tag:blogger.com,1999:blog-66692896833463868902024-02-08T10:18:20.184+05:30۩ शङ्कर लामिछाने स्मृति घरJotare Dhaibahttp://www.blogger.com/profile/16329491919485071804noreply@blogger.comBlogger39125tag:blogger.com,1999:blog-6669289683346386890.post-68750395424970353482017-02-27T09:40:00.002+05:302017-02-27T09:42:43.794+05:30एक पत्र– सम्पादकलाई<div dir="ltr" style="text-align: left;" trbidi="on">
<div class="selectionshareable" style="background: white; line-height: 16.8pt; margin-bottom: 6.0pt; margin-left: 0in; margin-right: 0in; margin-top: 0in; text-align: justify; vertical-align: baseline;">
<span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;"><i>(शङ्कर लामिछानेले समाज दैनिकका सम्पादक मणिराज उपाध्यायलाई लेखेको पत्र । यो पत्र समाजले २०१९ साल फागुनमा निकालेको साहित्यिक विशेषांकमा प्रकाशित छ । २०२४ सालमा प्रकाशित शङ्करको निबन्धसङ्ग्रह एब्सट्र्याक्ट चिन्तन प्याजमा समेत यो निबन्ध सङ्ग्रहित छ ।)</i></span></div>
<div class="selectionshareable" style="background: white; line-height: 16.8pt; margin-bottom: 6.0pt; margin-left: 0in; margin-right: 0in; margin-top: 0in; text-align: justify; vertical-align: baseline;">
<span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">मणि दाजु,</span></div>
<div class="selectionshareable" style="background: white; line-height: 16.8pt; margin-bottom: 6.0pt; margin-left: 0in; margin-right: 0in; margin-top: 0in; text-align: justify; vertical-align: baseline;">
<span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">तपाईँले
भन्नुभएको छ </span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">'</span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">समाज</span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">' </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">को विशेषांकको निमित्त म केही लेख
दिऊँ- खासगरी पत्रकारिता र त्यो पनि </span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">'</span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">समाज</span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">' </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">कै समालोचना गरेर । करिब दुई
घण्टादेखि समाजको मसँग भएको संग्रह पलटाइरहेँ र सोचिरहेँ क्यै त लेख्नैपर्यो ।
तपाईँ एक मित्रको रूपमा मबाट चाहनुहुन्छ आफ्नु कला कौशलको समीक्षा ।</span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;"><o:p></o:p></span></div>
<div class="selectionshareable" style="background: white; box-sizing: border-box; line-height: 16.8pt; margin: 0in 0in 6pt; outline: 0px; text-align: justify; vertical-align: baseline;">
<span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">त</span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">, </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">यो दुई घण्टा म सोचिरहें । र केही पनि
सोच्न सकिनँ । कमसे कम छाप्ने लायक त केही पनि सोच्न सकिनँ । तपाईँ भन्नुहोला
छाप्ने लायक छुट्याउने अधिकार त सम्पादकमाथि पो छ । मेरो</span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">, </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">यहाँनिर</span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">, </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">छाप्ने लायक भन्ने शब्द प्रयोगको
अर्थ चाहिँ हो</span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">– </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">त्यस्तो
विषय</span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">, </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">जो
मानिसले पढ्न मन पराउँछ । अब तपाईँकै पत्रिका लिऊँ न । मृत्यु</span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">, </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">दुर्घटना</span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">, </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">असाधारण कष्ट</span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">, </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">पीडा इत्यादि नै त हुन्</span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">, </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">जसले त्यसमा प्रमुखता पाएका छन् । किन
अर्काको कष्ट</span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">, </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">दुर्घटना
र मृत्युलाई मानिस पढ्न मन पराउँछ </span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">? (</span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">मन नपर्ने भए तपाईँको पत्रिका कहिले
नै बन्द भैसक्थ्यो) ।</span></div>
<a name='more'></a><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;"><o:p></o:p></span><br />
<div class="selectionshareable" style="background: white; box-sizing: border-box; line-height: 16.8pt; margin: 0in 0in 6pt; outline: 0px; text-align: justify; vertical-align: baseline;">
<span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">म आजकल
अनौठा पुस्तकहरू पढिरहेछु । स्टिफन ज्वाइनको </span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">'</span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">द वर्ल्ड अफ यस्टरडे</span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">', </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">अल्वेयर कामूको </span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">'</span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">मिथ अफ सिसिफस</span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">', </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">र चित्तरञ्जन नेपालीको </span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">'</span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">भीमसेन थापा र तत्कालीन नेपाल</span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">' </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">। यसैबाट तपाईं बुझनुहुनेछ म अलि
अध्ययन गर्न खोजिरहेछु मानिसको मृत्युपट्टिको भावना ।</span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;"><o:p></o:p></span></div>
<div class="selectionshareable" style="background: white; box-sizing: border-box; line-height: 16.8pt; margin: 0in 0in 6pt; outline: 0px; text-align: justify; vertical-align: baseline;">
<span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">मृत्युको
अध्ययन गर्नानिमित्त आरम्भ गर्ने बिन्दु हो जीवन । कारण मृत्युको जन्म जीवनको जन्म
साथै भएको हुन्छ । त्यो क्षण जब म जन्में</span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">, </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">त्यही क्षण नै मेरो मृत्युको प्रथम
क्षण</span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">, </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">प्रथम
पाइलो थियो</span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">, </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">होइन त </span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">? </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">त आज जीवनकै कुरा गरौं र मृत्युलाई
चिन्ने प्रयास गरौं ।</span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;"><o:p></o:p></span></div>
<div class="selectionshareable" style="background: white; box-sizing: border-box; line-height: 16.8pt; margin: 0in 0in 6pt; outline: 0px; text-align: justify; vertical-align: baseline;">
<span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">म अहिले
पसलमा बसिरहेछु । पानी परिरहेछ झमझम । भर्खरै राजदूतहरू र मन्त्रीहरूको मोटरको
ताँती फर्क्यो- नरप्रताप थापाको शोकसभा थियो रे रञ्जनामा !</span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;"><o:p></o:p></span></div>
<div class="selectionshareable" style="background: white; box-sizing: border-box; line-height: 16.8pt; margin: 0in 0in 6pt; outline: 0px; text-align: justify; vertical-align: baseline;">
<span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">सडक
पारिपट्टि एउटा माग्ने जस्तो मानिस गणेशथानको देवलको चौतारामा बसेर लँगौटीमा
अलमलिएको जुम्रा मारिरहेछ । एउटा मानिस</span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">, </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">म त्यसलाई चिन्दछु</span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">, </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">तर नाम जान्दिनँ</span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">, </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">जो दिनभरि त खसीबोका बेची हिँड्दछ</span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">, </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">अहिले भजन अलाप्दै गणेशजीकहाँ गइरहेछ</span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">, </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">हातमा उसको थाली छ</span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">, </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">चन्दन अक्षता र फूल अबीरले भरेको ।
एउटा कुकुर आङ चिलाएकोले पेटीको भित्तामा आङ घस्रिरहेछ । एउटी कैली गाई गइन्</span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">, </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">कसैले उनको निधारमा पूजा गरेको छ ।
केटीहरू छाता ओढेर किताब च्यापी गइरहेछन् । एउटा केटो बर्साती ओढी स्कुल जान बस
पर्खिरहेछ । एउटा मानिस पिउनबुकमा खातका खात चिठी च्यापेर दोबाटोमा कता नै जाऊँ-
पहिलेको भावमा अल्मलिरहेछ ।</span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;"><o:p></o:p></span></div>
<div class="selectionshareable" style="background: white; box-sizing: border-box; line-height: 16.8pt; margin: 0in 0in 6pt; outline: 0px; text-align: justify; vertical-align: baseline;">
<span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">र</span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">, </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">मलाई एउटा लेख लेख्नु छ । यस्तो लेख</span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">, </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">जसले नेपाली साहित्यको उत्थान गरोस् ।
यस्तो लेख</span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">, </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">जसले मणि
दाजुको </span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">'</span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">समाज</span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">'</span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">को स्तर नगिराओस् । यस्तो लेख</span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">, </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">जुन पढ्दा नेपाली जनता रमाऊन् । तर
मणि दाजु</span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">, </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">म
अल्मलिरहेछु । मेरो मन स्थिर छैन । सबै कुरा जो आँखाअगाडि घटिरहेछन्</span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">, </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">तिनलाई म हेरिरहेछु र बुझ्न नसक्ने छु
।</span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;"><o:p></o:p></span></div>
<div class="selectionshareable" style="background: white; box-sizing: border-box; line-height: 16.8pt; margin: 0in 0in 6pt; outline: 0px; text-align: justify; vertical-align: baseline;">
<span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">म
बुझिदनँ- त्यो जुम्रा जन्म्यो नै किन</span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">, </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">जब उसलाई लंगौटीकै कापमा दुईवटा
औंलाका नङले पिसिएर मर्नु थियो </span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">? </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">त्यो मानिस किन गणेशको पूजा पनि गर्दछ र खसीबोकाको ज्यान पनि
लिन्छ </span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">? </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">त्यो
कुकुर लूतो भएर मर्ने नै तर्जुमामा छ भने किन भुकी टोपल्छ </span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">? </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">मानिस गाईलाई पूजा गर्छ भने उसको
बाछीको भाग खोसेर किन दूध खान्छ फेरि </span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">? </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">त्यो तरुनी केटी</span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">, </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">जो अग्रवालको </span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">'</span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">थ्योरी अफ इकोनोमिक्स</span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">' </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">बोकेर कलेज जाँदैछे</span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">, </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">किन त्यो पढ्छे</span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">, </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">जब उसलाई विधवा हुनुपर्ने छ</span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">, </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">शायद पोइल जानुपर्ने छ</span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">, </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">शायद वेश्यावृत्ति अपनाउनुपर्ने छ</span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">– </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">शायद । त्यो बच्चा केको आशामा अरूले
छापेका विश्वासहरू बोकेर स्कुल जाँदै छ</span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">, </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">जब एकदिन उसलाई रानीपोखरीमा डुब्नु नै
छ</span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">, </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">व्यर्थ
बनी</span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">, </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">बेकार
बनी </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-size: 11.0pt;"> </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">दुई</span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">–</span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">तीन छोरा
छोरीको पिता र एउटी स्वास्नीको पोइ र कैयन् अरू केटाहरूको प्रतिस्पर्धी बनेर </span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">? </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">त्यो पिउन किन ओसारिरहेछ खामबन्दी
चिठ्ठीहरू</span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">, </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">जब उसलाई
थाहा छैन</span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">, </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">पत्रमा
के छन् </span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">? </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">कसैको
खोसुवापुर्जी</span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">, </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">कसैको
विवाहको निमन्त्रणा</span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">, </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">कसैको
मृत्युको समाचार </span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">?<o:p></o:p></span></div>
<div class="selectionshareable" style="background: white; box-sizing: border-box; line-height: 16.8pt; margin: 0in 0in 6pt; outline: 0px; text-align: justify; vertical-align: baseline;">
<span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">बुझ्नु
भो मणि दाजु ! यी जम्मै चरित्र तपाईँका पत्रिकामा स्थान पाउन सक्ने पात्रका हुन् ।
ती आज भाद्र ३</span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">, </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">२०१९ साल
बिहान १० बजे मेरा निमित्त बनेका हेडलाइनहरू हुन् । यिनको महत्व</span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">, </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">तर</span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">, </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">तपाईँलाई छैन</span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">, </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">कारण ती अझै जीवनमा छन्</span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">, </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">अहिले केही गरी ती भाक्लाक भुक्लुक्क
सडकमा मरून्</span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">, </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">या
रानीपोखरीमा हाम्फालून्</span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">, </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">या
मोटरले किल्चिऊन्</span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">, </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">तपाईं
भातको गाँस छाडेर प्रेसतिर भाग्नुहुनेछ । तपाईँको कलम कागजमा दौडिनेछ</span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">, </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">तपाईँको कम्पोजिटरले औलामा चाल्नेछ</span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">, </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">तपाईँको ट्रेडलले काम पाउनेछ</span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">, </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">पत्रिका छापिनेछ</span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">, </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">र बिक्नेछ पाँच पैसामा ।</span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;"><o:p></o:p></span></div>
<div class="selectionshareable" style="background: white; box-sizing: border-box; line-height: 16.8pt; margin: 0in 0in 6pt; outline: 0px; text-align: justify; vertical-align: baseline;">
<span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">ढ्याक्क
।</span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;"><o:p></o:p></span></div>
<div class="selectionshareable" style="background: white; box-sizing: border-box; line-height: 16.8pt; margin: 0in 0in 6pt; outline: 0px; text-align: justify; vertical-align: baseline;">
<span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">ढ्याक्क
।</span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;"><o:p></o:p></span></div>
<div class="selectionshareable" style="background: white; box-sizing: border-box; line-height: 16.8pt; margin: 0in 0in 6pt; outline: 0px; text-align: justify; vertical-align: baseline;">
<span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">ढ्याक्क
।</span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;"><o:p></o:p></span></div>
<div class="selectionshareable" style="background: white; box-sizing: border-box; line-height: 16.8pt; margin: 0in 0in 6pt; outline: 0px; text-align: justify; vertical-align: baseline;">
<span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">ढ्याक्क
।</span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;"><o:p></o:p></span></div>
<div class="selectionshareable" style="background: white; box-sizing: border-box; line-height: 16.8pt; margin: 0in 0in 6pt; outline: 0px; text-align: justify; vertical-align: baseline;">
<span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">प्रत्येकपल्ट
एक इम्प्रेशन र छः मृत्यु । यो यत्तिका जनाको जुम्रा</span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">, </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">पुजारी</span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">, </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">कुकुर</span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">, </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">केटी</span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">, </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">केटा र पिउन ६ जनाको जीवनको मूल्य
सिर्फ पाँच पैसामा बिक्नेछ </span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">? </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">यिनको मृत्युको समाचार बोकेर अखबारका पानाहरू छापिनेछन्</span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">, </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">सड्नेछन्</span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">, </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">बिलाउनेछन्</span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">, </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">खतम हुनेछन् ।</span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;"><o:p></o:p></span></div>
<div class="selectionshareable" style="background: white; box-sizing: border-box; line-height: 16.8pt; margin: 0in 0in 6pt; outline: 0px; text-align: justify; vertical-align: baseline;">
<span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">मणि दाजु
! के कहिले यस्तो हुन सक्दैन</span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">, </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">तपाईं अखबारमा जन्मको मात्र खबर छाप्नुहोस् </span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">? </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">के यस्तो हुन सक्दैन</span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">, </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">तपाईं भीमसेन थापाको आत्महत्याको कारण
छाप्न सक्नुहोस् </span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">? </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">के यस्तो
हुँदैन</span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">, </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">साँढे र
वर्षाको सम्पादकीय त्यागेर तपाईँ आफ्नो सच्चा कथन भन्न सक्नुहोस् </span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">? </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">के यस्तो हुन सक्दैन</span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">, </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">कहिले आफैंलाई चिरेर आफ्नु महत्व
छाप्नुहोस् </span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">?<o:p></o:p></span></div>
<div class="selectionshareable" style="background: white; box-sizing: border-box; line-height: 16.8pt; margin: 0in 0in 6pt; outline: 0px; text-align: justify; vertical-align: baseline;">
<span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">तपाईँ आज
सोच्नुहुँदो हो- पत्रिका चलाएर तपाईँ देश र जनताको सेवा गर्दै हुनुहुन्छ । तपाईँ
भन्ठान्नु हुँदो हो</span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">, </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">नेपाली
इतिहासमा तपाईँको स्थान छ</span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">, </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">सदा रहिरहनेछ</span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">, </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">तपाईँको देन पत्रकारिता जगतले कहिले
पनि भूल्न सक्नैछैन होला । मूर्ख दाजु बेकार हो ! तपाईँको नाम अखबारले त्यहाँ
छापेको छ</span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">, </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">सधैं
जहाँ समाचारलाई एक कालो धर्काले तपाईँबाट सीमारेखा छुट्ट्याएको हुन्छ । थाहा छ
तपाईँलाई</span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">, </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">तपाईँको
अखबारले रोजै कति कसिंगर र गुहु झ्यालबाट चोकमा मिल्काउँछ </span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">? </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">थाहा छ तपाईँलाई </span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">? </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">थाहा छ तपाईँलाईं </span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">? </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">थाहा छ तपाईँलाई </span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">? </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">तपाईँलाई केही थाहा छैन । तपाईँलाई
किन साँढेमाथि सम्पादकीय लेखेँ भन्ने पनि थाहा छैन </span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">?<o:p></o:p></span></div>
<div class="selectionshareable" style="background: white; box-sizing: border-box; line-height: 16.8pt; margin: 0in 0in 6pt; outline: 0px; text-align: justify; vertical-align: baseline;">
<span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">तपाईँलाई
किन भीमसेन थापामाथि सम्पादकीय लेखिनँ भन्ने पनि थाहा छैन </span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">? </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">तपाईँलाई किन सम्पादकीय लेख्छु भन्ने
थाहा छैन </span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">? </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">तपाईँलाई
किन सम्पादकीय लेख्दिनँ भन्ने पनि थाहा छैन </span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">?<o:p></o:p></span></div>
<div class="selectionshareable" style="background: white; box-sizing: border-box; line-height: 16.8pt; margin: 0in 0in 6pt; outline: 0px; text-align: justify; vertical-align: baseline;">
<span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">अझ</span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">, </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">मणि दाजु</span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">, </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">तपाईं किन सम्पादक हुनुभयो</span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">, </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">त्यो पनि थाहा छैन तपाईँलाई । तपाईँ
सम्पादक नभए के हुनुहुन्थ्यो</span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">, </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">त्यो पनि थाहा छैन तपाईँलाई ।</span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;"><o:p></o:p></span></div>
<div class="selectionshareable" style="background: white; box-sizing: border-box; line-height: 16.8pt; margin: 0in 0in 6pt; outline: 0px; text-align: justify; vertical-align: baseline;">
<span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">तपाईँको
पत्रिका त ऊ त्यो माग्नेको लँगौटी हो</span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">, </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">जसका कापमा रोज ट्रेडलका औँलाले
जुम्रा मारिरहेछन् ।</span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;"><o:p></o:p></span></div>
<div class="selectionshareable" style="background: white; box-sizing: border-box; line-height: 16.8pt; margin: 0in 0in 6pt; outline: 0px; text-align: justify; vertical-align: baseline;">
<span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">म शायद
त्यो लुत्याहा कुकुर हुँ</span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">, </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">तपाईँ
शायद निधारमा टीका लाएको त्यो गाई हो । अथवा तपाईँ कुकुर हो</span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">, </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">म गाई हुँ अथवा म जुम्रा</span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">, </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">तपाईँ नङ्ग्रा अथवा तपाईँ पुजारी</span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">, </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">म बोका अथवा तपाईँ पिउन म चिट्ठी</span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">, </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">अथवा तपाईँ केटी म केटा । तपाईँ जे
पनि हो</span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">, </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">म जे पनि
हुँ ।</span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;"><o:p></o:p></span></div>
<div class="selectionshareable" style="background: white; box-sizing: border-box; line-height: 16.8pt; margin: 0in 0in 6pt; outline: 0px; text-align: justify; vertical-align: baseline;">
<span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">तपाईँ र
म जन्मिनुअघि यसो सोचिहेर्नुस् त</span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">, </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">कत्ति आशा</span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">, </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">विश्वास र हिम्मत संसारमा जन्म्यो । खै त्यो आज</span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">, </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">खै </span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">? </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">तपाईँ र म जन्मिनुअघि कति शहीद र कति
गद्दार जन्मे</span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">, </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">खै ती आज</span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">, </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">खै </span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">? </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">अमरसिंहबारेको सत्य के </span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">? </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">इतिहासको तथ्य खै </span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">? </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">सत्य खै </span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">? </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">सत्यको सत्य खै </span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">? </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">आज तपाईँ भन्न सक्नुहुन्छ</span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">, </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">इतिहासमा कहाँनिर कल्पना शुरु भएको छ</span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">, </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">कहाँ वास्तविकता हराएको छ </span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">? </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">भन्न सक्नुहुन्छ</span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">, </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">तपाईँको अखबारमा छापिएका आत्महत्याका
खबरको वास्तविकता के थियो </span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">? </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">किन
रामेचा या कृष्णचा या कखचाले आफूलाई मार्नुअघि छोराछोरीलाई र स्वास्नीलाई माऱ्यो </span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">? </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">भन्न सक्नुहुन्छ के त्यस्तो कारण थियो
जसले ती मरे </span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">?<o:p></o:p></span></div>
<div class="selectionshareable" style="background: white; box-sizing: border-box; line-height: 16.8pt; margin: 0in 0in 6pt; outline: 0px; text-align: justify; vertical-align: baseline;">
<span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">मणि दाजु</span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">, </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">बेकार छ । हामी सदा नै आफूलाई छोप्न
खोज्छौं । हामी अर्काको मृत्युको समाचारबाट आफ्नु मृत्युको समाचार छोप्न खोज्छौं ।
हामी अर्काको विश्वास पढेर आफ्नो विश्वास छोप्न खोज्छौं । हामी आफ्नो मनको सत्य
कुरा श्रद्धाले छोप्न खोज्छौं । म जो ईश्वरको कल्पना गर्छु</span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">, </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">त्यसको पूजा गर्छु</span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">, </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">म आफ्नु औंलामा लागेको बोकाको रगतको
रंगलाई अबीरले छोप्न खोज्छु । तपाईँ जो साँढेमाथि सम्पादकीय लेख्नुहुन्छ</span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">, </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">आफू गाई भएको छोप्न खोज्नुहुन्छ ।
मणिराज उपाध्यायलाई सम्पादक मणिराज उपाध्यायले छोपिरहेछ । शंकर लामिछानेलाई
पतिपिता</span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">, </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">व्यापारी
शंकर लामिछानेले छोपिरहेछ । तपाईँ आत्महत्या गर्दै हुनुहुन्छ</span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">, </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">म आत्महत्या गर्दैछु । तपाईँ र म
नमरिकन के खबर लायकका हुँदैनौं </span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">? </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">हाम्रो आत्महत्याको प्रोसेस के यत्ति महत्वहीन छ </span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">? </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">हामी स्वयं त्यसबारे सोच्न</span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">, </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">लेख्न पनि चाहन्नौं </span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">? </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">यो सोचाइलाई छोप्नु नै हाम्रो जीवन हो
त </span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">?<o:p></o:p></span></div>
<div class="selectionshareable" style="background: white; box-sizing: border-box; line-height: 16.8pt; margin: 0in 0in 6pt; outline: 0px; text-align: justify; vertical-align: baseline;">
<span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">मणि दाजु</span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">, </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">यस मनोस्थितिमा म कसरी लेख लेख्न
सक्छु </span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">? </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">कसरी म
साहित्य सिर्जना गर्न सक्छु</span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">, </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">कसरी म नेपाल आमाको सेवा गर्न सक्छु </span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">? </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">कसरी म राष्ट्रियताको नारा लगाउन
सक्छु</span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">– </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">जब मेरो
नारा</span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">, </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">मेरो
भविष्य</span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">, </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">मेरो
भाग्य</span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">, </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">मेरो
विश्वास</span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">, </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">मेरो
खोसुवा पुर्जी</span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">, </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">मेरो
प्रमोशन</span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">, </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">मेरो
निमन्त्रण</span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">, </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">मेरो
मृत्यु खामबन्दी छ </span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">? </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">जब एउटा
पिउनले त्यसलाई ओसारिरहेछ</span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">, </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">एउटा
यस्तो पिउन</span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">, </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">जसलाई
खामबन्दी चिठ्ठीको मजबुन थाहा छैन ।</span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;"><o:p></o:p></span></div>
<div class="selectionshareable" style="background: white; box-sizing: border-box; line-height: 16.8pt; margin: 0in 0in 6pt; outline: 0px; text-align: justify; vertical-align: baseline;">
<span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">भो मणि
दाजू</span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">, </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">विशेषांक
निकाल्ने आवश्यकता नै के छ र</span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;">? </span><span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">तपाईँले विशेषांक निकाल्ने अठोट नै गर्नुभएको छ भने म के
भन्न सक्छु र यत्ति हो- यसपटक म लेख दिन असमर्थ छु । शायद अर्को पटक तपाईँको
पत्रिकाको हेडलाइनमा आउनबाट उम्किएँ भने- शायद अर्को वर्ष ।</span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;"><o:p></o:p></span></div>
<div class="selectionshareable" style="background: white; box-sizing: border-box; line-height: 16.8pt; margin: 0in 0in 6pt; outline: 0px; text-align: justify; vertical-align: baseline;">
<span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">कृपया
पत्र पढेर तुरुन्तै च्यातिदिनुहोला ।</span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;"><o:p></o:p></span></div>
<div class="selectionshareable" style="background: white; box-sizing: border-box; line-height: 16.8pt; margin: 0in 0in 6pt; outline: 0px; text-align: justify; vertical-align: baseline;">
<span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">तपाईँको
भाइ</span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;"><o:p></o:p></span></div>
<br />
<div class="selectionshareable" style="background: white; box-sizing: border-box; line-height: 16.8pt; margin: 0in 0in 6pt; outline: 0px; text-align: justify; vertical-align: baseline;">
<span lang="NE" style="color: #333333; font-family: "mangal"; font-size: 11.0pt;">शंकर
लामिछाने</span><span style="color: #333333; font-family: "arial" , "sans-serif"; font-size: 11.0pt;"><o:p></o:p></span></div>
</div>
Jotare Dhaibahttp://www.blogger.com/profile/16329491919485071804noreply@blogger.com2tag:blogger.com,1999:blog-6669289683346386890.post-92126843697873142672016-10-20T17:31:00.000+05:302016-10-20T17:31:52.774+05:30गोरेटोको खोजीमा<div dir="ltr" style="text-align: left;" trbidi="on">
<div class="MsoNormalCxSpFirst" style="line-height: normal; text-align: justify;">
'<span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10pt;">तिम्रा पर्खालमै
तिम्रो बाटो छ !</span>'</div>
<div class="separator" style="clear: both; text-align: center;">
<a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEg6FQnsqmEUnAdlDSd7pfGdaD2POZDq82srXDIWB7RKK8in0peLb-nnuOnzWurtrnd3ysIA4Hs3xN8q7qItgcHJISytUY2VxcyW-BgiHyDNjqaAmRfcX2VfT9lxZf4dzL_RpGEUyVgzUaUC/s1600/Shankarji_thumb.jpg" imageanchor="1" style="clear: right; float: right; margin-bottom: 1em; margin-left: 1em;"><img border="0" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEg6FQnsqmEUnAdlDSd7pfGdaD2POZDq82srXDIWB7RKK8in0peLb-nnuOnzWurtrnd3ysIA4Hs3xN8q7qItgcHJISytUY2VxcyW-BgiHyDNjqaAmRfcX2VfT9lxZf4dzL_RpGEUyVgzUaUC/s1600/Shankarji_thumb.jpg" /></a></div>
<div class="MsoNormalCxSpFirst" style="line-height: normal; text-align: justify;">
<br /></div>
<div class="MsoNormalCxSpMiddle" style="line-height: normal; text-align: justify;">
<span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">यो कसको महान्
वाणी </span>? <span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">नित्सेको
</span>? <span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">अहिले
ट्याक्क सम्झिन सकिनँ !</span></div>
<div class="MsoNormalCxSpMiddle" style="line-height: normal; text-align: justify;">
<br /></div>
<div class="MsoNormalCxSpMiddle" style="line-height: normal; text-align: justify;">
‘<span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">बाटो नभएको
ठाउँमै गोरेटो छ !</span>’</div>
<div class="MsoNormalCxSpMiddle" style="line-height: normal; text-align: justify;">
<br /></div>
<div class="MsoNormalCxSpMiddle" style="line-height: normal; text-align: justify;">
<span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">यो कसको महान्
वाणी </span>? <span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">थाहा
छैन !</span></div>
<div class="MsoNormalCxSpMiddle" style="line-height: normal; text-align: justify;">
<br /></div>
<div class="MsoNormalCxSpMiddle" style="line-height: normal; text-align: justify;">
‘<span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">लेख्न असमर्थ
भएकै बेला</span>, <span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">लेख्ने प्रयास गर !</span>’</div>
<div class="MsoNormalCxSpMiddle" style="line-height: normal; text-align: justify;">
<br /></div>
<div class="MsoNormalCxSpMiddle" style="line-height: normal; text-align: justify;">
<span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">यो कसको महान्
वाणी </span>? <span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">थाहा
छैन !</span></div>
<div class="MsoNormalCxSpMiddle" style="line-height: normal; text-align: justify;">
<br /></div>
<div class="MsoNormalCxSpMiddle" style="line-height: normal; text-align: justify;">
<span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">तर</span>, <span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">अहिलेको क्षणमा
म यो तीनै आयाममा संकुचित भएको स्वयंलाई अनुभव गर्दै छु । बाटो छैन</span>, <span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">गोरेटो छैन</span>,
<span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">लेख्ने
सामर्थ्य छैन !!!</span></div>
<a name='more'></a><br />
<div class="MsoNormalCxSpMiddle" style="line-height: normal; text-align: justify;">
<br /></div>
<div class="MsoNormalCxSpMiddle" style="line-height: normal; text-align: justify;">
<span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">मलाई सम्झना
आइरहेछ</span>, <span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">कसरी
म प्रेमपत्रहरु १५-२० पेजको लेख्थेँ । न हात थाक्थ्यो</span>, <span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">न मन ! र
त्यत्ति लेखिसक्दा पनि लाग्दथ्यो अझ भन्ने कुरा व्यक्त भएको छैन !</span></div>
<div class="MsoNormalCxSpMiddle" style="line-height: normal; text-align: justify;">
<br /></div>
<div class="MsoNormalCxSpMiddle" style="line-height: normal; text-align: justify;">
<span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">र आज </span>?</div>
<div class="MsoNormalCxSpMiddle" style="line-height: normal; text-align: justify;">
<br /></div>
<div class="MsoNormalCxSpMiddle" style="line-height: normal; text-align: justify;">
<span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">व्यक्त गर्ने
कुरा नै पाउँदिनँ !</span></div>
<div class="MsoNormalCxSpMiddle" style="line-height: normal; text-align: justify;">
<br /></div>
<div class="MsoNormalCxSpMiddle" style="line-height: normal; text-align: justify;">
<span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">लाग्दछ</span>, <span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">के मेरो भण्डार
रित्तियो </span>? <span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">वा मेरो सेन्टीविटीमा ठेला पर्यो </span>? <span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">होइन</span>, <span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">यी कुनै पनि
कुरा होइनन्</span>, <span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">म यथावत् नै छु भन्ने धारणालाई कुम्लो झैं बोकी मेरो अन्तर्मन विद्रोह
गर्न खोज्दछ । म कलम हातमा लिन्छु र कामना गर्न थाल्दछु </span>– <span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">यसबाट उच्च
साहित्य नै निस्कोस् !</span></div>
<div class="MsoNormalCxSpMiddle" style="line-height: normal; text-align: justify;">
<br /></div>
<div class="MsoNormalCxSpMiddle" style="line-height: normal; text-align: justify;">
<span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">यहीँ</span>, <span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">यस चाहनामै</span>,
<span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">मेरो
कमजोरी छिपेको छ । के मैले नै ठेक्का लिएको छु</span>, <span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">उच्च साहित्य
लेख्ने </span>? <span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">के
अरुले उच्च लेखेको उच्च साहित्य होइन </span>?</div>
<div class="MsoNormalCxSpMiddle" style="line-height: normal; text-align: justify;">
<br /></div>
<div class="MsoNormalCxSpMiddle" style="line-height: normal; text-align: justify;">
<span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">र उच्च साहित्य
भनेको के हो </span>?</div>
<div class="MsoNormalCxSpMiddle" style="line-height: normal; text-align: justify;">
<br /></div>
<div class="MsoNormalCxSpMiddle" style="line-height: normal; text-align: justify;">
<span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">अब</span>, <span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">भो </span>? <span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">शंकर लामिछाने
परास्त हुन्छ ।</span></div>
<div class="MsoNormalCxSpMiddle" style="line-height: normal; text-align: justify;">
<br /></div>
<div class="MsoNormalCxSpMiddle" style="line-height: normal; text-align: justify;">
<span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">कारण उसले
आजसम्मन् उच्चताको परिभाषा बुझ्न सकेको छैन । शेक्सपियर टाइममा आफ्नी प्रेमिकालाई
अर्कोले दृष्टिपात गरेको झझल्कोमै डुएल लडिन्थ्यो । आज चाहिँ स्वास्नीलाई अर्कोले
हेरिदिँदा उसको दृष्टिमा फ्रायड देखा परे लोग्नेलाई भरेका लागि खुराक मिल्दछ । यी
दुई उच्चतामा</span>, <span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">यी दुई महानतामा कत्तिको फरक छ </span>? <span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">२००७ सालको
क्रान्ति नभएको भए विजयबहादुर मल्लबाट </span>‘<span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">कालो चश्मा</span>’ <span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">सिर्जना हुन
सक्थ्यो </span>? <span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">र</span>,
<span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">२००७
सालको क्रान्ति भइदिएको भए</span>, <span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">अघिबाटै </span>‘<span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">दोषी चश्मा</span>’
<span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">बन्थ्यो </span>?</div>
<div class="MsoNormalCxSpMiddle" style="line-height: normal; text-align: justify;">
<br /></div>
<div class="MsoNormalCxSpMiddle" style="line-height: normal; text-align: justify;">
<span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">एउटाले पर्खालमा
बाटो खोज्यो ।</span></div>
<div class="MsoNormalCxSpMiddle" style="line-height: normal; text-align: justify;">
<br /></div>
<div class="MsoNormalCxSpMiddle" style="line-height: normal; text-align: justify;">
<span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">अर्कोले त्यसैमा
गोरेटो पैल्यायो ।</span></div>
<div class="MsoNormalCxSpMiddle" style="line-height: normal; text-align: justify;">
<br /></div>
<div class="MsoNormalCxSpMiddle" style="line-height: normal; text-align: justify;">
<span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">र</span>, <span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">मैले बाटो
नपाउनुको अर्थ हो</span>, <span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">मेरा लागि क्षितिज खुला छ । मेरो लागि अंकमालमा हात फैलिएको छ ।
आफ्नो सामर्थ्यभन्दा बढी प्रतिष्ठा पाएकोले नै आज म असहाय भएको छु । अब त</span>, <span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">कस्तो हुन
लाग्यो भने</span>, <span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">एउटा पंक्तिमै </span>‘<span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">वाह वाह</span>’ <span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">एउटा लेखमै </span>‘<span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">वाह वाह</span>’
<span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">। मानौं
पाठकलाई मेरो सफलताको नशा लाग्यो</span>, <span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">मानौं मेरो नामको हिप्नेटिज्म वशीवरणले
उनीहरुलाई पो छोयो ।</span></div>
<div class="MsoNormalCxSpMiddle" style="line-height: normal; text-align: justify;">
<br /></div>
<div class="MsoNormalCxSpMiddle" style="line-height: normal; text-align: justify;">
<span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">र म </span>? <span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">म चाहिँ विदेशी
साहित्य चोर्दछु । विलियम सारोयान पढेँ</span>, <span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">मेरो शैली परिमार्जित भयो । हेनरी मिलर पढेँ</span>,
<span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">लेख्ने
कुरामा सत्यवादिताको पुट बढ्यो । एनास निन पढेँ</span>, <span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">गद्य काव्यात्मक
रुपमा ढाल्न मन लाग्यो । सार्त्र र कामु पढेँ</span>, <span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">शून्यवादको
अध्ययन गर्न पुगेँ । जेम्स ज्वायस र वाल्डविन पढेँ</span>, ‘<span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">के भो के भो</span>,
<span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">हिजो आज
तिम्रै माया लाग्छ !</span>’</div>
<div class="MsoNormalCxSpMiddle" style="line-height: normal; text-align: justify;">
<br /></div>
<div class="MsoNormalCxSpMiddle" style="line-height: normal; text-align: justify;">
<span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">शून्यवादले मलाई
अन्यवादको भोक बढायो । सांख्यदर्शनदेखि प्रज्ञापारमिता पनि पढ्न पुगेँ । पाएँ</span>,
<span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">सब माया
हो । स्वयंलाई छल्ने उपाय मात्र हो । ईश्वरले हुन सक्छ</span>, <span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">सोखका लागि
मानिस बनायो</span>; <span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">तर</span>, <span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">विडम्बना त के भने</span>, <span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">मानिसले पूजाका लागि ईश्वर बनाइदियो । सोखका
लागि केही गर्नु र श्रद्धाका लागि केही गर्नुमा निकै अन्तर छ । सोखको लागि गरिएका
कुरामा आनन्द हामीलाई स्वत: प्राप्त हुन्छ</span>; <span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">श्रद्धाको लागि
गरिएको कुरामा आनन्द रिटेलरबाट मात्र पुग्न आउँछ हामी कहाँसम्मन् ।</span></div>
<div class="MsoNormalCxSpMiddle" style="line-height: normal; text-align: justify;">
<br /></div>
<div class="MsoNormalCxSpMiddle" style="line-height: normal; text-align: justify;">
<span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">यस कुराको बोध
भएपछि सास फेर्दा पनि कफ अड्के जस्तो घ्यार्र-घ्यार्र हुँदो रहेछ । त्यस अवस्थामा
कसले भाषण गर्न सक्छ </span>? <span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">कसले कविता गाउन सक्छ </span>?</div>
<div class="MsoNormalCxSpMiddle" style="line-height: normal; text-align: justify;">
<br /></div>
<div class="MsoNormalCxSpMiddle" style="line-height: normal; text-align: justify;">
<span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">कसले कविता
लेख्न सक्छ </span>?</div>
<div class="MsoNormalCxSpMiddle" style="line-height: normal; text-align: justify;">
<br /></div>
<div class="MsoNormalCxSpMiddle" style="line-height: normal; text-align: justify;">
<span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">कसले गोरेटो
पैलाउन सक्छ </span>?</div>
<div class="MsoNormalCxSpMiddle" style="line-height: normal; text-align: justify;">
<br /></div>
<div class="MsoNormalCxSpMiddle" style="line-height: normal; text-align: justify;">
<span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">तर </span>‘<span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">पर्खालमै तिम्रो
बाटो छ !</span>’</div>
<div class="MsoNormalCxSpMiddle" style="line-height: normal; text-align: justify;">
<br /></div>
<div class="MsoNormalCxSpMiddle" style="line-height: normal; text-align: justify;">
<span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">कसले भनेको हँ</span>,
<span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">यो </span>?
<span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">नित्सेले
</span>?</div>
<div class="MsoNormalCxSpMiddle" style="line-height: normal; text-align: justify;">
<br /></div>
<div class="MsoNormalCxSpMiddle" style="line-height: normal; text-align: justify;">
<span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">म जान्दिनँ</span>,
<span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">मैले
लेखेको यो साहित्य भयो भएन ! तर</span>, <span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">असलामा</span>, <span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">साहित्यसको
परिभाषा नै मलाई थाहा छैन । साहित्य केको लागि </span>? <span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">जनताको लागि </span>?
<span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">समाजको
लागि </span>? <span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">धर्तीको
लागि </span>? <span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">स्वयंको
लागि </span>? <span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">वा</span>,
<span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">आफू मरेर
कता कता हिँडिसकेपछि एउटा लाइब्रेरीका दराजबाट धूलोमा बेरिएर एउटा इच्छुकका आँखाको
लागि </span>? <span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">वा</span>,
<span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">कोर्सबुकको
लागि </span>?</div>
<div class="MsoNormalCxSpMiddle" style="line-height: normal; text-align: justify;">
<br /></div>
<div class="MsoNormalCxSpMiddle" style="line-height: normal; text-align: justify;">
<span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">यिनै
प्रश्नहरुका पर्खालमा म बाटो खोज्दै छु !</span></div>
<div class="MsoNormalCxSpMiddle" style="line-height: normal; text-align: justify;">
<br /></div>
<div class="MsoNormalCxSpMiddle" style="line-height: normal; text-align: justify;">
<span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">सोखको लागि
साहित्य अँगालेको भए</span>, <span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">अब यो श्रद्धा हुन गयो । आफ्नो लागि देख्न आरम्भ गरेको थिएँ-
प्रेमपत्रबाट</span>, <span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">हृदयको व्याकुलताबाट</span>, <span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">विदेशी-देशी विद्वानको प्रभाव जो परेको थियो
आफूउपर</span>, <span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">त्यसलाई
देशवासीउपर दर्शाउने अभिलाषाबाट</span>, <span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">डायरीबाट</span>, <span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">अनुभवबाट</span>,
‘<span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">वाह वाह-</span>‘
<span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">बाट र
प्रतिष्ठाको लोभबाट ! आज चाहिँ</span>, <span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">म अर्काको लागि लेख्दै छु (रुप-रेखाको
सम्पादकको लागि !)</span>, <span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">जनताको लागि </span>?, <span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">समाजको लागि </span>?, <span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">भविष्यको लागि </span>?,
<span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">एक
पाठिकाको अस्पष्ट अनुहारको लागि </span>?</div>
<div class="MsoNormalCxSpMiddle" style="line-height: normal; text-align: justify;">
<br /></div>
<div class="MsoNormalCxSpMiddle" style="line-height: normal; text-align: justify;">
<span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">तर</span>, <span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">आज साहित्य मेरो
लागि सोख रहेन । श्रद्धा हुन गयो । यसैको माध्यमद्वारा म </span>‘<span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">बाँच्छु</span>’
<span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">कि भन्ने
भावनाले घर बनायो मुटुमा !</span></div>
<div class="MsoNormalCxSpMiddle" style="line-height: normal; text-align: justify;">
<br /></div>
<div class="MsoNormalCxSpMiddle" style="line-height: normal; text-align: justify;">
(<span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">मानौं रोजै
पशुपतिनाथ धाइदिँदा</span>, <span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">मोक्ष पाइन्छ कि भन्ने भावना !)</span></div>
<div class="MsoNormalCxSpMiddle" style="line-height: normal; text-align: justify;">
<br /></div>
<div class="MsoNormalCxSpMiddle" style="line-height: normal; text-align: justify;">
<span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">र</span>, <span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">पर्खालको एक
अर्को घेरा हो यो</span>, <span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">जसमा म बाटो खोज्दै छु ।</span></div>
<div class="MsoNormalCxSpMiddle" style="line-height: normal; text-align: justify;">
<br /></div>
<div class="MsoNormalCxSpMiddle" style="line-height: normal; text-align: justify;">
<span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">र</span>, <span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">जनताको लागि
मैले जीवनमा कहिले पनि लेखिनँ !</span></div>
<div class="MsoNormalCxSpMiddle" style="line-height: normal; text-align: justify;">
<br /></div>
<div class="MsoNormalCxSpMiddle" style="line-height: normal; text-align: justify;">
<span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">आमालाई रिझाउन क
ख ग लेखेँ ।</span></div>
<div class="MsoNormalCxSpMiddle" style="line-height: normal; text-align: justify;">
<br /></div>
<div class="MsoNormalCxSpMiddle" style="line-height: normal; text-align: justify;">
<span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">मास्टरलाई
रिझाउन प्रबन्ध लेखेँ ।</span></div>
<div class="MsoNormalCxSpMiddle" style="line-height: normal; text-align: justify;">
<br /></div>
<div class="MsoNormalCxSpMiddle" style="line-height: normal; text-align: justify;">
<span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">प्रेमिकालाई
रिझाउन प्रेमपत्र लेखेँ ।</span></div>
<div class="MsoNormalCxSpMiddle" style="line-height: normal; text-align: justify;">
<br /></div>
<div class="MsoNormalCxSpMiddle" style="line-height: normal; text-align: justify;">
<span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">जागिर बढाउन
रिपोर्ट लेखेँ ।</span></div>
<div class="MsoNormalCxSpMiddle" style="line-height: normal; text-align: justify;">
<br /></div>
<div class="MsoNormalCxSpMiddle" style="line-height: normal; text-align: justify;">
<span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">नाम कमाउन कथा
लेखेँ ।</span></div>
<div class="MsoNormalCxSpMiddle" style="line-height: normal; text-align: justify;">
<br /></div>
<div class="MsoNormalCxSpMiddle" style="line-height: normal; text-align: justify;">
<span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">प्रतिष्ठा कमाउन</span>,
<span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">भविष्यमा
बाँच्न यो गोरेटो लेख्दै छु ।</span></div>
<div class="MsoNormalCxSpMiddle" style="line-height: normal; text-align: justify;">
<br /></div>
<div class="MsoNormalCxSpMiddle" style="line-height: normal; text-align: justify;">
<span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">र प्रत्येक लाइन
लेख्दा मेरा आँखामा प्रबुद्ध अनुहार नै आए । यस्ता अनुहार जसलाई म रुचाउँछु वा
जस्तो अनुहार वृद्धि होस् भन्ने कल्पना गर्छु । आमाको अनुहार</span>, <span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">मास्टरको अनुहार</span>,
<span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">प्रेमिकाको
अनुहार</span>, <span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">साहूको
अनुहार</span>, <span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">जागिरको
अनुहार</span>, <span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">इज्जतको
अनुहार</span>, <span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">प्रतिष्ठाको
अनुहार ।</span></div>
<div class="MsoNormalCxSpMiddle" style="line-height: normal; text-align: justify;">
</div>
<div class="MsoNormalCxSpMiddle" style="line-height: normal; text-align: justify;">
<br /></div>
<div class="MsoNormalCxSpMiddle" style="line-height: normal; text-align: justify;">
‘<span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">हेर</span>, <span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">हेर</span>, <span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">कान्छा बाख्री !</span>’
<span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">भन्ने
अनुहार होइन- जो उत्तर दुई नम्बरबाट काठमाडौं ओर्लेर नयाँ सडकमा</span>, <span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">नयाँ सडकमा</span>,
<span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">नेपाल
आर्ट एन्ड हैन्डिक्राफ्ट सेन्टरको शो-विन्डोमा राखेको सानो याक देखेर कराउँछ ।</span></div>
<div class="MsoNormalCxSpMiddle" style="line-height: normal; text-align: justify;">
<br /></div>
<div class="MsoNormalCxSpMiddle" style="line-height: normal; text-align: justify;">
<span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">हो</span>, <span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">ती जनता हुन् ।
र तिनलाई मैले माया नगरेको</span>, <span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">घृणा गरेको होइन ! (दैव जान्दछ</span>, <span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">म अर्को जुनीमा
यहीँ जन्मूँ- यो मेरो आन्तरिक अभिलाषा छ !) तापनि म तिनका लागि साहित्य लेख्दिनँ ।
तिनको लागि लेखिएको कुरा शिक्षा-सामग्री हो- साहित्य होइन । (र शिक्षा-सामग्री
मैले नलेखेको पनि होइन र नछापेको पनि होइनन्</span>, <span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">र तिनको नामकरण </span>‘<span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">हाम्रो साहित्य</span>’
<span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">नभएको
पनि होइन !!)</span></div>
<div class="MsoNormalCxSpMiddle" style="line-height: normal; text-align: justify;">
<br /></div>
<div class="MsoNormalCxSpMiddle" style="line-height: normal; text-align: justify;">
<span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">तथापि</span>, <span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">म बालमुकुन्द र
उत्तमको लागि लेख्छु</span>, <span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">भूपी शेरचनको लागि लेख्छु</span>, <span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">पारिजातको लागि लेख्छु</span>, <span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">भीमदर्शन रोकाको
लागि लेख्छु</span>, <span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">कैयन् नजन्मेका अनुहारको लागि लेख्छु- यस्ता अनुहार जो शून्यवाद
बुझ्दछन्</span>, <span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">जो
याक र भेडाको अन्तर थाहा पाउँछन्</span>, <span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">जो होनोलुलु सम्मेलनको विश्वव्यापी प्रतिक्रिया
अठोट गर्ने दुस्साहस राख्दछन् ।</span></div>
<div class="MsoNormalCxSpMiddle" style="line-height: normal; text-align: justify;">
<br /></div>
<div class="MsoNormalCxSpMiddle" style="line-height: normal; text-align: justify;">
<span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">मैले रचना गरेका
साहित्यमा स्वदेशीपन छैन । त्यसमा अन्तर्राष्ट्रिय बीज अंकुरित भएको छ । त्यसमा
सार्त्र र सारोयान</span>, <span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">जायस र जिल्ड</span>, <span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">मिलर र मोराँक</span>, <span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">जेनेड र
दर्जाइको वीर्य मिसिएको छ । त्यफ वर्ण-संकर हो । तापनि</span>, <span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">म गर्वसाथ भन्ने
साहस गर्छु</span>, <span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">त्यो नेपाली हो</span>, <span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">कारण त्यो मेरो गर्भमा अंकुरित भएको छ ।</span></div>
<div class="MsoNormalCxSpMiddle" style="line-height: normal; text-align: justify;">
<br /></div>
<div class="MsoNormalCxSpMiddle" style="line-height: normal; text-align: justify;">
<span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">र मेरो गर्भको
विश्वरुपको रुप हो ।</span></div>
<div class="MsoNormalCxSpMiddle" style="line-height: normal; text-align: justify;">
<br /></div>
<div class="MsoNormalCxSpMiddle" style="line-height: normal; text-align: justify;">
<span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">त्यसमा करोडौं
ओभम् छन् ।</span></div>
<div class="MsoNormalCxSpMiddle" style="line-height: normal; text-align: justify;">
<br /></div>
<div class="MsoNormalCxSpMiddle" style="line-height: normal; text-align: justify;">
<span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">त्यसमा करोडौं
स्पर्माटोजोआ छन् ।</span></div>
<div class="MsoNormalCxSpMiddle" style="line-height: normal; text-align: justify;">
<br /></div>
<div class="MsoNormalCxSpMiddle" style="line-height: normal; text-align: justify;">
<span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">कहिले कसैको
ओभम-शैलीसँग कसैको स्पर्म-विचार जोल्टिन पुग्छ । कहिले कसैको स्पर्म-शैलीसँग
अर्कोको दर्शन ओभम् । यही गर्भको पाठेघर बीचम म जन्मिने उपाय खोज्दै छु ।</span></div>
<div class="MsoNormalCxSpMiddle" style="line-height: normal; text-align: justify;">
<br /></div>
<div class="MsoNormalCxSpMiddle" style="line-height: normal; text-align: justify;">
<span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">त्यही
पर्खालभित्र मेरो ढोका छ ।</span></div>
<div class="MsoNormalCxSpMiddle" style="line-height: normal; text-align: justify;">
<br /></div>
<div class="MsoNormalCxSpMiddle" style="line-height: normal; text-align: justify;">
<span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">त्यही बाटो
नभएको अन्योलमा मेरो गोरेटो छ ।</span></div>
<div class="MsoNormalCxSpMiddle" style="line-height: normal; text-align: justify;">
<br /></div>
<br />
<div class="MsoNormalCxSpMiddle" style="line-height: normal; text-align: justify;">
<span lang="NE" style="font-family: Mangal; font-size: 10.0pt; mso-ansi-font-size: 11.0pt; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin;">र त्यही
गोरेटोमा मेरो भविष्यको राजमार्ग छ ।</span></div>
</div>
Jotare Dhaibahttp://www.blogger.com/profile/16329491919485071804noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-6669289683346386890.post-60084833136214130452016-06-25T21:28:00.000+05:302017-02-27T09:41:06.733+05:30लघु संस्मरण, लघु लिपिमा शङ्कर दाइ<div dir="ltr" style="text-align: left;" trbidi="on">
<div align="justify">
<a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgr3GLeTXnJWqa66YAxwSoO7K0LZJNQUCaTNum5zDftYR3cFLGzsxHu9ornmmzDsC7G7l10lkCrLCPVPyPA-5QeNojDnknF8wCtTjTMIcJihP9ueYvjpGHj6ui9rnamL-NGtAhHdp-KA1M-/s1600-h/Nagendraji+%C3%A0%C2%A5%C2%A8.jpg"><strong><span style="font-size: 180%;"><img alt="" border="0" id="BLOGGER_PHOTO_ID_5344644604415765346" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgr3GLeTXnJWqa66YAxwSoO7K0LZJNQUCaTNum5zDftYR3cFLGzsxHu9ornmmzDsC7G7l10lkCrLCPVPyPA-5QeNojDnknF8wCtTjTMIcJihP9ueYvjpGHj6ui9rnamL-NGtAhHdp-KA1M-/s200/Nagendraji+%E0%A5%A8.jpg" style="cursor: hand; float: right; height: 186px; margin: 0px 0px 10px 10px; width: 129px;" /></span></strong></a><strong><span style="font-size: 180%;">अ</span></strong>भूतपूर्व लेखनकला, वैचारिक प्रखरता र विभिन्नताका धनी, कथावस्तु विनाका कथाका पनि जन्मदाता । नेपालीमा हाइकुका प्रथम प्रयोक्तासमेत रहेका शङ्करदाइ 'इम्प्रेसनिज्म्' जस्ता नौला साहित्यिक धाराहरूको स्वाद हामीलाई चखाउने प्रथम व्यक्ति पनि थिए । कुरैकुरामा एकदिन मैले उनलाई सोधेको थिएँ, "दाइका प्रेरक साहित्यिक गुरुहरू लरेन्स डुरेल र सारोयानमध्ये कुन चाहिँ हुन् ?"<br />
<br />
"मलाई त्यस्तो दम्भ गर्न मन त लाग्दैन, तर कहिलेकाहीँ म स्वयम् शङ्कर सारोयान र लरेन्स लामिछानेमध्ये कुन चाहिँ बढी हुँ, ठम्याउनै सक्दिनँ !"<br />
<br />
यो उत्तर पनि मलाई अति 'एब्स्ट्र्याक्ट' (Abstract) जस्तो नै लाग्यो । अर्थात्, मैले केही बुझेँ पनि, बुझिनँ पनि । उनका निबन्धहरूले अत्यन्त प्रभावित भएर मैले उनलाई 'निबन्ध शिरोमणि' मानेको पनि धेरै भयो ।<br />
<span class="fullpost"><br />तर अचम्म, 'दि काठमान्डु पोष्ट' अङ्ग्रेजी दैनिकमा सन् १९९७ देखि पछिका दुई वर्षमा हरेक साता छापिने मेरा करिब ३०० जति स्मृतिप्रधान रचनाहरूमध्ये एउटैमा पनि शङ्कर कसरी परेनन् होला, के भएर छुटे होला, म स्वयम् पनि भन्न सक्दिनँ । जब कि तिनमा कुने बेला यस्ता व्यक्ति पनि परे, जसलाई आजीवन समेत भेटेको थिइनँ- जस्ते निराद सिंह चौधरी ।</span><br />
<a name='more'></a><span class="fullpost"><br />शङ्कर लामिछानेसँग मेरो पहिलो भेट करफोकको एक साहित्यिक जमघटमा भएको थियो, सन् १९५२ सालतिर । त्यस जमघटमा सबैभनदा केटौले, 'स्मार्ट' र जाँगरिला देखिने काठमान्डुका प्रतिनिधि उनै थिए ।<br /><br />म जब कलकत्ता छोडेर काठमाडौँ आएँ, शङ्कर दाइको विवाह रत्ना राइसँग भइसकेको रहेछ । काठमाडौको एक बाहुन युवकले राइ युवतीसँग बिहे गर्नु भनेको तिनताकको नेपाली समाजमा एउटा ठूलो विद्रोह, एउटा सामाजिक क्रान्ति गर्नु सरह नै थियो । फेरि रत्ना, जसलाई म दार्जिलिङदेखि नै चिन्थेँ र जो काठमाडौँमा आयोजित नेपाल भारत छात्र सम्मेलनमा हामीसँगै प्रतिनिधि भएर आएकी थिइन्, उनैसँग शङ्कर दाइको विवाह भएको सुन्दा विद्रोहीको रूपमा उनीप्रति जागेको आदर भावमा आत्मीय नाता कुटुम्बपना पनि थपिएको थियो ।<br /><br />काठमाडौँमा मेरा दिदी-बहिनी कुनै नभएकाले मैले रत्ना दिदी र यांगजि (शेर्पा) बहिनीको हातबाट भाइटीका थाप्ने प्रक्रिया पनि सुरू गरेँ । यांगजि र रत्नाले एकै ठाउँ, शङ्कर दाइकै डेरामा हामीलाई भाइटीका लगाइदिने गर्थे । हुँदाहुँदा यस सहरमा मेरो दोस्रो घर (सेकेण्ड होम) पनि त्यहीँ हुनगयो । यसरी जीवनका १५-२० हिउँद-वर्षासँसँगै रुझेर, भिजेर, रमेर र गमेर शङ्कर दाइसँग बिताएँ । व्यावहारिक जीवनमा लगायत साहित्यिक र वैचारिक यात्रामा समेत अनेक सहयोग र अगुवाइ मैले उनैबाट पाएँ । भनूँ नै भने कथा, कविता, नाटक आदि विधाबाट निबन्धतिरै कलम चलाउन पनि मलाई सबैभन्दा धेरै प्रेरित उनैले गरे ।<br /><br />यांगजि बहिनी र म दुवैको जागिर खुस्केपछि हामीले साझेदारीमा एउटा 'स्ट्रक्चरल' (Structural) कम्पनी स्थापना गर्यौँ । त्यसको 'न्वारान' श,कर दाइले नै गरिदिएका थिए । त्यो अत्यन्त नौलो नाउँ थियो 'स्ट्रक्टो नेपाल' ।<br /><br />अझ एकपल्ट मैले प्रेस राख्नलाग्दा पनि दाइसँगै सल्लाह मागेँ ।<br />"कतै प्रेस हेर्नुभएको छ ?" - उनको प्रश्न थियो ।<br /><br />"छैन ।"<br /><br />"त्यसो भए एकछिन पर्खौँ । वीरगञ्जमा एउटा प्रेस बिकाउ छ रे । त्यो मेरै साथीको हो । ऊ अहिले आउँदै पनि छ । राम्रो रहेछ र दाम-काम मिल्यो भने त्यही लिउँला, हुन्न ?"<br /><br />"हुन्छ, तर वीरगञ्जबाट यहाँ ल्याउन पो गाह्रो पर्ला ।"<br /><br />म अनकनाए जस्तो लागेर होला, दाइले भने, "अरे के ठूलो कुरा छ ? हामी दुवै सँगै जाउँला, रमाइलो पनि गरौँला, प्रेस पनि ल्याउँला । पशुपतिको जात्रा सिद्राको व्यापार ।" गट्टट् हाँसोको फोहोरा छुट्यो ।<br />र म पनि हाँसेँ ।<br /><br />त्यसै गर्यौँ पनि । उनी मसँग वीरगञ्जसम्म गए मात्र होइन, ३-४ दिन सँगै बसे, प्रेसबारे जानकारी भएका व्यक्तिहरूबाट मेसिन जाँच्न लगाए, चित्त बुझेपछि खरिद गराए । आफैँले ट्रक पनि बन्दोबस्त गरे, प्रेस लाद्न लगाए र मसँग त्यसै ट्रकमा काठमाडौँ आए । फेरि मेरो पुतलीसडकस्थित 'रामझुपडी'को भुईँतल्लामा त्यो प्रेस जडान गर्न सबै व्यवस्था समेत मिलाइदिए ।<br /><br />तर जीवनको उत्तरार्द्ध कालमा उनी दोस्रो घरजम गरी पाटनतिर बस्न गएछन् । त्यसपछि हामी एक-अर्काबाट टाढिँदै जानु स्वाभाविक थियो । यही क्रम केही वर्ष जारी नै रहेको थियो मैले उनको दर्शन धेरैपछि एकैचोटि वीर अस्पतालको आइ.सी.यू. (I.C. U) मा मात्र पाएँ र त्यही अन्तिम भेट पनि हुन गयो …. ।<br /><br />- <a href="mailto:ipainc@hotmail.com">ipainc@hotmail.com</a><br />--------------------------------------------------------------<br /><strong><span style="color: #3333ff;">* प्रथम प्रकाशन:</span></strong> <span style="color: #990000;"><strong>'सम्झाउनी बिर्साउनी'</strong>, निर्माण प्रकाशन, गान्तोक सिक्किम (सन् २००५)</span><span style="color: #3333ff;"><strong>* हामीले साभार गर्यौँ :</strong></span> <span style="color: #990000;"><strong>शङ्कर स्मृति</strong> (व्यक्ति, कृति र स्मृति) सन् २००६- पैरवी बुक्स, काठमाडौँ । सम्पादक- प्रकाश सायमी ।</span></span></div>
</div>
Jotare Dhaibahttp://www.blogger.com/profile/16329491919485071804noreply@blogger.com4tag:blogger.com,1999:blog-6669289683346386890.post-43977762676352066382014-06-06T11:41:00.000+05:302014-06-06T11:41:02.773+05:30महामुद्रा<div dir="ltr" style="text-align: left;" trbidi="on">
<div class="separator" style="clear: both; text-align: center;">
<a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjfTs8Hdot8leuf4pzEt4Hxv3VemfQl_Fs7kfuAdx6u5SbreROQo_Ea7QsVeQrqT3_qnv884vNL1VYH_Jyq3q1eF03PsnzT3uR_6iqXMpdcYyibaCJrm2LDv_Mh4S9yqEJJpFrVvVHhaark/s1600/Shankarji_thumb.jpg" imageanchor="1" style="clear: right; float: right; margin-bottom: 1em; margin-left: 1em;"><img border="0" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjfTs8Hdot8leuf4pzEt4Hxv3VemfQl_Fs7kfuAdx6u5SbreROQo_Ea7QsVeQrqT3_qnv884vNL1VYH_Jyq3q1eF03PsnzT3uR_6iqXMpdcYyibaCJrm2LDv_Mh4S9yqEJJpFrVvVHhaark/s1600/Shankarji_thumb.jpg" /></a></div>
<div style="background-color: white; color: #555555; font-family: Arial, Helvetica, sans-serif; line-height: 22px; margin: 0px; outline: 0px; padding: 0px; text-align: justify;">
<b><span style="font-size: large;">आ</span></b><span style="font-size: 14px;">जभन्दा २००० वर्षअगाडि अनकन्टार, हिमालयको एक कन्दरामा भिक्षु बसेका छन्। उनका सामु दश–पन्ध्र जना चेला–भिक्षुहरु दत्तचित्त भएर गुरुले बताएको धर्म उपदेश ग्रहण गरिरहेछन्। पीतवर्ण लुगा लगाएका भिक्षुहरु, हिमालयबाट बिदा हुन लागेको सुनौला प्रकाशमा अरु देदिप्यमान बनिरहेछन्। उनका अनुहारमा कौतुहल, जिज्ञासा र कथाको अनौठो प्रकृतिबाट अल्मलिएकोपन पनि प्रष्ट थाहा हुन्छ। </span></div>
<div style="background-color: white; color: #555555; font-family: Arial, Helvetica, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 22px; margin: 0px; outline: 0px; padding: 0px; text-align: justify;">
</div>
<div style="background-color: white; color: #555555; font-family: Arial, Helvetica, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 22px; margin: 0px; outline: 0px; padding: 0px; text-align: justify;">
ताडपत्रमा लेखिएको त्यो तान्त्रिक कथा सन्ध्या–भाषामा लेखिएको थियो। अनङ्गवज्रद्वारा रचित ‘प्रज्ञोप’यबिनिश्रयसिद्धि’को त्यस अंशमा अनौठोसँग यी वाक्य परेका थिए– ‘महामुद्राको अनुभव ग्रहण गर्नलाई प्रत्येक साधकले सर्वनारीको भोग गर्नै पर्दछ।’</div>
<div style="background-color: white; color: #555555; font-family: Arial, Helvetica, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 22px; margin: 0px; outline: 0px; padding: 0px; text-align: justify;">
</div>
<div style="background-color: white; color: #555555; font-family: Arial, Helvetica, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 22px; margin: 0px; outline: 0px; padding: 0px; text-align: justify;">
भिक्षुहरुको अनुहारमा बढी कौतुहल र बढी जिज्ञासा देखिन्छ। कसै–कसैको अनुहारमा वितृष्णा पनि झल्कियो।<a name='more'></a></div>
<div style="background-color: white; color: #555555; font-family: Arial, Helvetica, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 22px; margin: 0px; outline: 0px; padding: 0px; text-align: justify;">
</div>
<div style="background-color: white; color: #555555; font-family: Arial, Helvetica, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 22px; margin: 0px; outline: 0px; padding: 0px; text-align: justify;">
गुरुले आँखा चिम्लेर भने– ‘म अर्को अंश सुनाउँछ । तिमीहरू यी दुवै अंशको आत्ममनन भोलिको सूर्यास्तसम्म गर र अनि आफूले बुझ्न सकेको कुरा व्यक्त गर्नू।’</div>
<div style="background-color: white; color: #555555; font-family: Arial, Helvetica, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 22px; margin: 0px; outline: 0px; padding: 0px; text-align: justify;">
</div>
<div style="background-color: white; color: #555555; font-family: Arial, Helvetica, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 22px; margin: 0px; outline: 0px; padding: 0px; text-align: justify;">
केही पत्र गुरुले पल्टाए। उनका अभ्यस्त हातले दृष्टिको साथ दियो। एकछिन ताडपत्रमा दृष्टि उनका दौडे, आँखा चिम्लेर अनि उनले भन्न थाले– ‘तत्वयोग प्राप्त गर्ने सबभन्दा सहज उपाय साधकका लागि एउटै छ– आफ्नो जन्म दिने माता, आफ्नै बहिनी, आफ्नै छोरी र आफ्नै भान्जीसँग उसले यौन सम्बन्ध गर्नु पर्दछ।’</div>
<div style="background-color: white; color: #555555; font-family: Arial, Helvetica, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 22px; margin: 0px; outline: 0px; padding: 0px; text-align: justify;">
</div>
<div style="background-color: white; color: #555555; font-family: Arial, Helvetica, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 22px; margin: 0px; outline: 0px; padding: 0px; text-align: justify;">
गुरु अनि चुप लागे। अर्धमुदित नयनमा गुरुको ध्यान क्षितिजमा बिलायो। उनी समाधिमग्न भएको चाल चेलाहरुले पाए। निःशब्द ती उठे र दिनचर्यामा लागे।</div>
<div style="background-color: white; color: #555555; font-family: Arial, Helvetica, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 22px; margin: 0px; outline: 0px; padding: 0px; text-align: justify;">
</div>
<div style="background-color: white; color: #555555; font-family: Arial, Helvetica, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 22px; margin: 0px; outline: 0px; padding: 0px; text-align: justify;">
‘प्रज्ञोपायबिनिअयसिद्धि’बाट लिइएका यी दुईःअंशको सोझो अर्थ साह्रै घिनलाग्दो छ।</div>
<div style="background-color: white; color: #555555; font-family: Arial, Helvetica, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 22px; margin: 0px; outline: 0px; padding: 0px; text-align: justify;">
</div>
<div style="background-color: white; color: #555555; font-family: Arial, Helvetica, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 22px; margin: 0px; outline: 0px; padding: 0px; text-align: justify;">
यहाँनिर एउटा कुरा बताइदिनु अत्यावश्यक होला। तन्त्रविद्या अनाडीको हातमा परेर दुरुपयोग होला भन्ने डरले नै हाम्रा बौद्ध ऋषिहरूले आफ्ना रचनामा सन्ध्याभाषाको प्रयोग गरेका हुन्। जो सच्चा शिष्य हो उसलाई उनीहरु कथामा प्रयोग गरिएका प्रतीकात्मक शब्दहरुको सच्चा अर्थ बताइदिन्थे। त्यो अर्थ बुझ्न वा जान्न शिष्यहरुको चरित्रको ठूलो र कठिन परीक्षा लिइन्थ्यो। जो ती परीक्षामा उत्तीर्ण हुन्थे उनैलाई मन्त्रस्वरुप सुटुक्क ती कथाको मर्म बुझाइन्थ्यो। तिनै कारणले गर्दा तन्त्रविद्याको जानकारी कम मानिसहरुमा सीमित हुँदै गयो र अर्धशिक्षितहरुको बढ्दो जमातमा सन्ध्या भाषामा रचिएका कथाहरुको विलक्षणताको चर्चामात्र बढ्दै गयो। माथिका कथाको परिभाषा छोटकरीमा यसरी गरेको हुन्छ– ‘तत्वयोग प्राप्त गर्ने सबभन्दा सहज उपाय साधकको लागि एउटै छ– आफ्ना आन्तरिक नारीतत्व, लोभ, मोह, स्नेह, प्रेम, अहं इत्यादि तत्वहरु जो मानिसभित्रै अवस्थित हुन्छन् र जसलाई मानिसले आमा, बहिनी, छोरा र भान्जी जतिकै अपनत्व प्रदान गरेको हुन्छ, ती तत्वलाई आफ्ना पुरुषतत्वसँग समन्वय नगरी उसले आफ्नो</div>
<div style="background-color: white; color: #555555; font-family: Arial, Helvetica, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 22px; margin: 0px; outline: 0px; padding: 0px; text-align: justify;">
साधना प्राप्त गर्न सक्तैन।’</div>
<div style="background-color: white; color: #555555; font-family: Arial, Helvetica, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 22px; margin: 0px; outline: 0px; padding: 0px; text-align: justify;">
</div>
<div style="background-color: white; color: #555555; font-family: Arial, Helvetica, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 22px; margin: 0px; outline: 0px; padding: 0px; text-align: justify;">
यस्तै प्रकारले धम्मपदको २९४ को पदमा यस्तो उल्लेख गरिएको छ– ‘आफ्ना मातापिता दुई क्षत्रीराजाहरुलाई मारेर र तिनको राज्यका प्रत्येक नागरिकहरु स्वाहा गरेर मात्र ब्राम्हण अधर्मबाट स्वतन्त्र हुन्छ।’ यहाँ ‘माता र पिता’ को अर्थ हुन्छ अहंभाव र तृष्णा (पालीः अस्मिमाण र तन्हा), र ‘दुई राजाहरु’ को अर्थ हुन्छ सहारको भ्रमपूर्ण दृष्टि वा अनन्त जीवनको आकांक्षा (पालीः उच्छेद वा सस्सत दित्थी) अनि ‘राज्यका प्रत्येक नागरिक’को अर्थ हुन्छ, चेतनाका बाह्र क्षेत्रहरु (द्धादशायतनानि), अनि ‘ब्राम्हणको’ अर्थ हुन्छ भिक्षु।</div>
<div style="background-color: white; color: #555555; font-family: Arial, Helvetica, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 22px; margin: 0px; outline: 0px; padding: 0px; text-align: justify;">
</div>
<div style="background-color: white; color: #555555; font-family: Arial, Helvetica, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 22px; margin: 0px; outline: 0px; padding: 0px; text-align: justify;">
अब हामी विचार गरौं कसरी सच्चा अर्थको अभावमा अर्थको अनर्थ हुँदो रहेछन्। यसै कसौटीमा हामी बुद्धको महामुद्राको चर्चा गरौं। ध्यानमग्न मुद्रामा पद्मासनमा बुद्ध बसेका छन्, उनको काखमा उनैतिर मुखाभिमुख भई खुट्टा र हातले अंकमाल गरी एक नारीमूर्ति यौन आसनमा बसेकी छन्। प्रायशः उनको देब्रे हातमा वज्र, र दाहिनेमा घंटा हुन्छ वा उनको हातको मुद्रा धर्म–चक्र–प्रवर्तन हुन्छ। उनी टाउको उठाएर बुद्धको चुम्बन गर्ने प्रयास दर्शाइरहेकी हुन्छिन्। बुद्ध भने अर्धमुदित नयनमा निर्लिप्त एवं शान्त हुन्छन् । यो सम्पूर्ण मुद्रा वज्रयान सम्प्रदायको एक तान्त्रिक सांकेतिक अभिव्यक्ति हो। </div>
<div style="background-color: white; color: #555555; font-family: Arial, Helvetica, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 22px; margin: 0px; outline: 0px; padding: 0px; text-align: justify;">
</div>
<div style="background-color: white; color: #555555; font-family: Arial, Helvetica, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 22px; margin: 0px; outline: 0px; padding: 0px; text-align: justify;">
यसलाई बुझ्न अब अलिकति वज्रयान सम्प्रदायको विकासको चर्चा गरौँ। </div>
<div style="background-color: white; color: #555555; font-family: Arial, Helvetica, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 22px; margin: 0px; outline: 0px; padding: 0px; text-align: justify;">
</div>
<div class="separator" style="clear: both; text-align: center;">
<a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhKVHOvOodVmYRdGUNhuufwE4w-INXl8O1z9Hkacq3IIoZm5RT8HH0OKrSchQLTiWEdOambMSCM8_HKIZzJVfwDDpz7dVNZqif9Cgl5MrPQGB3qlGmMPz9ematFppLF_TBsdv-Mw-N71eGC/s1600/Mahamudra.JPG" imageanchor="1" style="clear: left; float: left; margin-bottom: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhKVHOvOodVmYRdGUNhuufwE4w-INXl8O1z9Hkacq3IIoZm5RT8HH0OKrSchQLTiWEdOambMSCM8_HKIZzJVfwDDpz7dVNZqif9Cgl5MrPQGB3qlGmMPz9ematFppLF_TBsdv-Mw-N71eGC/s1600/Mahamudra.JPG" height="240" width="320" /></a></div>
<div style="background-color: white; color: #555555; font-family: Arial, Helvetica, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 22px; margin: 0px; outline: 0px; padding: 0px; text-align: justify;">
बुद्धको महापरिनिर्वाण भएको झण्डै २०० वर्ष हुँदा नहुँदै नालन्दामा बसेका बौद्ध भिक्षुहरुले धर्मप्रचारको साधन कसरी अपनाउने हो त्यो निर्णय एकमत भई गर्न सकेनन्। फलस्वरुप उनको दुई प्रमुख विभाजन भए–हिनायान तथा महायान। महायान दलले उत्तरी भारत, बंगाल तथा कलिगमा आफ्नो आधिपत्य फैलायो। यही महायानमत नेपालको बाटो तिब्बतमा पुग्यो। धेरै जनाको मत छ– भोटमा त्यसबेलाको प्रचलित भूतप्रेत सम्बन्धी प्राचीन धर्मलाई पन्छाएर आफ्नो मत प्रचार गर्ने हेतुले नै महायान सम्प्रदायले वज्रयान अन्तर्गत अनेक देवी–देवताको निर्माण गरी, योगका साधनाबाट साना–तिना लौकिक चमत्कार देखाई जनसाधारणलाई यस धर्मप्रति आकर्षित गरेका हुन्। उनीहरुको मत अनुसार यसका तान्त्रिक पक्षमा शिवशक्तिपूजकहरुको शक्तिसाधनाको प्रतिबिम्ब झल्किएको छ। तथापि, बौद्धधमी विद्वान्हरूको मत अनुसार बाहिरी रुपमा धेरै समानता देखिए पनि दार्शनिक पक्षमा दुवैमा आकाशजिमिनको अन्तर छ। शिवमतावलम्बी शक्तिलाई नै श्रृजनको स्रोत भनेर महादेव शिवको नारीरुप मान्दछन् र त्यसैरुपमा महादेवी पार्वतिको शक्तिरुपलाई कालीका विभिन्न अवतारमा पूजा गर्दछन्। ‘कुलचुडामणितन्त्र’मा यस्तो उल्लेख गरिएको छ– ‘शिव र शक्तिको संयोगबाटै श्रृष्टिको रचना भयो।’ यसको सबभन्दा प्रष्ट र सांकेतिक स्वरुप शिवलिङ्गी हो।’ विद्वान् पाठकहरुले ध्यानपूर्वक विचार गरेकै होलान्, प्रजननको स्पष्ट प्रतीक हुन्छ ‘शिव लिङ्ग’।</div>
<div style="background-color: white; color: #555555; font-family: Arial, Helvetica, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 22px; margin: 0px; outline: 0px; padding: 0px; text-align: justify;">
</div>
<div style="background-color: white; color: #555555; font-family: Arial, Helvetica, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 22px; margin: 0px; outline: 0px; padding: 0px; text-align: justify;">
बौद्धमार्गीहरु शक्तिलाई मायाको स्वरुप मान्दछन् र उनीहरुको धारणा छ, प्रज्ञाबाट नै यस मायाजालबाट उन्मुक्ति प्राप्त हुन्छ। यस अर्थमा बुद्धमार्गीले शक्ति प्राप्त गर्ने, वा विश्वको शक्तिसँग स्वयम्लाई आत्मसात गरी कि त स्वयम् शक्तिवान् हुने कि त शक्तिको पूजक हुने कल्पना कहिले पनि गर्दैन। स्वयम्लाई ती शक्तिबाट निर्बन्ध पार्न चाहन्छ, र उसको दृष्टिमा अनन्तकाल देखन् आफूलाई जकडी रहने तथा संसारको कैदीको रुपमा राखिरहने वस्तु यही शक्ति हो भन्ने सोच्दछ। यसे निमित्त ती शक्तिहरुबाट छुटकारा लिन ती शक्तिको परिचय पाउन चाहन्छ। परिचय प्राप्त गर्ने हेतु उसको एउटै छ, उसको इच्छा ती शक्तिहरुलाई नास गर्नु होइन, बरु तिनको गति उल्टो दिशामा प्रर्वाहित गरिदिएर तिनैका माध्यमबाट स्वयम्लाई आदि–अनादि, परिपूर्णता तथा शून्यतामा विलयन गरिदिन। </div>
<div style="background-color: white; color: #555555; font-family: Arial, Helvetica, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 22px; margin: 0px; outline: 0px; padding: 0px; text-align: justify;">
</div>
<div style="background-color: white; color: #555555; font-family: Arial, Helvetica, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 22px; margin: 0px; outline: 0px; padding: 0px; text-align: justify;">
यदि प्रज्ञालाई हामी स्वयम् भित्र रहेको नारी पक्ष मानौँ, यसैबाट सबै वस्तु जन्मिए र यसैमा सबै वस्तुको इति हुन्छ, तब हामी भित्र रहेको विश्व–प्रेम तथा करुणस्वरुपको पुरुष–तत्व (भनौँ उपाय)लाई समन्वय गर्न सके हामीलाई प्रज्ञा तथा शून्यताको बोध हुन जाने छ। र यसै बोधद्वारा बुद्धत्व प्राप्त हुुनेछ।</div>
<div style="background-color: white; color: #555555; font-family: Arial, Helvetica, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 22px; margin: 0px; outline: 0px; padding: 0px; text-align: justify;">
</div>
<div style="background-color: white; color: #555555; font-family: Arial, Helvetica, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 22px; margin: 0px; outline: 0px; padding: 0px; text-align: justify;">
त्यसैकारण बुद्धत्व प्राप्तिको प्रकरणलाई सबैले छर्लंग बुझ्ने तथा मानवीय एवं प्रेमको चरमोत्कर्षी रुप, जसमा ‘उपाय’ लाई पुरुष तथा ‘प्रज्ञा’ लाई नारी रुप प्रदान गरिएको छ। बौद्धधर्मको व्याख्या अनुसार प्रबुद्ध प्रज्ञासँग एक बनेको छ उसै प्रकारले जसरी पति आफ्नो पत्नीसँग प्रेमको अंकमालमा महासुख पाइरहेको हुन्छ। </div>
<div style="background-color: white; color: #555555; font-family: Arial, Helvetica, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 22px; margin: 0px; outline: 0px; padding: 0px; text-align: justify;">
</div>
<div style="background-color: white; color: #555555; font-family: Arial, Helvetica, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 22px; margin: 0px; outline: 0px; padding: 0px; text-align: justify;">
बुद्धको महामुद्राको यो रुप हिमालयको देन हो। यस्ता प्रतिमाहरू कि त तिब्बतमा बन्छन् कि त नेपालमा बन्छन्। तिब्बतमा अहिले यो कलाको के अवस्था छ त्यसको राम्रो जानकारी हामीलाई छैन। तथापि तिब्बतको नयाँ राजनैतिक परिवर्तनबाट निश्चय नै यस धर्म र कलाले नयाँ मोड लियो होला। यदि त्यसो हो भने यो कला अब नेपालमा मात्र अवस्थित छ र, एक प्रकारले हामी गर्व गर्न सक्छौँ यसले हाम्रो मात्र संरक्षणता पाएको छ। </div>
<div style="background-color: white; color: #555555; font-family: Arial, Helvetica, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 22px; margin: 0px; outline: 0px; padding: 0px; text-align: justify;">
</div>
<div style="background-color: white; color: #555555; font-family: Arial, Helvetica, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 22px; margin: 0px; outline: 0px; padding: 0px; text-align: justify;">
<span style="margin: 0px; outline: 0px; padding: 0px;"><em style="margin: 0px; outline: 0px; padding: 0px;">(प्रस्तुत निबन्ध </em></span><em style="margin: 0px; outline: 0px; padding: 0px;">बिएन पुस्तक संसार प्रालिको प्रकाशन र </em><span style="margin: 0px; outline: 0px; padding: 0px;"><em style="margin: 0px; outline: 0px; padding: 0px;">दीपक सापकोटाले सम्पादन गरेको साहित्यिक पत्रिका पाण्डुलिपि’को जेठ अङ्कबाट साभार गरिएको हो । यो निबन्ध २</em></span><span style="margin: 0px; outline: 0px; padding: 0px; text-align: left;"><em style="margin: 0px; outline: 0px; padding: 0px;">०२३ सालमा नेपाल ललितकला संस्थानको वार्षिक मुखपत्रमा प्रकाशित भएको थियो, जुन लामिछानेका कुनै पनि सङ्ग्रहमा समाविष्ट छैन ।)</em></span></div>
</div>
Jotare Dhaibahttp://www.blogger.com/profile/16329491919485071804noreply@blogger.com5tag:blogger.com,1999:blog-6669289683346386890.post-78917346962889031752013-07-26T18:20:00.001+05:302013-07-27T07:28:38.252+05:30३७ वर्षपछि – शंकरसँग अम्बर<div dir="ltr" style="text-align: left;" trbidi="on">
<div class="separator" style="clear: both; text-align: center;">
</div>
<table cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="clear: left; float: left; margin-bottom: 1em; margin-right: 1em; text-align: left;"><tbody>
<tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEj8C9MkYdumpP3BFUk4I3m0vzKcewThe7DNeH9jagudmRNywsTwcWiLvSJHTw0dp64CTWDbdmaFCnHBmyZGTjukADS8y7wkezb6Wu7hO4E-xjkXQRpA8HotTSAtElUEgmXd36Xz2AC6GTSJ/s1600/Ramsharan.jpg" imageanchor="1" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" height="200" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEj8C9MkYdumpP3BFUk4I3m0vzKcewThe7DNeH9jagudmRNywsTwcWiLvSJHTw0dp64CTWDbdmaFCnHBmyZGTjukADS8y7wkezb6Wu7hO4E-xjkXQRpA8HotTSAtElUEgmXd36Xz2AC6GTSJ/s200/Ramsharan.jpg" width="166" /></a></td></tr>
<tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;"><span style="color: #0b5394; font-size: small;">॥ रामशरण बजगाईं ॥</span></td></tr>
</tbody></table>
<table align="center" cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="clear: right; float: right; margin-bottom: 1em; margin-left: 1em; text-align: right;"><tbody>
<tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjCY0UUZVLmVlmt2BPC4ZLbp_hVoJpcA4K12c2VdTYAQ7af7Jx1J2c2KyaVjsytR8SRKcv-3NvWYEwAFZTJIbzbwerZy5vgvD4b06mf2ZV41VjKk69xusLBh0Ham7I9VUIPIyU9WSs1l7qe/s1600/Pratima.jpg" imageanchor="1" style="clear: right; margin-bottom: 1em; margin-left: auto; margin-right: auto; text-align: right;"><img border="0" height="200" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjCY0UUZVLmVlmt2BPC4ZLbp_hVoJpcA4K12c2VdTYAQ7af7Jx1J2c2KyaVjsytR8SRKcv-3NvWYEwAFZTJIbzbwerZy5vgvD4b06mf2ZV41VjKk69xusLBh0Ham7I9VUIPIyU9WSs1l7qe/s200/Pratima.jpg" width="166" /></a></td></tr>
<tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;"><span style="color: #0b5394; font-size: small;">॥ प्रतिमा सिलवाल ॥</span></td></tr>
</tbody></table>
<div style="background-color: white; font-family: Verdana, Geneva, sans-serif; line-height: 24px; margin-bottom: 7px; margin-top: 7px; padding: 0px;">
</div>
<div style="text-align: justify;">
<b><span style="color: #0b5394;"><br /></span></b>
<b><span style="color: #0b5394;"><br /></span></b>
<b><span style="color: #0b5394;"><br /></span></b>
<b><span style="color: #0b5394;"><br /></span></b>
<b><span style="color: #0b5394;"><br /></span></b>
<b><span style="color: #0b5394;"><br /></span></b>
<b><span style="color: #0b5394;"><br /></span></b>
<b><span style="color: #0b5394;"><br /></span></b>
<span style="font-size: large;"><b><br /></b></span>
<span style="font-size: large;"><b><br /></b></span>
<span style="font-size: large;"><b><br /></b></span>
<span style="font-size: large;"><b><br /></b></span>
<span style="font-size: large;"><b><br /></b></span><br />
<span style="font-size: large;"><b>पि</b></span>च भत्केर सडकमा उडेको धुलोले वातावरण खैरो छ । शंकर लामिछानेबारे अम्बर गुरुङसँग संवाद गर्न हामी एकदिन पुग्छौं नेपाल संगीत तथा नाट्यकला प्रज्ञा प्रतिष्ठानको अफिस छाउनीमा । टेबिल पछाडि कार्यालय शैलीमा कुर्सीमा बसेका छन् अम्बर । <br />
<br />
हामी प्रवेश गर्छौं, हेर्छौं– टाउकोबीच झन्डै चिम्म हुँदै गएका उनका आँखा, स्वयम्भूका झैं सम्यक् छन् । हामी चाहन्छौँ– नेपाली साहित्यको एक स्वर्ण युगमा शंकरसँगै ज्ञानको आँच तापेका उनका आँखाबाट त्यसबेलाको समय कोट्याएर निहारौं र समयको धुलोले छोपेर विस्मृत भएका चरित्र र चित्रहरू ब्युँताइदिऊँ ।</div>
<div style="text-align: justify;">
<br />
<a name='more'></a><br />
‘शंकर लामिछानेबारे कुरा गर्ने’ हाम्रो प्रस्ताव मात्रै भुइँमा झरेको थियो धमिलो बन्दै गएको अम्बरको स्मृति धारिलो हुँदै जुर्मुराउन थाल्यो । शंकर आए उनको स्मृतिमा पत्र–पत्र भएर, मानौं अम्बरका अगाडि हामी होइन शंकर बसेका छन् टेबिलको साइडमा, साथमा रमको गिलास छ र दुवैजना जीवन र कलाकारिताबारे निर्बन्ध संगीतमय बहस गरिरहेछन् सलल ।</div>
<br />
<div style="background-color: white; margin-bottom: 7px; margin-top: 7px; padding: 0px;">
</div>
<div style="font-family: Verdana, Geneva, sans-serif; line-height: 24px; text-align: justify;">
‘अम्बर ! तिमीले अगाडि अर्को बाटो देखेका छौ ?’</div>
<div style="font-family: Verdana, Geneva, sans-serif; line-height: 24px; text-align: justify;">
‘छैन शंकर दाइ’</div>
<div style="font-family: Verdana, Geneva, sans-serif; line-height: 24px; text-align: justify;">
‘अनि किन नयाँ बाटो खोजिरहेछौ ? पर्खालमा तिम्रो द्वार खुल्छ, बाटो त्यहीँ छ हेर त ! म निश्चिन्त छु, त्यो बाटो तिमीले नै पाउनेछौ । बाटोका लागि अग्रिम बधाइ अम्बर !’</div>
<div style="text-align: justify;">
<span style="font-family: Verdana, Geneva, sans-serif; line-height: 24px;"><br /></span></div>
<span style="font-family: Verdana, Geneva, sans-serif; line-height: 24px;"></span><br />
<div style="text-align: justify;">
<span style="font-family: Verdana, Geneva, sans-serif; line-height: 24px;">‘आफूभित्रको कलाकार पराजित भएर शिथिल भएका बेला म अर्कै बाटो खोजिरहेको हुन्थेँ शंकर दाइ, तपाईंका उत्साहका यस्ता शब्दले म यसै भरिन्थेँ । त्यतिबेलाको सामाजिक व्यवस्थामा कलाकारिता र साहित्यको आर्थिक मूल्य मानौँ जीवनबाट मुन्टो निहुराउनु थियो र अभावको त्रासवाट आँखा चिम्लेर भाग्नु थियो । मेरा तीन छोरा–छोरी भइसकेका थिए, अझै भटाभट जन्मिँदै थिए । संगीत सिर्जना गरेर पनि बाँच्न सकिन्छ र ? भन्ने अवस्था थियो । मैले कैयौंपटक संगीतको संसारबाट आँखा चिम्लेर भाग्न कोसिस गरेको थिएँ । आफू उभिएकै पर्खालमा बाटो खोज्न तपाईं उत्साही बनाउनुहुन्थ्यो । म भन्थें, ‘मैले छोड्ने विचार गरिसकेँ ।’ तपार्इं भन्नुहुन्थ्यो, ‘ओहोऽ कसरी छोड्छौ ? यो घाम भर्खरै झुल्किन लागेको छ, मलाई लाग्दैन झुल्किँदैन ।’ अहिलेसम्म म बाँचेको छु शंकर दाइ ! झुल्किएरै, चम्किएरै, तपाईंले देखाएको त्यही पर्खालबाट पहिल्याएको बाटो हिँडेरै । हेर्नुस् त कति चौडा भएको छ आज त्यो बाटो ! तपाईं भन्नुहुन्थ्यो ‘तिमीलाई भूगोल सानो भयो अम्बर !’ आज मैले पाएको धर्ती हेर्नुस्, कति फराकिलो छ, तपाईंले नै बनाइदिएको सुन्दर सिर्जनाको मानस वातावरणले मलाई साँच्चिकै अम्बर बनायो दाइ !</span></div>
<span style="font-family: Verdana, Geneva, sans-serif; line-height: 24px;">
</span>
<br />
<div style="background-color: white; font-family: Verdana, Geneva, sans-serif; line-height: 24px; margin-bottom: 7px; margin-top: 7px; padding: 0px; text-align: justify;">
अचेल सधैं म तपाईंको घरको बाटो भएर अफिस ओहोरदोहोर गर्छु, जहाँ आलुबखडाको रूख छ मौसमी प्रभावमा त्यो शीक्रो छ र अन्तिम पात झर्ने तरखरमा छ । तपार्इंले जुन सामाजिक चेतना बेहोर्नुभयो त्यो रचनाकालबाट हाम्रो समाज उम्केको छ । तपाईंको जीवनभर एब्स्ट्र्याक्ट लेखनीलाई बुझ्न नसकेको समाज आज बल्ल रचना चिन्ने आधुनिकतामा पुग्न खोज्दै छ ।’</div>
<div style="background-color: white; margin-bottom: 7px; margin-top: 7px; padding: 0px;">
</div>
<div class="separator" style="clear: both; text-align: center;">
<a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEi03rfLH4Jm8mj8M1O-2xEosfL3AauZhyO7-ALa4XEBL8RNGEN1-nP6tZrRGi2I5G3o9mj1lBXB_cAO2i4MI8g9abTeIwMwOijFjMWff-5lgBOqThnpiHuXcEn5gc4Y5wh8e68s3TyXGl8y/s1600/Ambar-Gurung.jpg" imageanchor="1" style="clear: left; float: left; margin-bottom: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" height="320" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEi03rfLH4Jm8mj8M1O-2xEosfL3AauZhyO7-ALa4XEBL8RNGEN1-nP6tZrRGi2I5G3o9mj1lBXB_cAO2i4MI8g9abTeIwMwOijFjMWff-5lgBOqThnpiHuXcEn5gc4Y5wh8e68s3TyXGl8y/s320/Ambar-Gurung.jpg" width="240" /></a></div>
<div style="font-family: Verdana, Geneva, sans-serif; line-height: 24px; text-align: justify;">
अम्बर एकैछिन वर्तमानमा बौरिए । एक याम, अम्बरलाई भेट्न शंकर कालिम्पोङ पुगेका थिए । संगीत र रक्सीको नशाबीचै उनीहरूबीच जीवनको लेखाजोखा भएको थियो । हामी सोध्छौं, ‘मित्रताको मूल्य र लयमा उनी र शंकरबीचको मिलनभूमि कुन हो ?’ फेरि उतै फर्के अम्बर, अगाडि टेबुलमा आफूले अम्बरबारे लेखेको रचनाको एक प्याराग्राफ उनलाई पढेर सुनाउँदै छन् सायद शंकर–</div>
<div style="font-family: Verdana, Geneva, sans-serif; line-height: 24px; text-align: justify;">
‘फायरप्लेसमा आगो बलिरहेछ साइड टेबिलमा रमको गिलासमा ज्वालाका प्रतिविम्ब सल्वलाइरहेछन् । मधुरो उज्यालोमा हामी दुईजना आफ्ना जीवनका विगतको लेखाजोखा गरिरहेछौँ । हामी के पो कुरा गर्दैछौं : सफलता–असफलता, प्रेम–घृणा, साहित्य–रुचि, विवाह, पत्नी, पत्र पैसा.. जति कुरा गर्यो उत्तिकै विविधता छ दुईको जीवनमा, तैपनि दृष्टिकोणमा क्या समानता ! अनुभवहरूको माध्यम, समय र स्थान अलग छन् तथापि वेदनाको तापक्रम उही । मानौं जंगलको दुई किनारबाट भित्र पसेर बाटो बिराएर अकस्मात भेट भएका दुई बटुवा हौँ हामी । र, श्लेषमा कुरा गर्ने हो भने हाम्रो वार्ता यसप्रकार थियो भनौँ–</div>
<div style="text-align: justify;">
<span style="font-family: Verdana, Geneva, sans-serif; line-height: 24px;"><br /></span></div>
<span style="font-family: Verdana, Geneva, sans-serif; line-height: 24px; text-align: justify;">‘अम्बर तिमीले सिमलको बोट देखेका छौ हगि, लटरम्म फूल फूलेको ?’</span><span style="font-family: Verdana, Geneva, sans-serif; line-height: 24px;"></span><br />
<span style="font-family: Verdana, Geneva, sans-serif; line-height: 24px;">
</span><span style="font-family: Verdana, Geneva, sans-serif; line-height: 24px;"></span>
<br />
<div style="text-align: justify;">
<span style="font-family: Verdana, Geneva, sans-serif; line-height: 24px;"><br />‘देखेको छु ।’</span></div>
<span style="font-family: Verdana, Geneva, sans-serif; line-height: 24px;">
</span>
<br />
<div style="text-align: justify;">
<br /></div>
<span style="font-family: Verdana, Geneva, sans-serif; line-height: 24px; text-align: justify;">सानै हुरीमा बैंसको सपना सिमलको फूल झैं झरी गयो !</span><span style="font-family: Verdana, Geneva, sans-serif; line-height: 24px;"></span><br />
<span style="font-family: Verdana, Geneva, sans-serif; line-height: 24px;">
</span><span style="font-family: Verdana, Geneva, sans-serif; line-height: 24px;"></span>
<br />
<div style="text-align: justify;">
<span style="font-family: Verdana, Geneva, sans-serif; line-height: 24px;">तिमी के गयौ, खुसीले पनि मलाई आँखा तरी गयो ।</span></div>
<span style="font-family: Verdana, Geneva, sans-serif; line-height: 24px;">
</span>
<br />
<div style="text-align: justify;">
<br /></div>
<span style="font-family: Verdana, Geneva, sans-serif; line-height: 24px; text-align: justify;">वाह ! आँखा तरी गयो । साँच्चै आँखा तरी गयो ! सानै हुरीमा …अँ… झरी गयो… अँ… आँखा तरी गयो । ठीक ठीक ठीक</span><span style="font-family: Verdana, Geneva, sans-serif; line-height: 24px;"></span><br />
<span style="font-family: Verdana, Geneva, sans-serif; line-height: 24px;">
</span><span style="font-family: Verdana, Geneva, sans-serif; line-height: 24px;"></span>
<br />
<div style="text-align: justify;">
<span style="font-family: Verdana, Geneva, sans-serif; line-height: 24px;">त, चोट उही हुनु पर्दैन, व्यक्ति उही हुनु पर्दैन, तापनि जुनसुकै ठाउँमा चोट लागे पनि बगेको रगतको रङ र दर्द र त्यसको मीठो सम्झना उही हुन्छ । कलाकारको घाउको टाटो मस्तिष्कमा हुन्छ र ऊ चाहिएको बेला पाप्रो उप्काई त्यसको अनुभूतिबाट प्रेरणा पाउँछ ।</span></div>
<span style="font-family: Verdana, Geneva, sans-serif; line-height: 24px;">
</span>
<br />
<div style="text-align: justify;">
<br /></div>
<span style="font-family: Verdana, Geneva, sans-serif; line-height: 24px; text-align: justify;">सायद, यही थियो हाम्रो मिलन–स्थल ।</span><span style="font-family: Verdana, Geneva, sans-serif; line-height: 24px;"></span><br />
<span style="font-family: Verdana, Geneva, sans-serif; line-height: 24px;">
</span><span style="font-family: Verdana, Geneva, sans-serif; line-height: 24px;"></span>
<br />
<div style="text-align: justify;">
<span style="font-family: Verdana, Geneva, sans-serif; line-height: 24px;">‘मैले त्यहाँ जानेँ, ज्यादै मन मिलेपछि सर्टहैन्डमा कुरा गर्न सकिँदोरहेछ र नयाँ अनुभवहरू अनुहार नहेरेरै पनि टेलिप्याथीबाट व्यक्त गर्ने क्षमता उम्री आउँदो रहेछ । यस परिस्थितिमा पुगेपछि जीवनको मूल्य अर्कै हुन जान्छ ।’</span></div>
<span style="font-family: Verdana, Geneva, sans-serif; line-height: 24px;">
</span><span style="font-family: Verdana, Geneva, sans-serif; line-height: 24px;"></span>
<br />
<div style="text-align: justify;">
<span style="font-family: Verdana, Geneva, sans-serif; line-height: 24px;"><br /></span>
<span style="font-family: Verdana, Geneva, sans-serif; line-height: 24px;">‘हो शंकर दाइ !</span></div>
<span style="font-family: Verdana, Geneva, sans-serif; line-height: 24px;">
</span><span style="font-family: Verdana, Geneva, sans-serif; line-height: 24px;"></span>
<div style="text-align: justify;">
<span style="font-family: Verdana, Geneva, sans-serif; line-height: 24px;">हामीलाई कुरा गर्न र एक अर्काको मन बुझ्न भाषा चाहिँदैनथ्यो । तपाईंले भने जस्तै शब्द, वाक्य, भाषा साहित्य यी सब अपूर्ण मानवका आफूलाई व्यक्त गर्ने एकक्रुड साधन हुन् । हामी हरेक साँझ सिर्जनाको आवेशमा बस्थ्यौं, एक अर्काको आत्मियतामा चुर्लुम्म डुब्थ्यौं, रुन्थ्यौं, हास्थ्यौं, अनि, एक अर्काको रचना सुनाउँदै कसी लगाउँथ्यौं । कालिङ्पोङबाट तपाईं काठमाडौं फर्कंदा मोटर चढ्ने ठाउँसम्म म तपार्इंलाई पुर्याउन गएको थिएँ । बाटोभरी तपार्इं पनि बोल्नु भएन म पनि बोलिनँ । मोटरनेर पुगेपछि मैले आवेशपूर्वक तपाईंलाई ग्वाम्लांग अँगालो हालेँ । न तपाईंले हात मिलाउनुभयो न मैले नै तपाईंतिर हात तेर्स्याएँ । तपाईंले फर्केर हेर्न सक्नु भएन र मैले पनि । नहेरे पनि म के सोचेर कस्तो अनुहार लगाएर फर्केको थिएँ तपाईंले थाहा पाउनुभयो, त्यो लेख्नुभएकै छ । तपाईं चुरोट सल्काउँदै बिन्ड–शील पारिको दृश्य हेरिरहनु भएको थियो, मैले फर्केर नहेरे पनि देखेको थिएँ । दुवैका मनको भाइब्रेसन तपाईंसँग छुट्टिदा अनुभूत गरेको थिएँ ।’</span></div>
<span style="font-family: Verdana, Geneva, sans-serif; line-height: 24px;">
</span><br />
<div style="text-align: justify;">
<br /></div>
<span style="font-family: Verdana, Geneva, sans-serif; line-height: 24px; text-align: justify;">‘ठीक हो अम्बर !</span><span style="font-family: Verdana, Geneva, sans-serif; line-height: 24px;"></span><br />
<span style="font-family: Verdana, Geneva, sans-serif; line-height: 24px;">
</span><span style="font-family: Verdana, Geneva, sans-serif; line-height: 24px;"></span>
<br />
<div style="text-align: justify;">
<span style="font-family: Verdana, Geneva, sans-serif; line-height: 24px;">तिमी कलाकार थियौ तर, त्यो भन्दा धेरै हामी साथी थियौँ । कलाकारपनले सिर्जनाका लागि दर्द खडा गरिदिन्थ्यो र हामीलाई सिर्जनाब्यथा लाग्थ्यो । त्यस्तो बेला हामी दिवानापनको सिमानासम्म पुग्थ्यौँ । हेर त हामी त्यहीँ सिमानासम्म अडिइरहन पाएको भए ! तर, हामी फर्कन्थ्यौँ घरमा, बाबु भएर, श्रीमान् भएर र छोरा भएर । यदि, त्यो बोझले हामीलाई नथिचेको भए आज हामी सन्त महासन्त हुने थियौँ ।’</span></div>
<span style="font-family: Verdana, Geneva, sans-serif; line-height: 24px;">
</span>
<br />
<div style="text-align: justify;">
<br /></div>
<span style="font-family: Verdana, Geneva, sans-serif; line-height: 24px; text-align: justify;">‘शंकर दाइ, तपाईंको यही एब्स्ट्र्याक्ट चिन्तनको धारिलोपनलाई त समाजले बुझ्न सकेन र आलुबखडाको बोटबाट अन्तिम पात पनि झरेपछि तपाईं जानुभयो । तपाईंले गरेका र नगरेका कुरा सबै मैले सुनेको छु । तपार्इं नभएको यत्रो वर्षपछि पनि ती मलाई ब्युँझाउन आइदिन्छन् अनायासै । तपाईंका रचनाले छर्ने वीज र भाषाले दिने संगीतको धूनले मेरो मनमा तरंग उब्जिन्थ्यो नयाँ संगीतको । सिर्जनाको नशा रक्सीको भन्दा कम्ती हुँदैनथ्यो । हामी कलाकार एबनर्मल प्राणी हौँ । राम्रो पति, बुबा अनि व्यावहारिक व्यक्ति हुन सक्दैनौं । राम्रो लोग्ने बन्ने चाहना राखे कलाकार हराउँछ । तपाईं राम्रो पति र पिता बन्न सक्नु भएन, वा सामाजिक चेतना र परिवेशले बनाउन दिएन तर, शंकर दाइ तपाईं राम्रो कलाकार हो । घर अगाडिको आलुबखडाको रूख हेरेर जीवनलाई फरक–फरक पृष्ठभूमिमा व्याख्या गर्ने शिल्प थियो तपाईंमा । त्यही कलाकारितामा एउटा जादुयी र ज्ञानी लेखक भेट्थेँ म ।’</span><span style="font-family: Verdana, Geneva, sans-serif; line-height: 24px;"></span><br />
<span style="font-family: Verdana, Geneva, sans-serif; line-height: 24px;">
</span>
<br />
<div style="text-align: justify;">
<br /></div>
<span style="font-family: Verdana, Geneva, sans-serif; line-height: 24px; text-align: justify;">‘ठीक, ठीक.., अँ..।</span><span style="font-family: Verdana, Geneva, sans-serif; line-height: 24px;"></span><br />
<span style="font-family: Verdana, Geneva, sans-serif; line-height: 24px;">
</span><span style="font-family: Verdana, Geneva, sans-serif; line-height: 24px;"></span>
<br />
<div style="text-align: justify;">
<span style="font-family: Verdana, Geneva, sans-serif; line-height: 24px;">म पनि सम्झन्छु अम्बर ! मैले भनेको थिएँ, तिमी आमाको मृत्युपछिको वेदनामा थियौ त्यसबेला, त्यो अग्नीपरीक्षाबाट पार भएपछि तिमीमा अर्कै प्रतिभा व्याप्त भएर आउनेछ तिमीले गर्ने रचनामा प्रतिभा तिखारिएर देखिनेछ । एक नयाँ भेल आउनेछ जसले नदिको किनारलाई नयाँ मोड दिनेछ ।’</span></div>
<span style="font-family: Verdana, Geneva, sans-serif; line-height: 24px;">
</span>
<br />
<div style="text-align: justify;">
<br /></div>
<span style="font-family: Verdana, Geneva, sans-serif; line-height: 24px; text-align: justify;">‘हो शंकर दाइ, म तपाईंको महानतालाई अनुभूत गरिरहेछु आजका दिनसम्म । नौलाखतारा गीत गाइसकेपछि त्यसताका म एकप्रकारले हिट थिएँ । म दुर्लभ पनि बन्न चाहन्थेँ । तपाईंले दार्जिलिङ बोलाउनुभएको थियो, तपाईं ससुरालीमा हुनुहुन्थ्यो । सम्झन्छु म, म होटेलमा थिएँ, हार्मोनियम लिएर बसिरहेको थिएँ । मैले संगीत सिकाएका केही केटाहरू पनि थिए । रक्सीको भेराइटी पनि थियो । धेरै बेरसम्म तपाईं नआउनुभएपछि एक पेग लगाएर म गाउन बसेँ । त्यहीबेला तपाईं दुइटी केटी लिएर आउनुभयो ।</span><span style="font-family: Verdana, Geneva, sans-serif; line-height: 24px;"></span><br />
<span style="font-family: Verdana, Geneva, sans-serif; line-height: 24px;">
</span>
<br />
<div style="text-align: justify;">
<br /></div>
<span style="font-family: Verdana, Geneva, sans-serif; line-height: 24px; text-align: justify;">मलाई देखाएर तपाईंले उनीहरूलाई सोध्नुभयो, ‘डु यु नो हु इज सिंगिङ ?’</span><span style="font-family: Verdana, Geneva, sans-serif; line-height: 24px;"></span><br />
<span style="font-family: Verdana, Geneva, sans-serif; line-height: 24px;">
</span><span style="font-family: Verdana, Geneva, sans-serif; line-height: 24px;"></span>
<br />
<div style="text-align: justify;">
<span style="font-family: Verdana, Geneva, sans-serif; line-height: 24px;">‘डन्ट नो’</span></div>
<span style="font-family: Verdana, Geneva, sans-serif; line-height: 24px;">
</span><span style="font-family: Verdana, Geneva, sans-serif; line-height: 24px;"></span>
<br />
<div style="text-align: justify;">
<span style="font-family: Verdana, Geneva, sans-serif; line-height: 24px;">‘ग्रेट अम्बर गुरुङ इज सिंगिङ !’</span></div>
<span style="font-family: Verdana, Geneva, sans-serif; line-height: 24px;">
</span><span style="font-family: Verdana, Geneva, sans-serif; line-height: 24px;"></span>
<div style="text-align: justify;">
<span style="font-family: Verdana, Geneva, sans-serif; line-height: 24px;">‘ओ !’</span></div>
<span style="font-family: Verdana, Geneva, sans-serif; line-height: 24px;">
</span><span style="font-family: Verdana, Geneva, sans-serif; line-height: 24px;"><div style="text-align: justify;">
‘डु यु वान्ट टु मिट हिम ?’ गफ गर्दै ती केटीहरूलाई म भए ठाउँ ल्याउनुभयो र मलाई भन्नुभयो, ‘सरी अम्बर, दिज टु आर वान्ट टु मिट यु । सो आइ ब्रट देम टु मिट यु ।’</div>
</span><span style="font-family: Verdana, Geneva, sans-serif; line-height: 24px;"><div style="text-align: justify;">
‘ओके दाइ ।’</div>
</span><br />
<div style="text-align: justify;">
<br /></div>
<span style="font-family: Verdana, Geneva, sans-serif; line-height: 24px; text-align: justify;">ती इन्डियन एयरहोस्टेस केटीसँगै र हामी राति १२ बजेसम्म संगीत र रक्सीको नशामा रमाइलोसँग डुब्यौं । झ्याल ढोका ढ्यामढुम लगाएर जो हामी बसिरहेका थियौं । बीचबीचमा तपाईं मेरो व्याख्या गर्नुहुन्थ्यो ‘यस्तो कलाकारलाई पनि सरकारले बुझेन ।’ उनीहरूले तपार्इंलाई पनि प्रश्न गरेका थिए ‘तपाईं पनि कलाकार ?’</span><span style="font-family: Verdana, Geneva, sans-serif; line-height: 24px;"></span><br />
<span style="font-family: Verdana, Geneva, sans-serif; line-height: 24px;">
</span>
<br />
<div style="text-align: justify;">
<br /></div>
<span style="font-family: Verdana, Geneva, sans-serif; line-height: 24px; text-align: justify;">तपाईं कति सजिलै नकारिदिनुहुन्थ्यो ‘होइन म त ?’</span><span style="font-family: Verdana, Geneva, sans-serif; line-height: 24px;"></span><br />
<span style="font-family: Verdana, Geneva, sans-serif; line-height: 24px;">
</span><span style="font-family: Verdana, Geneva, sans-serif; line-height: 24px;"></span>
<br />
<div style="text-align: justify;">
<span style="font-family: Verdana, Geneva, sans-serif; line-height: 24px;">मैले अब्जेक्सन गरेको थिएँ ‘उहाँ नेपालको ठूलो लेखक ।’</span></div>
<span style="font-family: Verdana, Geneva, sans-serif; line-height: 24px;">
</span>
<br />
<div style="text-align: justify;">
<br /></div>
<span style="font-family: Verdana, Geneva, sans-serif; line-height: 24px; text-align: justify;">‘अम्बर बढाईचढाई नगर, म त लेखिटोपल्छु मात्र ।’ तपाईंको त्यति जवाफमा पनि कति ठूलो साहित्य थियो । म नेपालको कि दार्जिलिङको भन्ने पनि ठूलै बहस भएको थियो हगि दाइ त्यहाँ ! ‘कलाकार एउटा भूगोलको मात्र हुँदैन’ तपाईंको जवाफले मेरो छाती भरिएर आएको थियो दाइ । म पानी–पानी भएको थिएँ । ती केटीहरू नि त्यस्तै भएर गए । तपाईंको दार्शनिक सोच, चिन्तन र भाषामा कत्रो सामर्थ्य, कत्रो शक्ति !</span><span style="font-family: Verdana, Geneva, sans-serif; line-height: 24px;"></span><br />
<span style="font-family: Verdana, Geneva, sans-serif; line-height: 24px;">
</span>
<br />
<div style="text-align: justify;">
<br /></div>
<span style="font-family: Verdana, Geneva, sans-serif; line-height: 24px; text-align: justify;">‘ओ !</span><span style="font-family: Verdana, Geneva, sans-serif; line-height: 24px;"></span><br />
<span style="font-family: Verdana, Geneva, sans-serif; line-height: 24px;">
</span><span style="font-family: Verdana, Geneva, sans-serif; line-height: 24px;"></span>
<br />
<div style="text-align: justify;">
<span style="font-family: Verdana, Geneva, sans-serif; line-height: 24px;">पुग्यो अम्बर पुग्यो । त्यो भाषा फगत मैले आफूलाई अभिव्यक्त गर्ने माध्यम मात्र थियो । जुनसुकै कालमा पनि रचनाहरू जन्मिन्छन्, यौवन प्राप्त गर्छन् र मर्छन् । मेरा रचनाहरू पनि आजका लागि होइनन् । कम्तिमा ३० वर्षपछिको समयका लागि हुन् ।’</span></div>
<span style="font-family: Verdana, Geneva, sans-serif; line-height: 24px;">
</span><span style="font-family: Verdana, Geneva, sans-serif; line-height: 24px;"></span>
<br />
<div style="text-align: justify;">
<span style="font-family: Verdana, Geneva, sans-serif; line-height: 24px;">‘तीस वर्षपछिका लागि ?’</span></div>
<span style="font-family: Verdana, Geneva, sans-serif; line-height: 24px;">
</span><span style="font-family: Verdana, Geneva, sans-serif; line-height: 24px;"></span>
<div style="text-align: justify;">
<span style="font-family: Verdana, Geneva, sans-serif; line-height: 24px;">‘हो अम्बर, तीस वर्षपछिका लागि !’</span></div>
<span style="font-family: Verdana, Geneva, sans-serif; line-height: 24px;">
</span><br />
<div style="background-color: white; font-family: Verdana, Geneva, sans-serif; line-height: 24px; margin-bottom: 7px; margin-top: 7px; padding: 0px; text-align: justify;">
अब ब्युँझिए अम्बर । उनले शंकर लामिछानेसँग भौतिक संगत गुमाएको ३७ वर्ष पुगेछ र भर्खर उनका रचनाहरू जन्मन थालेका छन् । जति पछि भयो त्यति नवजागृति लिएर जन्मँदै छन् र कालजयी हुँदै छन् शंकरका रचनाहरू । बाँचेका भए शंकर ८५ वर्षका हुने थिए । तर, पर्सि माघ १० गते उनको ३७औँ वार्षिकी । अम्बर उठे नेपाल संगीत नाट्य प्रज्ञा प्रतिष्ठानका कुलपतिको कुर्सीबाट र घरतिर लागे ।</div>
<div style="font-family: Verdana, Geneva, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 24px; margin-bottom: 7px; margin-top: 7px; padding: 0px; text-align: right;">
<i style="background-color: white;"><span style="color: #0b5394;">(२०६९ माघमा सौर्य दैनिकमा प्रकाशित)</span></i></div>
</div>
Jotare Dhaibahttp://www.blogger.com/profile/16329491919485071804noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-6669289683346386890.post-49046409893355336832013-02-27T09:33:00.001+05:302013-02-27T09:39:15.794+05:30अश्रुमिश्रित नयन र डुबिसकेको घाम<div dir="ltr" style="text-align: left;" trbidi="on">
<h3 style="text-align: justify;">
</h3>
<div class="share" style="text-align: justify;">
<span style="height: 20px; width: 71px;"></span>
</div>
<table cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="float: right; margin-left: 1em; text-align: right;"><tbody>
<tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjwtK9N7PDACZxkWYaUaUAKrAFQgtGu8_crKpSNdnVBZYmW6jPvVaB1fWALQeyl7Ga1Gn5kzxIrfGo0yX4mFAJpWiuSqrXTfdHrR7F6kyj6PHS4H3T8kNBw8X_-hJhMbBYk1yiarbw0B-PJ/s1600/Gokul-Bhandari.jpg" imageanchor="1" style="clear: right; margin-bottom: 1em; margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" height="189" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjwtK9N7PDACZxkWYaUaUAKrAFQgtGu8_crKpSNdnVBZYmW6jPvVaB1fWALQeyl7Ga1Gn5kzxIrfGo0yX4mFAJpWiuSqrXTfdHrR7F6kyj6PHS4H3T8kNBw8X_-hJhMbBYk1yiarbw0B-PJ/s200/Gokul-Bhandari.jpg" width="200" /></a></td></tr>
<tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;"><span style="color: #073763;"><span style="font-size: small;"><b>॥ गोकुल भण्डारी<span style="font-size: small;"> </span></b></span></span><span style="color: #073763;"><span style="font-size: small;"><b>॥</b></span></span></td></tr>
</tbody></table>
<div style="text-align: justify;">
ओ टुरिस्ट ! तिमी साँच्चै फर्केर आयौ हगि ? तिमीले इमेलमा आफ्नो
आइटिनरेरि पठाउँदासम्म पनि मलाई विश्वास लागेको थिएन । झन्डै चालीस वर्ष
अगाडि तिमीले भावुक भएर लेखेको चिठीको जवाफ समेत मैले फर्काइनँ, रिसाएर हैन
भन्ने त तिमीले बुझिसकेकै थियौ । वास्तवमा तिम्रो चिठी एउटा कविता थियो,
कवितामा सवाल-जवाफ हुदैन, त्यसैले चुपचाप पढ़िरहें - तिमीलाई आश्चर्य लाग्ला
त्यो चिठी अझै पनि म सँग सुरक्षित छ – एउटा ऐतिहासिक दस्तावेज जस्तो ।
बेलाबेलामा मन विरक्तिएको बेला त्यही चिठी बोकेर म एक्लै स्वयम्भू र चोभार
जान्छु र तिमीले देखेको काठमांडू हेर्न खोज्छु । खैर, म के देख्छु त्यो त
तिमीले पनि छिटै थाहा पाइहाल्छौ नि तिम्रो २/४ दिनको बसाइमा ।</div>
<a name='more'></a><br />
<div style="text-align: justify;">
चार भन्ज्याङभित्र थाई एयरवेज पस्ने बित्तिकै पहिरोले बगाएका डाँडाहरु,
खडेरी परेका खेत र अस्तव्यस्त छरिएका कंक्रिटका जंगलहरु देख्ता साँच्चै
नढाँटी भन त तिमीलाई अर्कै ठाउँमा आए जस्तो लागेन ? पैसा नपुगी पिलर उठाएर
छोडेका बिना रङका घरहरु, विस्तारका नाम भत्काइएका बाटाहरु र साथमा
बुङबुङ्ती उडेको धुलो देख्ता तिम्रो दृष्टि अब साँचै क्षितिजसम्म नपुगीकनै
बिलाउँछ । अनि एउटा कुरा सम्झन्छौ- कसरी एयरपोर्टमै अन्धकारले तिमीलाई
स्वागत गरेको थियो र बिजुलीको आविष्कार हुनुभन्दा अगाडिको आदिम युगमा
एक्कासी आइपुगेको तिमीलाई अनुभूति भएको थियो ? हामी लोडसेडिङ गरेर
धुमधामसँग साँचिकै औंशी झैँ तिहार मनाउँछौं नि अचेल ।</div>
<div style="text-align: justify;">
<br /></div>
<div style="text-align: justify;">
धन्यवाद तिम्रो उपहारको निम्ति । तिमीहरुले सदा संसारलाई लिएर नै दिन
जान्यौ – धर्मशास्त्र लियौ अर्थशास्त्र दियौ, मेसिन दियौ, ठूला ठूला ट्रक र
ट्रयाक्टर दियौ, प्लास्टिकका कहिलै नओइलाउने फूल दियौ, हाम्रो चमेली लिएर
सट्टामा महँगो अत्तर दियौ । नागार्जुनको द्वन्दात्मक अध्यात्मवाद लिएर
मार्क्सको द्वन्दात्मक भौतिकवाद दियौ । भर्खरै पनि त कम्प्युटर दियौ र
सट्टामा कसरी हामीसँग कम्प्युटर चलाउने मान्छे लियौ । बुद्ध लियौ र नजानिदो
तवरले युद्ध दियौ- सुन्छु योग र ध्यानको धेरै सेसन चल्छ रे आजकाल तिमीले
कामगर्ने अफिसहरुमा – लेडी गागा र जस्टिन टिम्बरलेक् को फेसन चल्छ नि
हाम्रा पनि निम्न माध्यमिक स्कुलहरुमा । भैगो यो लेनदेनको कुरालाई अहिले यहि
थातिराखौं ।<br />
<br />
मेरो साथी, तिम्रो इतिहास म जान्दछु किनभने त्यो फगत् ५०० सय वर्ष पुरानो छ । मैले भर्खरै तिमीले पठाइदिएको १ घण्टे सिडीमा तिम्रो इतिहास आद्योपान्त
हेरें नि । तिमी पश्चिमाहरू यहाँ आउँदा हामी कति खुशी हुन्छौ त्यो
तिमीहरुलाई के थाहा ? तिमीले खर्चिने डलरले हाम्रो जोरो आएको अर्थतन्त्रलाई
सिटामोल जस्तै काम गर्छ ।</div>
<div style="text-align: justify;">
दरबारमार्गका चिल्ला सडक र सँगैको नाङ्लो बेकरीमा तिमीलाई म आज लान्न
किनभने त्यो हाम्रो प्रतिनिधि पात्र होइन । बरु जाउँ एकपल्ट फेरि बौद्ध र
स्वयम्भूतिर जहाँ गेरुबस्त्र पहिरेका भिक्षुहरु देखेर अघिल्लोपल्ट तिमी कति
आह्लादित भएका थियौ ।</div>
<div style="text-align: justify;">
<br /></div>
<div style="text-align: justify;">
उफ्; भर्खरै जुघांरेखी बसेको त्यो केटोको आँखालाई हेर त ! कुन्नि कुन्
पश्चिमा गायकको नक्कल गरेर उसले कस्तरी कपाल ताछेको छ । आफ्नी १५ वर्षे
प्रेमिका लिएर वर्जित फल खान ऊ यता आएको हो र उसले लट्ठ भएर हेरेको दृष्टि
सम्भोग दृष्टि हो – यस्तो दृष्टि जुन शरीरको रङ र आरोह अवरोहमै अल्मलिएर
एक क्षणमै स्खलित हुन्छ । उसले हातमा प्रेयर व्हिल जसरी बोकेको वस्तु तिम्रै
आइपोड हो जसबाट अब ऊ छुट्टिन सक्दैन । अंग्रेजीमा फेल भएर क्लासबाट भागेको
त्यो केटो कुनै विक्षिप्त, चर्को गानाको तालमा निकै नै बुझेर डुबे जसरी
खुट्टा हल्लाइरहेको देख्यौ तिमीले ? (दिक्क नमान, भोलि तिमीलाई म म्याथ्यु
रिकार्डसँग भेट गराउन कपनको शेचेंन मोनास्टरि लान्छु जहाँ तिमीले खोजेको
सम्यक दृष्टि जरूर पाउनेछौ) हाम्रो कुराकानीको दौरान विगतमा कसरी तिमी मलाई
एक पेग थप्ने बारम्बार अनुरोध गर्थ्यौ । मोहभंगको यो स्थितिमा पेगमा रमाउन
छाडेर अचेल म मौनतामै बस्छु – त्यसैले आऊ वर्तमानको तिम्रो सफल राष्ट्र र
इतिहासको मेरो महान राष्ट्रको सम्झनामा एक छिन मौन बसौं ।</div>
<div style="text-align: justify;">
स्वयम्भूका आँखामा प्रज्ञा र करुणाको चित्र देखेर तिमी गएपछि यहाँ निकै
रक्तपात मच्चियो, त्यसो त शक्ति र शासनका निम्ति हत्या रोकिएको नै पो कहिले
छ र ? तिमीले मुग्ध भएर हेरेका यी नीला पहाडहरु छन् नि – तिनीहरुकै काखमा
कयौं हत्या भएका छन् – त्यसैले यी आतंकित पहाडहरु हुन् । तिनीहरुको खुट्टा
हुँदैन, त्यसैले भाग्न सक्दैनन् र अझै यहीं विवश उभिरहेका छन् । अब त सेता
हिमाल मुनि लहरै फुलेका गुराँस र लालुपातेमा समेत रगतको छिटा परेको छ ।
तिमीले यसरी नै हिमाल हेर्दा कति प्रसन्न चित्तले एकपल्ट भनेका थियौ – 'यो
आँखाहरुको देश हो, दृष्टि भएकाहरुको देश हो' तिमी विश्वास गर्न सक्दैनौ -
अहिले यो अन्धाहरुको देश भएको छ । आऊ अतिथि – आज म तिमीलाई थुप्रै किसिमका
आँखाहरु देखाउँछु- रजस्वला नहुदै बलात्कृत भएकी यी सानी अबोध केटीका आँखा
हेर, अरबमा काम गर्न गएको छोरोको लास पो आइपुग्ने हो कि भनेर हडबडाइरहेका
यी बूढी आमाका आँखा हेर, पसलमा सामान किन्न गएको भाइ नफर्कुन्जेलसम्म
व्याकुल भएका यी दिदीका आँखा हेर - यी सबै त्रस्त आँखाहरु हुन् । आऊ अब
एकछिन बन्द भएका आँखाहरु हेरौं- मंचमा हात उचालेर ठुल्ठुलो स्वरमा
चिच्याइरहेको त्यो मोटो मान्छे अथवा टायरमा सलाई कोर्न ठिक्क परेको त्यो
पातलो केटो देख्यौ ? अत्तर छरेर कामुक स्पर्शको खोजीमा स्वास्नीलाई घरमै
छाडेर डान्सबारतिर लम्केको त्यो सुटेड-बुटेड भलाद्मी देख्यौ ? बेकरीमा
आइसक्रिम खाएर निस्कँदा सडकमा कुकुरसँगै निदाइरहेका केटाकेटी देखेर ओठ
लेप्राउने त्यो व्यापारी देख्यौ ? यी सबै बन्द आँखाहरु हुन् । आज नेपाल
बन्दको दिन पर्यो-नत्र अरु धेरै बन्द आँखाहरु तिमीलाई म देखाउँथें । तिमीले
दिएको चार्ल्स डार्विनको डिसेन्ट अफ् म्यान पढें जसमा बाँदरबाट विकसित
हुदैं आधुनिक अवस्थामा मान्छे आइपुगेको व्याख्या छ । तर विकासको यो क्रम
हाम्रो पक्षमा भने उल्टो दिशातिर बगे जस्तो लाग्छ ।</div>
<div style="text-align: justify;">
<br /></div>
<div style="text-align: justify;">
ओ टुरिस्ट – आऊ एकपल्ट चोभार जाऊँ- जहाँ तिमीले एउटा बालकलाकारको चित्र र
देवलको नक्सा हेरेका थियौ र सहिष्णुता एवं सहअस्तित्वमाथि लामो व्याख्यान
गरेका थियौं । आज ती सब छैनन्- तर टाढाको स्तम्भ जस्तो चिम्नी देख्छौ ? त्यो
एउटा सिमेन्ट कारखाना हो जुन बिभिन्न राजनीतिक वादको भूँवरीमा परेर आज बन्द
भएको छ र त्यो गाउँका युवाहरु रोजगारीका निम्ति परदेशिएका छन् । त्रस्त
आँखाहरु मात्र बसोबास गर्ने त्यो गाउँ- बिन्ति छ हामी घुम्न नजाऊँ ।</div>
<div style="text-align: justify;">
<br /></div>
<div style="text-align: justify;">
मेरो साथी – तिमीलाई भोक लागेको होला; मलाई याद छ तिमीलाई गरम गरम मःमः मन
पर्छ । तर परिस्थिति अहिले बेग्लै छ; बुढो, रोगी भैंसीको मासुबाट बनेको मोमो
खाएर मलाई लाग्दैन तिमी सकुशल वापस फर्कन सकौला, त्यसैले आऊ उ त्यो
रातोमाटोको घरमा गएर स्याउ किनेर खाऊँ । मोमोको कुरा गर्दा त्यो गरीब
ज्यापूको पोलिओ ग्रस्त छोरोको याद आयो जसलाई देखेर तिमीले अष्टाङ्गीमार्ग
दर्शनको स्वस्फूर्त प्रतिपादन गरेका थियौ| अहिले त्यो बालक प्रौढ भएको छ र
उसका आमाबाबु दुबै मरिसकेका छन् । अनि उसको घरमा अब बौद्ध धर्मको कुनै पनि
अवशेष बाँकी छैन; रोग निको हुने आशामा पानीमा हिंड्न सक्ने प्रभुको शरणमा गए
पछि उसले पुस्तौंदेखि जम्मा भएका मूर्ति र थाङ्काहरु सबै बेचिदियो । अझै
पोलियोले ग्रस्त, अचेल ऊ घरभित्रै टोलाएर बसिरहन्छ । ऊ थप एक जोर त्रस्त आँखा
भएको छ ।</div>
<div style="text-align: justify;">
<br /></div>
<div style="text-align: justify;">
मेरो साथी- मलाई माफ गर – चालिस बर्षको लामो अन्तरालपछि आउँदा पनि मैले
तिम्रो स्वागतमा तिमीले लेखेजस्तो एउटा मीठो कविता लेख्न सकिनँ – सट्टामा यो
निराशाको प्रलाप लेखें । मलाई लाग्छ- एउटा लामो परम्परा, एउटा सृङ्खला,
अनिर्वचनीयताको एउटा क्रम कुनै पनि बेला यहाँ टुंगिन सक्छ । यहाँका मान्छेको
आस्था र विश्वासमा भूकम्प गइसकेको छ; अब साँच्चैको भौतिक भूकम्प आउँदा
बचेखुचेका मन्दिर, चैत्य र यी जीर्ण देवालयहरु ध्वस्त हुनेछन्, ग्राउण्ड
जिरोको त्यो अवस्थामा फेरि स्वयम्भूमा कमलको फूल नफुल्ला, मंजुश्री
नआउलान्, अनि सम्यक दृष्टि बोकेका भिक्षुहरु पनि यहाँ नहोलान् । त्यसैले आऊ
अन्तिम पल्ट फेरि यो उपत्यकालाई परिक्रमा गरेर प्रणाम गरौं । एकपल्ट फेरि
नागार्जुनको चतुष्कोटि तर्क सिद्धान्तको आधारमा हाम्रो अस्तित्वको छलफल
गरौं जहाँ हुनु, नहुनु, दुवै हुनु र नहुनु, हुनु र नहुनुमा कुनै पनि नहुनु
सबै सम्भव छ; एकपल्ट फेरि आर्तस्वरमा मृत्योर्मा अमृतं गमय पाठ गर्दै
हाम्रो अमरत्वको कामना गरौं । सूर्य डुबिसकेछ; आँसुले भिजेका यी आँखाहरु
चिम्लेर आऊ निकै बेर मौन बसौं ।</div>
<div style="text-align: justify;">
<br />
<span style="color: #666666;"><i>(शंकर लामिछानेको अर्धमुदित नयन र डुब्न लागेको घाममाथि गरिएको सामयिक चिन्तन)</i></span></div>
<div style="text-align: justify;">
<span class="fullpost"> </span></div>
</div>
Jotare Dhaibahttp://www.blogger.com/profile/16329491919485071804noreply@blogger.com2tag:blogger.com,1999:blog-6669289683346386890.post-85545354990630534642012-04-11T04:18:00.000+05:302013-02-27T09:47:01.932+05:30शङ्कर लामिछानेको सम्झना<div dir="ltr" style="text-align: left;" trbidi="on">
<div align="justify">
<table cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="float: left; margin-right: 1em; text-align: left;"><tbody>
<tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEiL2GGQy2S7ZUGBFs7OF4mzi8o9N6n-fhs6qwsefY7z8beyiiaGFatB5xuK0QF3D1KCexjh9suaRleNcNvTT7dRoznk51zVYJtrBgwO-L_nqaKmZUHOn0xHSNLuygefzTNu0vIXXPIlW44C/s1600/Suresh+Pranjali.jpg" imageanchor="1" style="clear: left; margin-bottom: 1em; margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" height="200" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEiL2GGQy2S7ZUGBFs7OF4mzi8o9N6n-fhs6qwsefY7z8beyiiaGFatB5xuK0QF3D1KCexjh9suaRleNcNvTT7dRoznk51zVYJtrBgwO-L_nqaKmZUHOn0xHSNLuygefzTNu0vIXXPIlW44C/s200/Suresh+Pranjali.jpg" width="200" /></a></td></tr>
<tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;"><span style="color: #073763;"><b><span style="font-size: x-small;"><span style="font-size: small;">॥ सुरेश प्राञ्जली</span><span style="font-size: x-small;"><span style="font-size: small;"> ॥</span></span></span></b></span></td></tr>
</tbody></table>
आधुनिक निबन्धलेखनमा सिद्धहस्त मानिने शङ्कर लामिछानेले नेपाली साहित्यको जगमा असंख्य इँटा थपेका छन् । विशेषगरी नेपाली निबन्धलेखन परम्परामा भिन्न शिल्प र शैली लिएर उदाएका लामिछानेले आफू हिँड्ने बाटो आफैंले खने । नेपाली 'नन फिक्सन' को फाँटलाई उचाइमा पुर्याउने काममा उनको भूमिका अत्यन्तै उल्लेखनीय छ ।</div>
<div align="justify">
नेपाली निबन्धमा 'चेतनप्रवाह शैली' (स्ट्रिम अफ कन्सिअसनेस) लाई स्थापित गराउने लेखक हुन् उनी । पश्चिमा साहित्यका आधुनिक लेखक जेम्स जोयसले महाकाव्य 'युलिसिस' मार्फत यो शैलीलाई जसरी स्थापित गर्ने काम गरे त्यसरी नै लामिछानेले 'एब्स्ट्रयाक्ट चिन्तन : प्याज' मार्फत यो 'चेतनप्रवाह शैली' लाई अंकुराउने कार्य गरे नेपाली साहित्यमा । जीवन आफ्ना लागि भन्दा पनि अरूका लागि आदर्श भएर बाँच्नुपर्दाको पीडाले गर्दा व्यक्तिगत जीवन स्वेच्छाले बाँच्न नपाउनु नै आजको मानवको गुनासो बनेको छ । यद्यपि त्यो गुनासोलाई निबन्धशिल्पी शङ्कर लामिछानेले न्यूनीकरण गर्ने प्रयास गरेका छन् । हामीले भोगेको जीवन केवल अनुभूति मात्र हो ।</div>
<a name='more'></a><div align="justify">
व्यावहारिक रूपमा सार्थक नहोला तर पनि एउटा कल्पनालाई आधार बनाएर बाँचिरहेका हुन्छौं हामी । 'अल्बर्ट कामु' र 'सामुअल बेकेट' को विसंगतवादसँग अति निकट सम्बन्ध राख्ने लामिछानेका निबन्धहरूले विश्वको परिप्रेक्ष्यमा भिन्न नेपाली स्वाद प्रवाह गरेका छन् । वस्तुलाई उनी आफ्नो अध्ययन, भोगाइ तथा व्यवहारको गाढा रंग ठान्छन् । जीवनलाई प्याजको बोक्रासँग तुलना गर्छन् । प्याजको गुदी नभेट्टाए झैं जीवनको सार भेट्टाउन नसकिने भाव व्यक्त गर्छन् उनी अर्थात् जीवन भन्नु नै रहस्य र भाव मिसिएको अनुभूति मात्र हो । उनका निबन्धमा विश्वमा बढ्दै गएको वैज्ञानिक आविष्कार एवं अनुसन्धानको प्रभाव परेको पाइन्छ । उनी आधुनिक वैज्ञानिक चिन्तनबाट प्रभावित निबन्धकार भएकाले चामत्कारिक वैज्ञानिक आविष्कार र त्यसबाट साहित्य र अन्य क्षेत्रमा पर्ने असर आफ्ना निबन्धहरूमा व्यक्त गरेका छन् । व्यक्ति शङ्कर लामिछानेले भोगेको जीवन नै निबन्धकार लामिछानेको जीवनको 'पोटे्रट' हो । जीवनप्रति नैराश्य हुँदाहुँदै पनि आदर्शजीवनको खोजी उनका निबन्धको विशेषता हो । निबन्धमा आजको पुस्ताले भोगेको र भोलिका पिँढीले भोग्नुपर्ने पीडालाई छर्लङ्ग प्रतिविम्बित गरेका छन् लामिछानेले । लेखनका अधिकांश विधामा कलम चलाए पनि लामिछानेले लेख्न सुरु गरेको उपन्यास भने अधुरो नै रह्यो । 'गौंथलीको गुँड' मा समेटिएका कथाहरूमा 'अस्तित्वगत चेतना' को आभास हुन्छ झन्डै 'जाँ पाल सार्त्र' लाई चुनौती दिने गरी । 'विम्ब प्रतिविम्ब' मा परिचयात्मक निबन्धहरू संग्रहित छन् । त्यसैगरी 'गोधूलि संसार' का निबन्धहरू व्यवहारवादी र जीवनवादी विषयवस्तुमा आबद्ध छन् । 'शंकर लामिछाने' उनको आत्मकथात्मक कृति हो जहाँ जीवन बाँच्ने क्रमका गुनासाहरू समेटिएका छन् । कवि भूपी शेरचन र भीमदर्शन रोकालाई अति निकट ठान्ने लामिछानेले आफूलाई कहिल्यै लेखक मानेनन् ।</div>
<div align="justify">
बरु आफू ठट्टामा लेखक बनेको जिकिर गरिरहे । उनलाई आफू छिटो जन्मेकामा गुनासो रहिरह्यो । अनि फ्रेन्च दार्शनिक रोलाँ बार्थले 'दी डेथ अफ दी अथर' को कुरा गरिरहँदा नेपाली लेखक शङ्कर लामिछानेले भने एक हजार वर्षपछि जन्मिने इप्सा बोकिरहे । उनले बारम्बार दोहोर्याइरहने वाक्य हो, 'म एक हजार वर्षपछि जन्मिने पृथ्वीको मान्छे हुँ ।' असलमा, उनी एक इमानदार लेखक हुन् । उनले 'प्लेगियारिज्म' (साहित्यिक चोरी) को आरोप कति सहजै स्वीकार गरे । माइकल कर्वीको लेखमा आधारित भनी लेखिएको 'आभा गार्देको सौन्दर्यशास्त्र' नामक लेखउपर कुमुदिनीले तेर्साएको तगाराले उनको लेखनयात्रामा पूर्णविराम लगाइदियो । तर अफसोच ! कुमुदिनीको हुन् ? हालसम्म बाहिर आउन सकेकी छैनन् ! (यस्ता महान् लेखकको यात्रालाई बर्जित तुल्याउने वास्तविक कुमुदिनीसँग एकपटक भेट गर्ने ठूलो धोको छ मेरो, खुल्ला आह्वान पनि हो यो ।) विसं १९८४ साल चैतमा जन्मेका यी महान् लेखकको मृत्यु मेनेन्जाइटिजका कारण २०३२ माघ १० गते भयो । 'के गरे देखिन् मैले ठीक हुन्छ ?' भन्दै एकदिन देवकोटाकामा पुगेका थिए उनी र त्यसदिन महाकवि देवकोटाले 'रिपिटिसन अफ वर्क अन दी सेम लाइन ह्याज नो मिनिङ' भनेपछि लामिछाने आफ्नै पृथक् बाटो पैलाउन लागिपरेका थिए । जुन बाटाले आज पनि अझ बढी फराकिलो भएर सबै लेखकलाई हिँडाइरहेको छ ।</div>
</div>
Jotare Dhaibahttp://www.blogger.com/profile/16329491919485071804noreply@blogger.com2tag:blogger.com,1999:blog-6669289683346386890.post-62653660648886064622012-04-08T09:20:00.000+05:302013-07-11T08:23:17.715+05:30श्यामप्रसादलाई लामिछाने निबन्ध पुरस्कार<div dir="ltr" style="text-align: left;" trbidi="on">
<div style="text-align: justify;">
<div class="separator" style="clear: both; text-align: center;">
<a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEiErKnUj-4w7MDWvptfLbefuWJZR8vjLVc5EbI2BMxeeiBEsyoXZFX0K-SHINVbyQo6Y5qecKsn6Gx5_kN88R9RyNloTAFwHOKyhw_t7f-zVY-bP3sKNMH9S49ttJg9LRlrfQLb9kJ8fi2V/s1600/Shyam+Prasad+Sharma.jpg" imageanchor="1" style="clear: right; float: right; margin-bottom: 1em; margin-left: 1em;"><img border="0" height="200" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEiErKnUj-4w7MDWvptfLbefuWJZR8vjLVc5EbI2BMxeeiBEsyoXZFX0K-SHINVbyQo6Y5qecKsn6Gx5_kN88R9RyNloTAFwHOKyhw_t7f-zVY-bP3sKNMH9S49ttJg9LRlrfQLb9kJ8fi2V/s200/Shyam+Prasad+Sharma.jpg" width="160" /></a></div>
<span lang="NE" style="color: #444444; font-family: Mangal, serif;">शङ्कर लामिछाने निबन्ध समाजले </span><span style="color: #444444; font-family: Mangal, serif;">२०६८ सालको शङ्कर लामिछाने निबन्ध पुरस्कारबाट वरिष्ठ निबन्धकार श्यामप्रसाद शर्मालाई सम्मान गरेको छ ।</span><span style="font-family: 'Times New Roman', serif;"> </span><br />
<span style="font-family: 'Times New Roman', serif;"></span><span class="Apple-style-span" style="color: #444444; font-family: 'Times New Roman';"><span lang="NE" style="color: #444444; font-family: Mangal, serif;">लामिछानेको</span><span lang="NE" style="color: #444444; font-family: 'Times New Roman', serif;"> </span><span lang="NE" style="color: #444444; font-family: Mangal, serif;">८५</span><span style="color: #444444; font-family: 'Times New Roman', serif;"> </span><span style="color: #444444; font-family: Mangal, serif;">औं</span><span style="color: #444444; font-family: 'Times New Roman', serif;"> </span><span lang="NE" style="color: #444444; font-family: Mangal, serif;">जन्मजयन्तीको</span><span lang="NE" style="color: #444444; font-family: 'Times New Roman', serif;"> </span><span lang="NE" style="color: #444444; font-family: Mangal, serif;">अवसर</span><span lang="NE" style="color: #444444; font-family: 'Times New Roman', serif;"> </span><span lang="NE" style="color: #444444; font-family: Mangal, serif;">पारेर</span><span style="color: #444444; font-family: 'Times New Roman', serif;"> </span><span style="color: #444444; font-family: Mangal, serif;">गत</span><span style="color: #444444; font-family: 'Times New Roman', serif;"> </span><span style="color: #444444; font-family: Mangal, serif;">चैत</span><span style="color: #444444; font-family: Arial, sans-serif;"> </span><span style="color: #444444; font-family: Mangal, serif;">५</span><span style="color: #444444; font-family: Arial, sans-serif;"> </span><span style="color: #444444; font-family: Mangal, serif;">गते पुरस्कार अर्पण गरिएको थियो । पुरस्कारको राशि</span><span style="color: #444444; font-family: Arial, sans-serif;"> </span><span lang="NE" style="color: #444444; font-family: Mangal, serif;">५०</span><span lang="NE" style="color: #444444; font-family: 'Times New Roman', serif;"> </span><span lang="NE" style="color: #444444; font-family: Mangal, serif;">हजार</span><span lang="NE" style="color: #444444; font-family: 'Times New Roman', serif;"> </span><span lang="NE" style="color: #444444; font-family: Mangal, serif;">रुपैयाँ र प्रमाणपत्र रहेको छ । </span></span><span class="Apple-style-span" style="color: #444444;"><span style="color: #444444; font-family: Mangal, serif;">काठमाडौंमा आयोजित कार्यक्रममा </span><span lang="NE" style="color: #444444; font-family: Mangal, serif;">संस्कृतिविद्</span><span lang="NE" style="color: #444444; font-family: 'Times New Roman', serif;"> </span><span lang="NE" style="color: #444444; font-family: Mangal, serif;">एवम्</span><span lang="NE" style="color: #444444; font-family: 'Times New Roman', serif;"> </span><span lang="NE" style="color: #444444; font-family: Mangal, serif;">साहित्यकार</span><span lang="NE" style="color: #444444; font-family: 'Times New Roman', serif;"> </span><span lang="NE" style="color: #444444; font-family: Mangal, serif;">सत्यमोहन</span><span lang="NE" style="color: #444444; font-family: 'Times New Roman', serif;"> </span><span lang="NE" style="color: #444444; font-family: Mangal, serif;">जोशीले</span><span style="color: #444444; font-family: 'Times New Roman', serif;"> </span><span style="color: #444444; font-family: Mangal, serif;">पुरस्कार</span><span style="color: #444444; font-family: 'Times New Roman', serif;"> </span><span style="color: #444444; font-family: Mangal, serif;">अर्पण</span><span style="color: #444444; font-family: 'Times New Roman', serif;"> </span><span style="color: #444444; font-family: Mangal, serif;">गरेका</span><span style="color: #444444; font-family: 'Times New Roman', serif;"> </span><span style="color: #444444; font-family: Mangal, serif;">थिए</span><span style="color: #444444; font-family: 'Times New Roman', serif;"> </span><span style="color: #444444; font-family: Mangal, serif;">।</span><span style="color: #444444; font-family: 'Times New Roman', serif;"> </span><span style="color: #444444; font-family: Mangal, serif;">१९८६</span><span style="color: #444444; font-family: Arial, sans-serif;"> </span><span style="color: #444444; font-family: Mangal, serif;">असार</span><span style="color: #444444; font-family: Arial, sans-serif;"> </span><span style="color: #444444; font-family: Mangal, serif;">६</span><span style="color: #444444; font-family: Arial, sans-serif;"> </span><span style="color: #444444; font-family: Mangal, serif;">गते</span><span style="color: #444444; font-family: Arial, sans-serif;"> </span><span style="color: #444444; font-family: Mangal, serif;">मकवानपुरको</span><span style="color: #444444; font-family: Arial, sans-serif;"> </span><span style="color: #444444; font-family: Mangal, serif;">सोलीथुम</span><span style="color: #444444; font-family: Arial, sans-serif;"> </span><span style="color: #444444; font-family: Mangal, serif;">गाउँमा</span><span style="color: #444444; font-family: Arial, sans-serif;"> </span><span style="color: #444444; font-family: Mangal, serif;">जन्मिएका</span><span style="color: #444444;"><span class="Apple-style-span" style="font-family: Arial, sans-serif;"> </span></span><span style="color: #444444; font-family: Mangal, serif;">श्यामप्रसादका तन्नेरी</span><span style="color: #444444; font-family: Arial, sans-serif;"> </span><span style="color: #444444; font-family: Mangal, serif;">साथीहरुसँग</span><span style="color: #444444; font-family: Arial, sans-serif;"> </span><span style="color: #444444; font-family: Mangal, serif;">दुईचार</span><span style="color: #444444; font-family: Arial, sans-serif;"> </span><span style="color: #444444; font-family: Mangal, serif;">कुरा</span><span style="color: #444444; font-family: Arial, sans-serif;">, </span><span style="color: #444444; font-family: Mangal, serif;">बहिनीलाई</span><span style="color: #444444; font-family: Arial, sans-serif;"> </span><span style="color: #444444; font-family: Mangal, serif;">चिठी</span><span style="color: #444444; font-family: Arial, sans-serif;">-</span><span style="color: #444444; font-family: Mangal, serif;">भाग</span><span style="color: #444444; font-family: Arial, sans-serif;"> </span><span style="color: #444444; font-family: Mangal, serif;">१</span><span style="color: #444444; font-family: Arial, sans-serif;"> </span><span style="color: #444444; font-family: Mangal, serif;">र</span><span style="color: #444444; font-family: Arial, sans-serif;"> </span><span style="color: #444444; font-family: Mangal, serif;">२</span><span style="color: #444444; font-family: Arial, sans-serif;">, </span><span style="color: #444444; font-family: Mangal, serif;">तँ</span><span style="color: #444444; font-family: Arial, sans-serif;">-</span><span style="color: #444444; font-family: Mangal, serif;">तिमी-</span><span style="color: #444444; font-family: Mangal, serif;">तपाईँ</span><span style="color: #444444; font-family: Arial, sans-serif;">-</span><span style="color: #444444; font-family: Mangal, serif;">हजुर</span><span style="color: #444444; font-family: Arial, sans-serif;">, </span><span style="color: #444444; font-family: Mangal, serif;">साहित्य</span><span style="color: #444444; font-family: Arial, sans-serif;"> </span><span style="color: #444444; font-family: Mangal, serif;">सम्बन्धी</span><span style="color: #444444; font-family: Arial, sans-serif;"> </span><span style="color: #444444; font-family: Mangal, serif;">दुईचार</span><span style="color: #444444; font-family: Arial, sans-serif;"> </span><span style="color: #444444; font-family: Mangal, serif;">कुरा</span><span style="color: #444444; font-family: Arial, sans-serif;">, </span><span style="color: #444444; font-family: Mangal, serif;">लेखक</span><span style="color: #444444; font-family: Arial, sans-serif;"> </span><span style="color: #444444; font-family: Mangal, serif;">कसरी</span><span style="color: #444444; font-family: Arial, sans-serif;"> </span><span style="color: #444444; font-family: Mangal, serif;">बन्ने</span><span style="color: #444444; font-family: Arial, sans-serif;">, </span><span style="color: #444444; font-family: Mangal, serif;">थुनुवाको</span><span style="color: #444444; font-family: Arial, sans-serif;"> </span><span style="color: #444444; font-family: Mangal, serif;">डायरी</span><span style="color: #444444; font-family: Arial, sans-serif;">, </span><span style="color: #444444; font-family: Mangal, serif;">केही</span><span style="color: #444444; font-family: Arial, sans-serif;"> </span><span style="color: #444444; font-family: Mangal, serif;">कविता</span><span style="color: #444444; font-family: Arial, sans-serif;">, </span><span style="color: #444444; font-family: Mangal, serif;">केही</span><span style="color: #444444; font-family: Arial, sans-serif;"> </span><span style="color: #444444; font-family: Mangal, serif;">गीत</span><span style="color: #444444; font-family: Arial, sans-serif;">, </span><span style="color: #444444; font-family: Mangal, serif;">मेरा</span><span style="color: #444444; font-family: Arial, sans-serif;"> </span><span style="color: #444444; font-family: Mangal, serif;">डायरीका</span><span style="color: #444444; font-family: Arial, sans-serif;"> </span><span style="color: #444444; font-family: Mangal, serif;">पाना</span><span style="color: #444444; font-family: Arial, sans-serif;">, </span><span style="color: #444444; font-family: Mangal, serif;">श्रद्धाको</span><span style="color: #444444; font-family: Arial, sans-serif;"> </span><span style="color: #444444; font-family: Mangal, serif;">एउटा</span><span style="color: #444444; font-family: Arial, sans-serif;"> </span><span style="color: #444444; font-family: Mangal, serif;">थुँगो</span><span style="color: #444444; font-family: Arial, sans-serif;">, </span><span style="color: #444444; font-family: Mangal, serif;">भूमिकाहरू</span><span style="color: #444444; font-family: Arial, sans-serif;"> </span><span style="color: #444444; font-family: Mangal, serif;">लगायत</span><span style="color: #444444; font-family: Arial, sans-serif;"> </span><span style="color: #444444; font-family: Mangal, serif;">एक</span><span style="color: #444444; font-family: Arial, sans-serif;"> </span><span style="color: #444444; font-family: Mangal, serif;">दर्जन</span><span style="color: #444444; font-family: Arial, sans-serif;"> </span><span style="color: #444444; font-family: Mangal, serif;">भन्दा</span><span style="color: #444444; font-family: Arial, sans-serif;"> </span><span style="color: #444444; font-family: Mangal, serif;">बढी</span><span style="color: #444444; font-family: Arial, sans-serif;"> </span><span style="color: #444444; font-family: Mangal, serif;">कृति</span><span style="color: #444444; font-family: Arial, sans-serif;"> </span><span style="color: #444444; font-family: Mangal, serif;">प्रकाशित</span><span style="color: #444444; font-family: Arial, sans-serif;"> </span><span style="color: #444444; font-family: Mangal, serif;">छन्</span><span style="color: #444444; font-family: Arial, sans-serif;"> </span><span style="color: #444444; font-family: Mangal, serif;">। विशेष गरी निबन्ध विधामा कलम चलाउने उनले साहित्य</span><span style="color: #444444; font-family: Arial, sans-serif;">, </span><span style="color: #444444; font-family: Mangal, serif;">स्वास्नीमान्छे</span><span style="color: #444444; font-family: Arial, sans-serif;"> </span><span style="color: #444444; font-family: Mangal, serif;">लगायतका</span><span style="color: #444444; font-family: Arial, sans-serif;"> </span><span style="color: #444444; font-family: Mangal, serif;">पत्रिकाको</span><span style="color: #444444; font-family: Arial, sans-serif;"> </span><span style="color: #444444; font-family: Mangal, serif;">सम्पादन</span><span style="color: #444444; font-family: Arial, sans-serif;"> </span><span style="color: #444444; font-family: Mangal, serif;">पनि</span><span style="color: #444444; font-family: Arial, sans-serif;"> </span><span style="color: #444444; font-family: Mangal, serif;">गरेका</span><span style="color: #444444; font-family: Arial, sans-serif;"> </span><span style="color: #444444; font-family: Mangal, serif;">छन्</span><span style="color: #444444; font-family: Arial, sans-serif;"> </span><span style="color: #444444; font-family: Mangal, serif;">।</span></span></div>
<div style="text-align: justify;">
<span style="color: #444444; font-family: Mangal, serif;">उनका निबन्धहरूलाई समेटेर विवेक सिर्जनशील प्रकाशनले २०६१ सालमा <b><a href="http://www.pustakalaya.org/eserv.php?pid=Pustakalaya:2666&dsID=ShyamPrasadSharma2062BS_ShyamPrasadKaNibanddahru.pdf" target="_blank">श्यामप्रसादका निबन्धहरू</a> </b></span><span class="Apple-style-span" style="color: #444444; font-family: Mangal, serif;">नामक कृति निकालेको छ </span><span class="Apple-style-span" style="color: #444444; font-family: Mangal, serif;">।</span></div>
</div>
Jotare Dhaibahttp://www.blogger.com/profile/16329491919485071804noreply@blogger.com3tag:blogger.com,1999:blog-6669289683346386890.post-71546391186805738602012-04-06T09:18:00.000+05:302013-02-27T09:39:50.105+05:30सिद्धान्त र व्यवहारको विपर्यासमा : शङ्कर लामिछाने<div dir="ltr" style="text-align: left;" trbidi="on">
<br />
<div style="color: #0a416b; font-family: Arial, Helvetica, sans-serif; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; padding-bottom: 10px; padding-left: 10px; padding-right: 10px; padding-top: 10px; text-align: justify;">
<table cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="float: left; margin-right: 1em; text-align: left;"><tbody>
<tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEj92y-fToPBaNMkKxWaZQBDMCE4CNsbZSEkFKpPd7hqr7dA_y2yQveXdr7OlPjVnRjgmb7ZEVBRLqRsxSgXZFEbudfb5-y9I5UHITNEVnL8Pe0ZxCX1FilXFPAJoljB-_K7JONUa35AJ0w2/s1600/Geetaji.jpg" imageanchor="1" style="clear: left; margin-bottom: 1em; margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" height="200" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEj92y-fToPBaNMkKxWaZQBDMCE4CNsbZSEkFKpPd7hqr7dA_y2yQveXdr7OlPjVnRjgmb7ZEVBRLqRsxSgXZFEbudfb5-y9I5UHITNEVnL8Pe0ZxCX1FilXFPAJoljB-_K7JONUa35AJ0w2/s200/Geetaji.jpg" width="152" /></a></td></tr>
<tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;"><span style="color: #073763; font-size: small;"><b>॥ गीता त्रिपाठी ॥</b></span></td></tr>
</tbody></table>
<div style="color: #555555; line-height: 18px; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px;">
<span style="background-color: white;">सिद्धान्तले अँगालेको जीवनमूल्य व्यवहारमा पाउन प्रायः असम्भव हुँदोरहेछ । असम्भव हुँदोरहेछ - आफ्नै दृष्टिकोणबाट आफैलाई बचाएर राख्नु पनि । जीवनका भोगाइहरुले भावलाई मात्र होइन विचारलाई पनि कता हो कता बहकाएर लैजाँदोरहेछ । त्यसैले त जीवनभरको प्रयासमा पनि आफैलाई चाहिँ चिन्न सक्दैन मानिसले अरुका सन्दर्भमा निकै समालोचकीय अवधारणाहरु बनाउनेले पनि आफ्नै परिचयको ऐनाभित्र भने सधैँजसो धमिलो छायामात्र भेट्छ विश्वका चर्चित स्रष्टाहरुका जीवनीका पाटाहरु यसरी नै रहस्यपूर्ण पहाडमय भएको पढिन्छ र सुनिन्छ तिनमा अव्यवहारिकताको चरम आरोप लागेको हुन्छ । भावनाको केन्द्र प्रबल हुनुलाई असामाजिक यात्राको थालनी मानिदिन्छ समाजले र परम्परा तोड्न सङ्घर्षरत योद्धा आफ्नो प्रहारले आफै घाइते भइरहन्छ बारम्बार । उसलाई लाग्छ जीवन कॆही हो कि जस्तो अथवा केही होइन कि जस्तो पनि । अनि अल्झिरहन्छ- उसैमा उसका प्रतिबिम्बहरु ।</span><br />
<a name='more'></a></div>
<div style="color: #555555; line-height: 18px; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px;">
<span style="background-color: white;"><br style="margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px;" />सन्दर्भ शंकर लामिछानेको हो । नेपाली साहित्यमा उनै स्रष्टा मृत्युको पच्चीस वर्षपछि पुनः परिचित भए वि.सं. २०५७ सालमा । त्यो पहिचान दिलाउने स्रोत नै उदार युवा ढुकढुकीको अभियान- भावक अभियान थियो । "केवल एक पाठकका रुपमा उहाँका पुस्तकहरुसितको मेरो सामीप्यता त्यतिबेला टुट्दछ जब मेरा र्याकबाट "एब्स्ट्रयाक्ट चिन्तन : प्याज" हराउँछ वा साथीले पढ्न लगेको "बिम्ब-प्रतिबिम्ब" फर्काइदिँदैन । अझै भनौँ बिहान-बेलुका हप्तामा एकाधपटक पढ्दापढ्दै च्यातिएको 'गोधूलि संसार'को अन्तिम अवस्थाप्रति डरले मुटु काम्न थाल्दछ । अब यसपछि मसँग पढ्न योग्य पुस्तक छैनन्- म अक्षरहीन हुँदैजान्छु…। यसपछि सुरु हुन्छ महान् शङ्करको खोजी र बचाव' -<b style="margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px;">सायमी- बिम्ब-प्रतिबिम्ब २०५८ </b>। त्यो प्रयासपछि उनको निबन्ध-प्रवृत्ति र योगदानको व्यापक चर्चा सुरु भयो । नेपाली निबन्धको यात्रामा उनका निबन्धहरु वरदान साबित भए र शंकर लामिछाने र उनका निबन्धकारितालाई चिनाउन अब अर्को पुस्ताले सायद अर्को लडाईं लड्नु नपर्ने भयो । तर अन्तरमा अझै पनि उनकै जीवनजस्तो सरस या निरस उनका प्रयोगधर्मी निबन्धहरु आज पनि अधिकांश नेपाली पाठकको मस्तिष्कमा बिजुली झै चम्किएर उज्यालोको आन्दोलनमा हृदयलाई तानिरहेकै छन् । पाठक त्यस आन्दोलनमा जति गहिरिन सक्यो त्यही नै उनको निबन्धको बोध पनि बन्दै गएको छ । आज झन् जटिल बन्दै गएको परिस्थितिको यो विकराल उठानमा उनका नयाँ पाठकहरु उनको शैलीमा जीवन लेख्न उक्सिरहेको वर्तमान यथार्थ छ । उनी परम्परित नेपाली लेखन-चिन्तनबाट पाखा आउन चाहन्थे । </span></div>
<br /><div style="color: #555555; line-height: 18px; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px;">
<span style="background-color: white;">दर्शनको विविधताले नै स्वतन्त्र लेखकलाई विविध सोच र शक्ति प्रदान गर्दछ । बल्ल आज हामी विविधताको महत्व चिनाउन खोजिरहेछौँ, बहुलताको विशेषता बुझाउन खोजिरहेछौँ । 'उसैबेला शङ्करले भनेका थिए- "लेखनको प्रशस्त विषय छन् जो छोइएका छैनन् र पर्खिरहेछन् कलमको कोराइलाई ।" यसरी नेपाली साहित्यको सङ्कुचित एवम् शास्त्रीय परम्परालाई नाघेर उनले टाढा र पर हेरेका थिए' <b style="margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px;">भट्टराई -उत्तर आधुनिक विमर्श : २०६५ </b>। यो तथ्यबाट उनको लेखन धर्म र कालिक चेतनाको फड्को अनुमान गर्न सकिन्छ । तथापि शङ्करले जस्तो जीवनलाई आफ्नै अनुभूतिको छुराले चिरफार गर्नसक्ने दक्षता प्राप्त शब्द-शिल्पी आजसम्म अर्को जन्मिएको छैन । उनले जस्तै जीवनलाई नजिकबाट भोग्ने त अरु पनि होलान् तर जीवनले नै उनलाई यति अविभाज्य र व्याख्यातीत तरिकाबाट भोग्नेछ, त्यो निकटतामा उनका पूर्व धारणाहरु एकदिन उनीबाटै पराजीत हुनेछन्, बीस वर्षे उमेरको परिवर्तनप्रिय युवा जोशले अर्को आउने पच्चीस वर्षपछिको नियतिका बारेमा संभवतः आँकलन गर्न सकेको थिएन र त पहिलो रचना आफ्नै आउने जीवन-समयको विपरीतार्थकमा लेख्न पुगे । यद्यपि यो पहिलो रचनामार्फत उनले समाजमा महिलाको अवस्थालाई चित्रण मात्र गरेनन् पुरुषका तर्फबाट हुने पुनर्विवाहका पक्षका निरर्थक तर्कहरुलाई समेत पराजित गरी महिलाका पक्षबाट वकालत गरे अर्थात् उनी सतशः बहुविवाहका विपक्षमा उभिएर महिलाहरुलाई उनको स्थान बहाली गर्न तत्पर रहे । <br style="margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px;" /><br style="margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px;" />निबन्धकारका रुपमा वि.सं. २००४ को साहित्य स्रोतमा उनको उल्लेखित पहिलो रचना प्रकाशित भयो- 'हाम्रो समाजमा नारी' यद्यपि अन्यत्र यसलाई हाम्रो समाजमा नारीको मूल्य भनेर शीर्षकीकरण गरिएको पाइन्छ । यसका सम्पादक थिए- हृदयचन्द्रिसंह प्रधान । साहित्यस्रोतमा प्रकाशित त्यो मूल पन्ना नै केही दिन अघि मेरो हात पर्यो, यसलाई मैले धेरैचोटि पढेँ दोहोरयाउन मन लाग्ने कारण शंकर लामिछानेको निबन्धकारिता त थियो नै अझ लेखनको विषय मुख्य थियो । हरेक नवलेखकहरु लेखनको अभ्यासकालमा असमन्जसमा पर्नु, आफ्नै लेखनप्रति आत्मविश्वास नहुनु अस्वाभाविक प्रक्रिया होइन । साहित्यलेखनलाई सौख मान्ने निबन्ध शिरोमणिको अभ्यासकालीन लेखन जान्ने केही उत्सुकता पनि म मा थियो नै - <br style="margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px;" /><br style="margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px;" />'आमा मलाई भएन अर्को विवाह गर्छु ……। यो पानी फोहर छ अर्को गिलासमा ले !…तर कुनै दिन पानी अप्राप्य भो भने…। हामी कसैले पनि आमा यो भएन भन्ने छैनौँ…।" <b style="margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px;">शङ्करप्रसाद साहित्यस्रोत २००४ पृ.११</b> । उनको पहिलो प्रकाशित निबन्धका यी हरफहरुमा स्त्री जातिको महत्व र गरिमाको चिन्ता र चिन्तन गरिएको छ । कलाका पारखी उनले विषयलाई ज्यादा महत्व दिनुले उनीभित्र विद्यमान नारी-श्रद्धा-वादी भावनाको प्रवलता तर्फ सङ्केत गर्दछ । जन्मनासाथ सुरु हुने नारीहरुका निम्ति बनेका संस्कारजन्य आडम्बरहरुले उनको पुरुष मानसिकतालाई धिक्कारेको छ र सत्यवक्ता उनी देवकोटाले मानिएको उच्च ब्राह्मण कुलको भएर पनि जातलाई ठूलो नमानेर 'मानिस ठूलो दिलले हुन्छ जातले हुँदैन' भन्नु इब्सन र रिमालले (पुरुष भएर पनि) नारी अस्तित्वको चेतना प्रवाह गर्नुजस्तै पुरुषका तर्फबाट महिलाको स्थानको लागि शब्द-युद्ध लड्ने योद्धा हुन् शंकर लामिछाने । उनमा जातिभेद नीति पनि पटक्कै थिएन । यसलाई सिद्धान्तमा भन्दा उनको व्यवहारिक स्वीकारोक्तिमा अझै बढी पाउन सकिन्छ- पत्नीहरु रत्ना राई र सुवर्ण श्रेष्ठ । आफू ब्राह्मण भएर पनि साथीहरु अन्य जातका धेरै भएको उनैबाट प्राप्त जानकारी यसका पुष्टक हुन् । आज पनि सङ्गीतज्ञ अम्बर गुरुङले सबैभन्दा बढी श्रद्धाकासाथ सम्झने व्यक्तित्व हुन्-शंकर लामिछाने । न भूगोलले छेक्यो न त जातले । "म सङ्गीत छोडेर खेतीमा लाग्न खोज्दै थिएँ शंकर दाइले 'अम्बर ! तिमीलाई सङ्गीतजस्तो खेती फाप्छ भन्ने के ग्यारेन्टी छ ? भन्नुभयो । यस भनाइले मलाई आफ्नो मूल्यको खोजमा झकझकायो र म फेरि सङ्गीतमै फर्किएँ" भन्नुहुन्छ- अम्बर गुरुङ । <br style="margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px;" /><br style="margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px;" />यसरी पहिलो लेखबाटै नारी-अस्तित्वको आवाज लिएर तिनका मूल्यको उद्घोष गर्ने र धेरैका जीवनमा मित्रता र लेखन-धर्मिता दुवैका माध्यमबाट सकारात्मक जिउने कलाको प्रत्यारोपण गर्ने सामर्थ्य भएका लामिछाने स्वयम्ले थप पन्ध्र वर्षपछि वि.सं. २०१९ मा लेखे- "…कुनै ग्राहकले आएर सोध्यो भने उसले आफ्नो मूल्य कति भन्ने आफ्नो वरिपरि रहेका सबै वस्तुको मूल्य उसले जानिसकेको छ उसलाई खाली आफ्नो मूल्य थाहा छैन"<b style="margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px;">लामिछाने शङ्कर स्मृति पृ, ३१ </b>। <br style="margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px;" /><br style="margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px;" />ऊ अर्थात् शङ्करप्रसाद (पहिलो र सुरुका अन्य केही लेखनमा) शङ्कर गार्गेय (सुरुका केही कवितामा) अन्ततः शङ्कर लामिछाने पछिल्लो समयको मूल प्रयोग र परिचय जसलाई आफ्नै जीवनानुभूतिले धेरै कुरा सिकायो । उनको लागि जीवन एक प्राध्यापक बन्यो- '…जीवनमा सिक्न कहिल्यै छाडिँदैन रहेछ वा भनौँ जीवनले हामीलाई कहिल्यै छाड्दैन रहेछ" <b style="margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px;">लामिछाने- गोधूलि संसार पृ.८४ ।</b><br style="margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px;" /><br style="margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px;" /><b style="margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px;">'एब्स्ट्रयाक्ट चिन्तन प्याज' 'गोधूलि संसार' 'बिम्ब-प्रतिबिम्ब' 'गौंथलीको गुँड' 'शङ्कर लामिछानेका निबन्ध' </b>उनले आफ्नै जीवनका पाठशालाबाट उतारेका ज्ञान अनुभव र चिन्तनका मापक कृतिहरु हुन् । यी कृति मार्फत् उनले रहस्यका पत्रहरु फुकाउँदै गएका छन् । जीवन भोगाइहरुको एकमुष्ठ आस्वादन होइन । यसलाई शृङ्खलाबद्ध मिलाउन सकिँदैन । विशृङ्खल यात्राको गन्तव्य सुनिश्चित नहुनु अस्वाभाविक होइन पनि । अर्को थप दस वर्षपछि उनले आफ्नै सिद्धान्त विपरीत दोस्रो विवाह गरे- सुवर्ण श्रेष्ठसित । यसरी बहकियो उनको हृदय र आफ्नै हेराइमा आफै अपरिचयको गुफामा फस्न पुगे । भारतकी प्रसिद्ध लेखिका इन्दिरा गोस्वामीलॆ 'लाइफ इज नो बार्गेन' मा लेखेकी छन्- तुलसीदासले महिलाहरुका प्रति जुन नकारात्मक श्लोक बनाए निश्चय नै त्यो स्वागत योग्य कुरा त होइन तर तुलसीदासले निर्वाह गरेका महिलाहरुबाट उनले जुन चोट पाए त्यसले गर्दा उनको निजी दृष्टिकोण बन्यो नारीप्रतिको । अनु. बनर्जी ई. १९९९ पृ.१११ त्यसैले भोगाइ सापेक्ष हुँदोरहेछ दृष्टिकोण पनि मानिसका आ-आफ्नै परिवेश सापेक्ष हुँदोरहेछ व्यवहारिक जीवन पनि आ-आफ्नै । <br style="margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px;" /><br style="margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px;" />वि.सं. २०३२ मङ्सिर ७ गते अन्तिम पटक फेरि पनि उनले जीवनलाई नबुझिएको नै पाए- "…आज आएर जीवनको लेखाजोखा गर्न मन लागिरहेछ । जत्ति जत्ति बाँचिदै जाइन्छ उत्ति उत्ति यो जटिल हुँदै जाँदोरहेछ…हामी स्वयम् बुझ्न नसक्ने भइसक्दा रहेछौँ ।" भाव-चिन्तन र अभिव्यक्तिकलाको शिखर हुन् उनी । आफ्नैपनको बौद्धिक आरोहणले सार्थक बनेका निबन्धहरुका स्रष्टा । उनलाई मानिसको जीवन एब्स्ट्रयाक्ट लाग्छ । पत्रपत्रभित्र गुम्स्याइएका विकृतिहरुको विराटरुप मानिस । उनले एउटै कुरा बुझेका छन्- "…सिर्फ एक गुण आजको मानिसले हराएको छ र त्यो हो मानिसको गुण ! त्यो सच्चा मानिस जो सिर्फ छ र मरुन्जेल मानिस नै भइरहन्छ र मानिसकै रुपमा मर्दछ ।"<br style="margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px;" /><br style="margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px;" />शङ्कर लामिछानेले आफ्ना जीवनका अनेक बल-दुर्वल पक्षहरुलाई स्वीकारे । यो क्षमता असामान्य क्षमता हो खासगरी त्यस्ता व्यक्तिको लागि जो समाजमा स्थापित भइसकेको छ र ऊ त्यो स्थानबाट झरुँला बनेर अनेक असत्यको खेती गरिरहन्छ । <br style="margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px;" /><br style="margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px;" />प्रायः भविष्यले विवश बनाइरहँदो रहेछ मानिसलाई । विगतमा उनले लेखे- "…भोटमा जस्तै यहाँ स्वास्नीमानिसको कमी भइदिएको भए…। आमा ! यो पोइ त भएन…हाम्रो टाउकोमा जब सौतेलो पथ्र्यो…स्त्रीको मूल्य हामी जान्ने थियौँ ।" उत्तम कुँवरको प्रश्नको जवाफमा उनले वर्तमानमा भने- "न्यायसङ्गत रुपमा त निश्चय पनि रत्ना कान्छी हुन् ।" र भविष्यमा जीवनको जम्मा तीन वर्ष बाँकी हुँदा गरे- सुवर्ण श्रेष्ठसित दोस्रो विवाह । यसरी अविवाहित युवा जोशमा बहुविवाह प्रथाको विरोध गरी हाम्रो समाजमा नारीको मूल्य स्थापना चाहने समाज परिवर्तनका अग्रगामी निबन्धकारले अन्ततः आफ्नै सिद्धान्तको विपर्यासमा जीवन भोग्न वाध्य भए । <br style="margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px;" /><br style="margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px;" />यस्तै विपर्यास उनका लेखनमा शौख र रुचिका सन्दर्भमा पनि देखिएको उनी स्वीकार्छन्- "मैले प्रारम्भमा भनेजस्तो साहित्यलाई व्यवसाय नमान्ने व्यक्तिले जीवनको सबभन्दा ठूलो विरोधाभास अपनाई जीवन-यापनका लागि रचेका सङ्ग्रह नै यो पुस्तक हो । पुरानो शङ्कर लामिछाने र यो नवीन शङ्कर लामिछानेमा जस्तै विरोधाभास भए पनि व्यक्ति उही हो जीवन उही हो आंशिक निबन्धका पूर्ण तत्व उही हो" <b style="margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px;">लामिछाने- गोधूलि संसार, २०२६ </b>।<br style="margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px;" /><br style="margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px;" />हरेक मान्छेको जीवनमा कुनै न कुनै प्रसङ्ग आफ्नै दृष्टिकोणको विपर्यासमा उभिएको हुन्छ । सम्भवतः यो मानिसको जीवनभित्र कै एउटा अर्को परिचय हो आफूले चाहनु वा नचाहनुको सीमाबाहिर उभिएको परिचय । <br style="margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px;" />--------------------------------------------------<br style="margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px;" /><b style="margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px;">सन्दर्भ ग्रन्थ :</b><br style="margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px;" />भट्टराई, गोविन्दप्रसाद : २०६५ उत्तर आधुनिक विमर्श, प्रका.- मोडर्न बुक्स ।<br style="margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px;" />लामिछाने, शङ्कर २०२६ : गोधूलि संसार, प्रका.-साझा प्रकाशन ।<br style="margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px;" />लामिछाने, शङ्कर २०५८ : बिम्ब-प्रतिबिम्ब, प्रका.- भावक अभियान नेपाल ।<br style="margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px;" />सायमी, प्रकाश (सम्पा.) : २०६३ शङ्कर स्मृति, प्रका.- पैरवी बुक्स एण्ड स्टेशनरी सेन्टर । <br style="margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px;" />हृदयचन्द्रसिंह प्रधान (सम्पा) : २००४ साहित्यस्रोत ।</span></div>
</div>
</div>
Jotare Dhaibahttp://www.blogger.com/profile/16329491919485071804noreply@blogger.com2tag:blogger.com,1999:blog-6669289683346386890.post-54049124522872329812012-04-04T08:52:00.002+05:302012-04-04T08:52:22.616+05:30माया नं ६५३<div dir="ltr" style="text-align: left;" trbidi="on">
<br />
<div class="separator" style="clear: both; text-align: center;">
<a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEiUs4jc6zKQzAVjAut4V_1G4kspJJmnKXRrQfKz8E9izhzTG-UMq1asKhLHbuI5KinsEUjgKeUniZmUAHLC_yJkQFvHFN6XSgSxPL2W67aRI1Q9xRue5dY6vE62MXMN31Lr1xTYi7znrMRt/s1600/Shankarji_thumb.jpg" imageanchor="1" style="clear: right; float: right; margin-bottom: 1em; margin-left: 1em;"><img border="0" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEiUs4jc6zKQzAVjAut4V_1G4kspJJmnKXRrQfKz8E9izhzTG-UMq1asKhLHbuI5KinsEUjgKeUniZmUAHLC_yJkQFvHFN6XSgSxPL2W67aRI1Q9xRue5dY6vE62MXMN31Lr1xTYi7znrMRt/s1600/Shankarji_thumb.jpg" /></a></div>
<div style="background-color: #fcfcfa; color: #666666; font-family: helvetica, arial, clean, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 20px; margin-bottom: 1.2em; margin-top: 0.6em; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; text-align: justify;">
माया आज अलि उद्विग्न थिई । हिजो अफिसमा काम गरिरहँदा उसले एउटा आदेशपत्र पाएकी थिई । पत्र आएको थियो स्वास्थ्य विभागबाट र त्यसमा उसलाई आदेश थियो कि अब आउने सात दिनसम्म ऊ उत्तेजनाको कुनै काम नगरोस् । र आज त उसलाई अस्पताल गई आफ्ना शरीर जचाउनु पनि थियो । अनि एक सातासम्म अस्पतालमै बसेर आराम पनि लिनु थियो । अनि मार्च १७ तारिख ।</div>
<div style="background-color: #fcfcfa; color: #666666; font-family: helvetica, arial, clean, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 20px; margin-bottom: 1.2em; margin-top: 0.6em; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; text-align: justify;">
आज ११ तारिख, मार्च १७ त उसको जन्मदिन पनि हो । उसले आफ्नू नारीघडी सारेर छालामा अङ्कित मिति पढी - १७ मार्च, २०५० । यो थियो उसको जन्मदिन ! नं ६५३ यो थियो उसको जन्मसङ्ख्या ।</div>
<div style="background-color: #fcfcfa; color: #666666; font-family: helvetica, arial, clean, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 20px; margin-bottom: 1.2em; margin-top: 0.6em; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; text-align: justify;">
ऊ नगरपालिकाको जनसङ्ख्या-नियन्त्रण-विभागमा काम गर्दथी । तथा उसका मातहत नारीवर्गको जन्मकुण्डली र जीवनकार्यक्रमको लेखो राख्ने काम थियो । र उसलाई थाहा थियो कि कुन क्षेत्रमा जननीगुणरहित कति नारी छन् । उनीहरु के काम गर्छन् र कुन विभागमा ? यो पनि ऊ जान्दथी । त्यस्तै ऊ यो पनि जान्दथी कि पुरुषवर्गको पनि रेकर्ड पनि राखिन्छन् - र त्यस विबागमा काम गर्ने पुरुषलाई पनि थाहा हुन्छ कि उसको क्षेत्रको पुरुषत्वहीन कति लोग्ने मानिस छन् । सन्तानोत्पत्तिमा सरकारको पूर्ण नियन्त्रण थियो - सरकारका पूर्वनिर्धारित योजनानुसार नै उनलाई जन्माइन्थ्यो ।</div>
<a name='more'></a><br />
<div style="background-color: #fcfcfa; color: #666666; font-family: helvetica, arial, clean, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 20px; margin-bottom: 1.2em; margin-top: 0.6em; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; text-align: justify;">
स्वास्थ्य विभागअन्तर्गत सन्तानोत्पत्तिशालामा शुक्रकीट सुरक्षित रहन्थे र सरकारी आदेशअनुसार नै उनलाई विकासी गरिन्थ्यो । तापक्रम-नियन्त्रण त्यस शालामा भावी कृषकदेखि डाक्टर, वैज्ञानिकसम्मको पूर्णनिर्धारित एवं नियोजित शुक्रकीट विभिन्न बोतलमा करोडौं सङ्ख्यामा सुरक्षित राखिन्थे । वैज्ञानिकहरुले सन्तानउत्पत्तिका प्रत्येक क्षेत्र एवं कार्यलाई वैज्ञानिक रूप दिई मानव नियन्त्रणमा राखिएका थिए - एक कुरामात्र उनीहरुले गर्न सकेका थिएनन् र त्यो थियो कृत्रिम गर्भाशयको निर्माण । अत: एक वर्षमा देशभरिका १२०० जननीपुणयुक्त नारी जन्माइन्थे र ती पूर्ण यौवनप्राप्त हुँदा तिनको गर्भाशय निकाली सरकारले आफ्नू सञ्चय बढाउँदथ्यो । बीसौं शताब्दीको अन्ततिर नै सरकारले यस विषयमा ठोस कदम उठाउनुपरेको थियो - त्यस बखतका नारीहरूको समानाधिकारको प्रबल मागले गर्दा । गर्भाधान एवं प्रसूतिको वेदनाबाट मुक्त हुन तथा पुरुषवर्गको समकक्षमा उनीहरुले काम गर्ने प्रस्ताव संसदमा राखी पास गराएका थिए । सरकारलाई कृत्रिम गर्भाधानको पद्धति विकास गरी सरकारी नियन्त्रणमा लिनुपरेको थियो । यसले बढ्दो जनसङ्ख्या एवं विश्वव्यापी आर्थिक सङ्कट पनि नियन्त्रित भएको थियो ।</div>
<div style="background-color: #fcfcfa; color: #666666; font-family: helvetica, arial, clean, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 20px; margin-bottom: 1.2em; margin-top: 0.6em; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; text-align: justify;">
एक्काईसौं शताब्दीको शुरुमा पच्चीसवर्षीय योजनाले यस पद्धतिलाई प्रायश: पूर्ण पारिसकेको थियो। तथा वैज्ञानिकहरुको आशा थियो कि आगामी पच्चीसवर्षीय योजनाअन्तर्गत यो गर्भाशयको कमी र प्राकृतिक उत्पत्तिमा उनीहरु विजय प्राप्त गर्नेछन्।</div>
<div style="background-color: #fcfcfa; color: #666666; font-family: helvetica, arial, clean, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 20px; margin-bottom: 1.2em; margin-top: 0.6em; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; text-align: justify;">
अहिले २०५० का ती १२०० भाग्यमानी (वा मायाको भनाइअनुसार अभागी।) नारीहरुमध्ये माया नं ६५३ की थिई । उसको गर्भाशय निकाल्ने तिथि निश्चित भइसकेको थियो - अब ८ दिन मात्र बाँकी छ। तर...</div>
<div style="background-color: #fcfcfa; color: #666666; font-family: helvetica, arial, clean, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 20px; margin-bottom: 1.2em; margin-top: 0.6em; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; text-align: justify;">
उसको हृदयमा एउटा अनौठो भावनाको उदय हालै भएको थियो । नाचघर अथवा चियाघरमा कुनै पुरुषसँग अनायास नै उसको शरीर छोइँदा उसलाई एकतमासको सिरिङ्ग अनुभव हुन्थ्यो । त्यस पुरुषले 'माफ गर्नुस है' भन्दा ऊ चाहन्थी कि त्यस पुरुषबाटा 'हिंड्नुस् घुम्न जाऊँ' निस्कोस् । तर, त्यस प्रतीक्षामा नै उसका कति महिना बितिसके ।</div>
<div style="background-color: #fcfcfa; color: #666666; font-family: helvetica, arial, clean, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 20px; margin-bottom: 1.2em; margin-top: 0.6em; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; text-align: justify;">
उसले घडी हेरी। १६ बजेर ४० मिनेट गएको रहेछ । १९ बजे उसलाई अस्पतालमा पुग्नु छ । उसलाई पीर थियो, यस एक सातामा पनि के ऊ प्रकृतिको त्यस मार्गलाई पूर्ण नगरी त्यसै साधारण नागरिक बन्नेछ ? अहिले देशभरिमा भाग्यशाली (अथवा ऊजस्तै अभागी) ती १२०० पूर्ण नारी होलान्... तिनमा ऊ छे ६५३ औं ! ...१७ मार्चमा तीमध्ये एक नारी फेरि नारीत्वहीन हुनेछ १७ मार्च...!</div>
<div style="background-color: #fcfcfa; color: #666666; font-family: helvetica, arial, clean, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 20px; margin-bottom: 1.2em; margin-top: 0.6em; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; text-align: justify;">
अस्पतालबाट बाहिर निस्कँदा २० बजेको थियो । उसका ब्यागमा डाक्टरले दिएको रिपोर्टको एकप्रति र त्यसका साथ एक साताको दैनिक कार्यक्रमको रूपरेखा पनि थियो । उसले, अनि एक महिनामा बिदा पाएकी थिई - पहिलो साता अपरेशनअघिको स्वस्थता कायम राख्न, दोश्रो अपरेशनलाई, तेस्रो आरामी र चौथो भ्रमण एवं आनन्दको लागि - उसको दानको पुरस्कारस्वरूप । उसलाई चिन्ता थियो प्रथम साताको ।</div>
<div style="background-color: #fcfcfa; color: #666666; font-family: helvetica, arial, clean, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 20px; margin-bottom: 1.2em; margin-top: 0.6em; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; text-align: -webkit-auto;">
</div>
<div style="text-align: justify;">
सडकको बत्तीमा उसले डाक्टरको कागज झिकेर पढी । लेखेको थियो- नगर्ने काम-</div>
<div style="text-align: justify;">
१ अतिशय उत्तेजनाका कुनै पनि काम,</div>
<div style="text-align: justify;">
२ अपच गर्ने गरी खानु,</div>
<div style="text-align: justify;">
३ लागु कुराको अति सेवन,</div>
<div style="text-align: justify;">
४ शारीरिक कष्ट हुने काम,</div>
<div style="text-align: justify;">
५ मानसिक चिन्ता ।</div>
<br />
<div style="background-color: #fcfcfa; color: #666666; font-family: helvetica, arial, clean, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 20px; margin-bottom: 1.2em; margin-top: 0.6em; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; text-align: justify;">
मानसिक चिन्ताको बारेमा पढेर ऊ हाँसी । मानौं यो पनि मानसिकको आफ्नै इच्छामा निर्भर भएजस्तो ! कागज उसले देबारेर राखी । अनि नगीचकै एउटा पेयशालामा पसी । कफीको अडर दिँदा सँगैकी एउटी अर्की स्वास्नीमान्छेले पुलुक्क हेरी, र बिस्तारै भनी-</div>
<div style="background-color: #fcfcfa; color: #666666; font-family: helvetica, arial, clean, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 20px; margin-bottom: 1.2em; margin-top: 0.6em; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; text-align: justify;">
तपाईंले किन कफी माग्नुभयो ? के पेयवस्तु सेवन गर्न डाक्टरले तपाईंलाई पनि निषेध गरेको छ ?</div>
<div style="background-color: #fcfcfa; color: #666666; font-family: helvetica, arial, clean, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 20px; margin-bottom: 1.2em; margin-top: 0.6em; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; text-align: justify;">
"ज्यू!"</div>
<div style="background-color: #fcfcfa; color: #666666; font-family: helvetica, arial, clean, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 20px; margin-bottom: 1.2em; margin-top: 0.6em; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; text-align: justify;">
"..."</div>
<div style="background-color: #fcfcfa; color: #666666; font-family: helvetica, arial, clean, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 20px; margin-bottom: 1.2em; margin-top: 0.6em; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; text-align: justify;">
"..."</div>
<div style="background-color: #fcfcfa; color: #666666; font-family: helvetica, arial, clean, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 20px; margin-bottom: 1.2em; margin-top: 0.6em; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; text-align: justify;">
"अघि तपाईंलाई स्वास्थ्य-निरीक्षण-गृहमा देखेको थिएँ, हो ?"</div>
<div style="background-color: #fcfcfa; color: #666666; font-family: helvetica, arial, clean, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 20px; margin-bottom: 1.2em; margin-top: 0.6em; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; text-align: justify;">
"हो।"</div>
<div style="background-color: #fcfcfa; color: #666666; font-family: helvetica, arial, clean, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 20px; margin-bottom: 1.2em; margin-top: 0.6em; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; text-align: justify;">
"तपाईं पनि ती अभागी १२०० मा हो !"</div>
<div style="background-color: #fcfcfa; color: #666666; font-family: helvetica, arial, clean, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 20px; margin-bottom: 1.2em; margin-top: 0.6em; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; text-align: justify;">
यस एक प्रश्नमा हाइड्रोजन बमको विस्फोट थियो - जसका अदृश्य तरङ्गमा आश्चर्य, आत्मीयता र सहानुभव लहरिंदै मुटुमा ठक्कर खाइरहे । मायाको आँखामा एउटा भीषण ज्योति चम्कियो, र उसको मौनले उसको प्रश्नकर्तालाई प्रश्नको उत्तर स्वत: प्रसारित गरिदिए ।</div>
<div style="background-color: #fcfcfa; color: #666666; font-family: helvetica, arial, clean, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 20px; margin-bottom: 1.2em; margin-top: 0.6em; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; text-align: justify;">
"तिम्रो नम्बर ?"</div>
<div style="background-color: #fcfcfa; color: #666666; font-family: helvetica, arial, clean, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 20px; margin-bottom: 1.2em; margin-top: 0.6em; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; text-align: justify;">
"६५३, मार्च १७, २०५० । तिम्रो ?"</div>
<div style="background-color: #fcfcfa; color: #666666; font-family: helvetica, arial, clean, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 20px; margin-bottom: 1.2em; margin-top: 0.6em; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; text-align: justify;">
"३४२, फरवरी २८, २०५० । म तिमीभन्दा जेठी रहिछु । तिम्रो दिदी !"</div>
<div style="background-color: #fcfcfa; color: #666666; font-family: helvetica, arial, clean, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 20px; margin-bottom: 1.2em; margin-top: 0.6em; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; text-align: justify;">
"दिदी !"</div>
<div style="background-color: #fcfcfa; color: #666666; font-family: helvetica, arial, clean, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 20px; margin-bottom: 1.2em; margin-top: 0.6em; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; text-align: justify;">
यो वाक्य अनायास मायाको मुखबाट फुस्क्यो - यसमा प्रश्न, प्रेम र खुशी मुछिएका थिए । कफीको सर्को लिंदै मायाले सोधी -</div>
<div style="background-color: #fcfcfa; color: #666666; font-family: helvetica, arial, clean, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 20px; margin-bottom: 1.2em; margin-top: 0.6em; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; text-align: justify;">
"उसो भए तपाईं अपरेशनपछिको भ्रमण-बिदामा, हो ?"</div>
<div style="background-color: #fcfcfa; color: #666666; font-family: helvetica, arial, clean, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 20px; margin-bottom: 1.2em; margin-top: 0.6em; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; text-align: justify;">
"अँ, तर मैले यस शहरलाई छाडेर अन्त जान मन पराइनँ !"</div>
<div style="background-color: #fcfcfa; color: #666666; font-family: helvetica, arial, clean, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 20px; margin-bottom: 1.2em; margin-top: 0.6em; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; text-align: justify;">
"तिम्रो अपरेशन बाँकी नै छ होला ?"</div>
<div style="background-color: #fcfcfa; color: #666666; font-family: helvetica, arial, clean, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 20px; margin-bottom: 1.2em; margin-top: 0.6em; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; text-align: justify;">
मायाको अनुहारमा एउटा वेदना झल्क्यो ।</div>
<div style="background-color: #fcfcfa; color: #666666; font-family: helvetica, arial, clean, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 20px; margin-bottom: 1.2em; margin-top: 0.6em; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; text-align: justify;">
"तिमीले पूर्ण नारीजीवनको सदुपयोग त गर्यो ?"</div>
<div style="background-color: #fcfcfa; color: #666666; font-family: helvetica, arial, clean, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 20px; margin-bottom: 1.2em; margin-top: 0.6em; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; text-align: justify;">
प्रश्नको निर्भीकतामा माया झस्की । दिदीले कुरा पन्छाएर भनी -</div>
<div style="background-color: #fcfcfa; color: #666666; font-family: helvetica, arial, clean, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 20px; margin-bottom: 1.2em; margin-top: 0.6em; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; text-align: justify;">
"मलाई एलिजा भन्दछन् । तिमीलाई फुर्सद भए, हामी पार्कमा घुमौं न !"</div>
<div style="background-color: #fcfcfa; color: #666666; font-family: helvetica, arial, clean, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 20px; margin-bottom: 1.2em; margin-top: 0.6em; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; text-align: justify;">
दुबै बाहिर निस्के । एउटा बेन्चमा बसेर एलिजाले भनी -</div>
<div style="background-color: #fcfcfa; color: #666666; font-family: helvetica, arial, clean, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 20px; margin-bottom: 1.2em; margin-top: 0.6em; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; text-align: justify;">
"एक महिनाअगाडिसम्म यो पार्कमा बसेर यो चन्द्रमा र ताराहरुलाई हेर्दा मेरो मनमा कता-कता एउटा मीठो काउकुती लाग्दथ्यो । शायद तिमीलाई आजकाल भएजस्तो - हुन्छ ?" र एलिजाले मायाको हात समातेर बिस्तारै थिचिदिई ।</div>
<div style="background-color: #fcfcfa; color: #666666; font-family: helvetica, arial, clean, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 20px; margin-bottom: 1.2em; margin-top: 0.6em; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; text-align: justify;">
एलिजाले उसलाई बताई कि कसरी उसले एउटा पूर्ण पुरुषको खोजी गरेकी थिई । कि कसरी उसको खोज असफल भएको थियो र कसरी उसले मनमनै यो समाज, यसको बन्धन, पराधीनता र नियन्त्रणलाई अन्त:करणदेखि सरापेकी थिई । उसले भनी कि प्रत्येक दिवसको असफल खोजपछि ऊ रातमा ईश्वरको पुकारा गर्थी र भन्थी कि उसलाई अर्को जुनीमा यस्तो देशमा जन्म दिए जहाँ स्त्री स्त्री र पुरुष पुरुष बनेको होस् ।</div>
<div style="background-color: #fcfcfa; color: #666666; font-family: helvetica, arial, clean, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 20px; margin-bottom: 1.2em; margin-top: 0.6em; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; text-align: justify;">
उसले सोधी कि माया कहाँ काम गर्छे । अनि भनि कि ऊ त शान्तिविभागको सङ्ग्रहालयमा व्यतीतकका घटनाके सङ्ग्रह गर्ने काम गर्छे । उसले बताई कि कसरी पुस्तकालयमा उसले उन्नाइसौं र बीसौं शताब्दीका पुस्तकहरु पाएकी र पढेकी छ त्यस बखतका नारी पुरुषको पर्दा गर्थे र विवाह गरी घरजम गर्थे । उसले भनी कि पर्दा, विवाह र घर शब्दका अर्थ बुझ्न उसलाई कति मेहनत गर्नुपरेको थियो । ती तीनवटै शब्दका अर्थ पनि उसले मायालाई बताई। उसले भनी कि त्यस बखत पुरुषको जिम्मा आर्थिक बोझ र स्त्रीको जिम्मा गृहस्थी थियो ।</div>
<div style="background-color: #fcfcfa; color: #666666; font-family: helvetica, arial, clean, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 20px; margin-bottom: 1.2em; margin-top: 0.6em; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; text-align: justify;">
"थाहा छ माया, तिमीलाई कि तिनताक स्त्रीले पेटमा बच्चा हुर्काउँथे र आफ्नै घरमा जन्माउँथे।"</div>
<div style="background-color: #fcfcfa; color: #666666; font-family: helvetica, arial, clean, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 20px; margin-bottom: 1.2em; margin-top: 0.6em; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; text-align: justify;">
मायालाई उसको अगाडि कसैले स्वर्गको कुनै देवदेवीको जीवनचर्या वर्णन गरेजस्तो लाग्यो ।</div>
<div style="background-color: #fcfcfa; color: #666666; font-family: helvetica, arial, clean, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 20px; margin-bottom: 1.2em; margin-top: 0.6em; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; text-align: justify;">
एलिजाले भनी - "सबभन्दा आश्चर्य त माया, मलाई यो लाग्यो कि त्यस बखतका नारी सहवासको निमित्त पुरुषबाट पारिश्रमिक पाउँथे । यस्तो कुनै व्यभिचारकेन्द्र हुन्थ्यो जहाँ..."</div>
<div style="background-color: #fcfcfa; color: #666666; font-family: helvetica, arial, clean, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 20px; margin-bottom: 1.2em; margin-top: 0.6em; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; text-align: justify;">
माया एउटा यस्तो स्वप्निल देशमा पुगेकी थिई जहाँ कसैलाई आफ्नो गर्भाशयको अपरेशन गराउन सात दिनपछि अस्पताल जानु पर्दैनथ्यो - जहाँ नारी पुरुषको स्त्री, सहगामिनी, स्वच्छन्द थिई । उनका कानमा एलिजाका अगाडिका वर्णन परेनन् ।</div>
<div style="background-color: #fcfcfa; color: #666666; font-family: helvetica, arial, clean, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 20px; margin-bottom: 1.2em; margin-top: 0.6em; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; text-align: justify;">
एलिजा भन्दै थिई - "आफ्नै शरीरको अङ्ग काँचको भाँडामा जिउँदो चलमलाइरहेको देख्दा मलाई कस्तो-कस्तो अनुभव भयो। अब एक महिनाभर त मेरो प्रथम पुत्र पनि हुन्छ - यस्तो पुत्र जसको प्रसवमा आमालाई कुनै वेदना, व्यथा हुनेछैन र साथै कुनै प्रेम पनि । यस्तो पुत्र जसकी आमालाई आफ्नू पुत्रको पिताको ज्ञान नै हुनेछैन । मैले... माया, तिमी पनि मजस्तै..."</div>
<div style="background-color: #fcfcfa; color: #666666; font-family: helvetica, arial, clean, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 20px; margin-bottom: 1.2em; margin-top: 0.6em; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; text-align: justify;">
ooo</div>
<div style="background-color: #fcfcfa; color: #666666; font-family: helvetica, arial, clean, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 20px; margin-bottom: 1.2em; margin-top: 0.6em; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; text-align: justify;">
झण्डै तीन महिनापछि मायाको अनुरोधपत्रमा निकासा लाग्यो कि ऊ टाढाबाट आफ्नो गर्भाशयबाट विकसित भएको तथाकथित बच्चा हेर्न सक्छे । उसको बच्चाको नम्बर थियो ११४७८ जुन २०, २०७० ।</div>
<div style="background-color: #fcfcfa; color: #666666; font-family: helvetica, arial, clean, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 20px; margin-bottom: 1.2em; margin-top: 0.6em; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; text-align: justify;">
शिशुशालाको लामो बरन्डामा १४ बजेतिर ऊ जाँदै थिई, उसका साथमा एउटा डाक्टर थियो जसले उसलाई बच्चा चिह्नाउनेछ ।</div>
<div style="background-color: #fcfcfa; color: #666666; font-family: helvetica, arial, clean, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 20px; margin-bottom: 1.2em; margin-top: 0.6em; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; text-align: justify;">
"यता, श्री माया, पहिले तपाईंलाई शुद्ध पारौं! हामी स्वयं शुद्ध नभई बच्चाहरूको छेउमा पर्दैनौ ।"</div>
<div style="background-color: #fcfcfa; color: #666666; font-family: helvetica, arial, clean, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 20px; margin-bottom: 1.2em; margin-top: 0.6em; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; text-align: justify;">
मायालाई एउटा ठूलो बत्तीको मुनि उभ्याएर डाक्टरले स्वीच थिचे । त्यसबाट एउटा नौलो प्रकाश मायाको सर्वाङ्गमा पर्यो । डाक्टरले मायालाई एउटा सेतो एप्रोन लाउन दिए, भने - "हामी चाहँदैनौं बच्चाले झुक्केर पनि सधैं देख्ने नर्सभन्दा भिन्न आकृतिको नयाँ मानिस देखेको सम्झिरहोस् ।"</div>
<div style="background-color: #fcfcfa; color: #666666; font-family: helvetica, arial, clean, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 20px; margin-bottom: 1.2em; margin-top: 0.6em; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; text-align: justify;">
बच्चामा कुनै पनि मौलिकता मायालाई लागेन । उसलाई अनुभव भयो ऊ सधैंजस्तो डकुमेन्टरीमा देखाउने प्रसूतिगृहमा कुनै बच्चा हेरिरहिछ । उस्तै मोटो छ, उस्तै रूप । Ommentry को पङ्क्ति उसका मनमा सुरुसुर दोहोरिए- 'तपाईलाई विकसित गर्न ग्लैक्सोको ठूलो योग छ ।'</div>
<div style="background-color: #fcfcfa; color: #666666; font-family: helvetica, arial, clean, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 20px; margin-bottom: 1.2em; margin-top: 0.6em; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; text-align: justify;">
उसले अनायस सोधी - "यसको कागज एक फेर हेर्न सक्छु डाक्टर ?"</div>
<div style="background-color: #fcfcfa; color: #666666; font-family: helvetica, arial, clean, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 20px; margin-bottom: 1.2em; margin-top: 0.6em; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; text-align: justify;">
"किन नसक्नु, आउनुस् ।"</div>
<div style="background-color: #fcfcfa; color: #666666; font-family: helvetica, arial, clean, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 20px; margin-bottom: 1.2em; margin-top: 0.6em; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; text-align: -webkit-auto;">
</div>
<div style="text-align: justify;">
मायाले पढी -</div>
<div style="text-align: justify;">
१ जन्म - जून २०, २०००: १८ बजेर ४७ मिनेट ३३ सेकेन्ड</div>
<div style="text-align: justify;">
२ स्थल - सरकारी प्रसूतिगृह सं ९७</div>
<div style="text-align: justify;">
३ नं - ११४७८</div>
<div style="text-align: justify;">
४ गर्भाशय नं - ६५३</div>
<div style="text-align: justify;">
५ शुक्र नं ८२७</div>
<div style="text-align: justify;">
६ नाम - स्पाइक</div>
<div style="text-align: justify;">
७ जीवन-कार्यको रूपरेखा -</div>
<div style="text-align: justify;">
(क) इन्जिनियर - सूर्य ताप-विद्युत-सङ्ग्रहकर्ता</div>
<div style="text-align: justify;">
(ख) क्षेत्र नं १० - सेक्सन ५५३</div>
<div style="text-align: justify;">
(ग) नं ९७८६ जून २०, २०१० को सट्टा काम गर्ने</div>
<div style="text-align: justify;">
(घ) मिति - जून २०, २०९०</div>
<div style="text-align: justify;">
(ङ) विश्राम मिति - जून २०, २१३०।</div>
<br />
<div style="background-color: #fcfcfa; color: #666666; font-family: helvetica, arial, clean, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 20px; margin-bottom: 1.2em; margin-top: 0.6em; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; text-align: justify;">
माया जान्दथी कि यस विश्रामको अर्थ के हो ? ऊ जनसङ्ख्या नियन्त्रणविभागमा काम गर्थी नि !</div>
<div style="background-color: #fcfcfa; color: #666666; font-family: helvetica, arial, clean, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 20px; margin-bottom: 1.2em; margin-top: 0.6em; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; text-align: justify;">
"धन्यवाद डाक्टर !"</div>
<div style="background-color: #fcfcfa; color: #666666; font-family: helvetica, arial, clean, sans-serif; font-size: 14px; line-height: 20px; margin-bottom: 1.2em; margin-top: 0.6em; padding-bottom: 0px; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; text-align: justify;">
माया बाहिर आई, उसलाई त्यस बखत आफू, आफ्नो समाज, समाजको इतिहास र आफूले देखेसम्मको इतिहासको भविष्य - सबउपर एउटा बुझिनसक्ने गरी घीन लागिरहेथ्यो ।</div>
</div>Jotare Dhaibahttp://www.blogger.com/profile/16329491919485071804noreply@blogger.com2tag:blogger.com,1999:blog-6669289683346386890.post-88460719956412059522011-05-11T17:47:00.002+05:302011-05-11T18:01:32.072+05:30सन्दर्भ लक्ष्मी जयन्ती<div dir="ltr" style="text-align: left;" trbidi="on"><span class="Apple-style-span" style="color: #333333; font-family: 'lucida grande', tahoma, verdana, arial, sans-serif; line-height: 16px;"></span><br />
<div style="font-family: 'lucida grande', tahoma, verdana, arial, sans-serif; line-height: 1.5em; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; text-align: justify;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEiMSUVcKP1enD-0xV38739cgqB9uPv8mrn3ePYPNL87fuOMtIkADa-oZZUpPIJFzf1OgBHpOE-hizoSgfxVkmxCYPfPwB5PxLzpmYzuGk_7smAYgH0tGYxY6IpOXRAndt91fyJ4zNyRPlvt/s1600/Shankarji_thumb.jpg" imageanchor="1" style="clear: left; float: left; margin-bottom: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEiMSUVcKP1enD-0xV38739cgqB9uPv8mrn3ePYPNL87fuOMtIkADa-oZZUpPIJFzf1OgBHpOE-hizoSgfxVkmxCYPfPwB5PxLzpmYzuGk_7smAYgH0tGYxY6IpOXRAndt91fyJ4zNyRPlvt/s1600/Shankarji_thumb.jpg" /></a>२००७ सालको पुस महिनाको जाडो साँझ । मैतीदेवीको फाँटको बीच खेतमा टायलको एउटा घर । त्यसको ढोकामा म चिच्याउँदै थिएँ- 'देवकोटाजी हुनुहुन्छ ?' माथिबाट कुनै अंग्रेजी ऐतिहासिक किताब जोरसँग घोकेको शब्द आइरहेको थियो । मेरो मनमा लाग्यो सायद हेनरी आदौंका जीवनी पढ्ने यो कुनै मेट्रिकको विद्यार्थीका घरमा म पुगेछु भूलले ।</div><div style="font-family: 'lucida grande', tahoma, verdana, arial, sans-serif; line-height: 1.5em; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; text-align: justify;"><br />
</div><div style="font-family: 'lucida grande', tahoma, verdana, arial, sans-serif; line-height: 1.5em; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; text-align: justify;">सेतो पुरानो छिटको धोती लाएकी एकजनाले मेरो नगिच आएर भन्नुभयो- 'माथि ऊ त्यो कोठामा जानुहोस् ।'</div><div style="font-family: 'lucida grande', tahoma, verdana, arial, sans-serif; line-height: 1.5em; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; text-align: justify;"><br />
</div><div style="font-family: 'lucida grande', tahoma, verdana, arial, sans-serif; line-height: 1.5em; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; text-align: justify;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhjoRDqRiqcHTAFjLoo3zizUApKt7ksu7xf9-_v0DKs8GyAJ_aGp62aMWYXET7t0aY9VZsM-SoeqdAtG3Griv3rbavXxbZDrNXH2W4814nPORGyjvvs9IRA0wg8W-dN4eZRP5fkC0xKFpbS/s1600/Laxmi+Pd+Devkota.jpg" imageanchor="1" style="clear: right; float: right; margin-bottom: 1em; margin-left: 1em;"><img border="0" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhjoRDqRiqcHTAFjLoo3zizUApKt7ksu7xf9-_v0DKs8GyAJ_aGp62aMWYXET7t0aY9VZsM-SoeqdAtG3Griv3rbavXxbZDrNXH2W4814nPORGyjvvs9IRA0wg8W-dN4eZRP5fkC0xKFpbS/s1600/Laxmi+Pd+Devkota.jpg" /></a>जीवनमा पहिलोचोटि देवकोटाजीसित परिचय पाउने उत्साहमा मेरो मन धकमक गरिरहेको थियो । 'सुन्दरीजल' र 'शाकुन्तल महाकाव्य' लेख्ने कविको साक्षात् दर्शन । भर्याङको हरेक खुड्किला पहाडझैं लागेपछि २/२ वटा गरेर म कोठामा उफ्रेर एक्कासि पुगेँ । देखेँ- कालो कम्बलले गुटुमुटु भएर एउटा मैलो फोहोर ओछ्यानमा पल्टेर घोप्टिई देब्रे हातले चिउँडो अडाएर उच्चस्वरमा एकाग्र चित्त भई पढिरहेछ । एक मन त लगत्तै फर्कूँजस्तो लाग्यो सायद उहाँ त्यो महाकवि होइन होला भन्ठानेर । के छ अनुहारमा कालो फुस्रो मुख छ । कपालका रौं आफूखुसी दस दिशा दौडिरहेछन् । कम्बलबाट निस्केका हातमा झ्याप झ्याप्पी रौं कालो फुस्रो हात मसी-मसी लागेको । यस्तो मानिस पनि महाकवि ! कोठामा चारैतिर हेरेँ । </div><a name='more'></a>आँधी झैँ हुरी भर्खरै त्यहाँ नाचेर गएझैँ हरेक दिशामा कागज छन् । सायदै कुनै किताब सद्दे होला, मसी नघोप्टिएको । सुकुलको कुना नराम्रो देखिन्थ्यो- एक कुनामा मात्र उज्यालो भएर होला । कुनै समयमा पोतेको चुन झरिसकेको थियो र आज त्यही भित्तामा एकातिर श्रीकृष्ण, रवीन्द्रनाथ टैगोर, अर्कोतिर अर्को कुनै दारीवाल बूढो, यिनीहरूका चित्र पेन्सिलले लेखिएका छन् । यत्तिले नपुगेर फुटेको मकल, चारैतिर झरेको खरानी । मेरो उपस्थितिको ज्ञान भए छ क्या त्यो संगीत अकस्मात् बन्द गरेर उहाँ मतिर हेरिरहनुभएको ।<br />
<div style="font-family: 'lucida grande', tahoma, verdana, arial, sans-serif; line-height: 1.5em; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; text-align: justify;"><br />
</div><div style="font-family: 'lucida grande', tahoma, verdana, arial, sans-serif; line-height: 1.5em; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; text-align: justify;">'देवकोटाजी ?' प्रश्नसूचक दृष्टिले हेर्दै मैले सोधें ।</div><div style="font-family: 'lucida grande', tahoma, verdana, arial, sans-serif; line-height: 1.5em; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; text-align: justify;"><br />
</div><div style="font-family: 'lucida grande', tahoma, verdana, arial, sans-serif; line-height: 1.5em; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; text-align: justify;">'जी आउनुहोस् ।' उहाँले जबाफ दिनुभयो । सायद होइन भनेको भए म ज्यादा आनन्दित हुने थिएँ होला । त्यस्तो मानिसलाई महाकवि होलान् भन्ने मैले नसोचेकाले पनि त्यसो हुन सक्छ । नगिच गएर बसेँ ।</div><div style="font-family: 'lucida grande', tahoma, verdana, arial, sans-serif; line-height: 1.5em; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; text-align: justify;"><br />
</div><div style="font-family: 'lucida grande', tahoma, verdana, arial, sans-serif; line-height: 1.5em; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; text-align: justify;">'तपाईंलाई चिन्दिनँ ?'</div><div style="font-family: 'lucida grande', tahoma, verdana, arial, sans-serif; line-height: 1.5em; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; text-align: justify;"><br />
</div><div style="font-family: 'lucida grande', tahoma, verdana, arial, sans-serif; line-height: 1.5em; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; text-align: justify;">'यो पत्रले चिनाउनेछ' भनेर मैले आफ्ना मामाको पत्र उहाँका हातमा राखिदिएँ । कमसेकम तीनचोटि माथिदेखि तलसम्म हेरेर अनि र्फकेर मतिर हेरी उहाँले भन्नुभयो- 'उसो भए उहाँको तपाईं आफ्नै भानिज ?'</div><div style="font-family: 'lucida grande', tahoma, verdana, arial, sans-serif; line-height: 1.5em; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; text-align: justify;"><br />
</div><div style="font-family: 'lucida grande', tahoma, verdana, arial, sans-serif; line-height: 1.5em; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; text-align: justify;">'जी'</div><div style="font-family: 'lucida grande', tahoma, verdana, arial, sans-serif; line-height: 1.5em; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; text-align: justify;"><br />
</div><div style="font-family: 'lucida grande', tahoma, verdana, arial, sans-serif; line-height: 1.5em; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; text-align: justify;">पत्रमा थियो देवकोटाजीसँग एउटा अनुरोध । उहाँका लघु कथासंग्रह गर्ने साधन एवं अनुमति । श्री ईश्वर बराल सम्पादनमा ।</div><div style="font-family: 'lucida grande', tahoma, verdana, arial, sans-serif; line-height: 1.5em; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; text-align: justify;"><br />
</div><div style="font-family: 'lucida grande', tahoma, verdana, arial, sans-serif; line-height: 1.5em; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; text-align: justify;">'मैले लेखेका कथाहरू त कता छन् कता' सम्झेझैं गरेर उहाँले फेरि भन्नुभयो । 'खस्याङखुसुङ लेख्थेँ । बसीबियाँलो गरेर त्यो पनि काशीबाट आएदेखि त स्थिति नै मिलेको छैन । देखिहाल्नुभयो होला त ?' चारैतिर कोठामा औंला </div><div style="font-family: 'lucida grande', tahoma, verdana, arial, sans-serif; line-height: 1.5em; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; text-align: justify;"><br />
</div><div style="font-family: 'lucida grande', tahoma, verdana, arial, sans-serif; line-height: 1.5em; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; text-align: justify;">नचाइदिनुभयो । यो नग्न सत्यताको सहाराले मेरो मनको मैलोपन जम्मै पखालिदियो ।</div><div style="font-family: 'lucida grande', tahoma, verdana, arial, sans-serif; line-height: 1.5em; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; text-align: justify;"><br />
</div><div style="font-family: 'lucida grande', tahoma, verdana, arial, sans-serif; line-height: 1.5em; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; text-align: justify;">'खोजखाज गरेर' ... म भन्दै थिएँ । उहाँ हाँस्नुभयो ।</div><div style="font-family: 'lucida grande', tahoma, verdana, arial, sans-serif; line-height: 1.5em; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; text-align: justify;"><br />
</div><div style="font-family: 'lucida grande', tahoma, verdana, arial, sans-serif; line-height: 1.5em; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; text-align: justify;">'कहाँ ? ... प्रकाशकी आमाले लेखेर पैसा आउने होइन भनी अस्ति झन्डै फालिदिएकी । बल्लबल्ल केही उम्काएर छोराले पो राखेको छ । कागज, कलम, मसी जम्मैमा कफ्र्यु पो लागेको छ ।</div><div style="font-family: 'lucida grande', tahoma, verdana, arial, sans-serif; line-height: 1.5em; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; text-align: justify;"><br />
</div><div style="font-family: 'lucida grande', tahoma, verdana, arial, sans-serif; line-height: 1.5em; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; text-align: justify;">मलाई खिन्नताका साथ हाँस्नुपर्यो किनभने उहाँ आफैं हाँसिरहनुभएको थियो । 'बनारस जाने ?' सोध्नुभयो ।</div><div style="font-family: 'lucida grande', tahoma, verdana, arial, sans-serif; line-height: 1.5em; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; text-align: justify;"><br />
</div><div style="font-family: 'lucida grande', tahoma, verdana, arial, sans-serif; line-height: 1.5em; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; text-align: justify;">'मानिस जानेछन् ४/५ दिनमा । उनकै हात पठाउन पाए असल हुने थियो ।' 'ठीक भन्नुभयो ।'</div><div style="font-family: 'lucida grande', tahoma, verdana, arial, sans-serif; line-height: 1.5em; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; text-align: justify;"><br />
</div><div style="font-family: 'lucida grande', tahoma, verdana, arial, sans-serif; line-height: 1.5em; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; text-align: justify;">'एउटा चिठी त आजै पठाउँदै छु । तपाईंको पनि केही ... ।'</div><div style="font-family: 'lucida grande', tahoma, verdana, arial, sans-serif; line-height: 1.5em; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; text-align: justify;"><br />
</div><div style="font-family: 'lucida grande', tahoma, verdana, arial, sans-serif; line-height: 1.5em; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; text-align: justify;">'हुन्छ ... हुन्छ ...' स्वीकार गरेर उहाँले डसना </div><div style="font-family: 'lucida grande', tahoma, verdana, arial, sans-serif; line-height: 1.5em; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; text-align: justify;"><br />
</div><div style="font-family: 'lucida grande', tahoma, verdana, arial, sans-serif; line-height: 1.5em; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; text-align: justify;">पल्टाउनुभयो । फुलमार चुरोटका ठुटा कमसेकम २७ जति होलान् डसनाका कापमा । एउटा झिकेर मतिर हेर्नुभयो । खल्तीबाट सिंगो चुरोट एवं सलाइ झिकेर मैले उहाँलाई दिएँ । असल चुरोटलाई ओल्टाइपल्टाई हेरिदिँदा मलाई त्यसबखत आफैंमाथि लाज लाग्यो, किन किन ? चुरोट सल्काएर उहाँले आफ्ना अनुसन्धान जारी राख्नुभयो । अन्तमा निराश भएर मतिर हेरी भन्नुभयो- </div><div style="font-family: 'lucida grande', tahoma, verdana, arial, sans-serif; line-height: 1.5em; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; text-align: justify;"><br />
</div><div style="font-family: 'lucida grande', tahoma, verdana, arial, sans-serif; line-height: 1.5em; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; text-align: justify;">'तपाईंसँग कलम छ ?'</div><div style="font-family: 'lucida grande', tahoma, verdana, arial, sans-serif; line-height: 1.5em; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; text-align: justify;"><br />
</div><div style="font-family: 'lucida grande', tahoma, verdana, arial, sans-serif; line-height: 1.5em; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; text-align: justify;">बानीले होला दाहिने हात झट्ट माथिल्लो खल्तीमा पुगिहाल्यो तर अपसोचसाथ मैले भनेँ- 'छैन, घरमा छुटेछ ।' थाहा छैन कुन कुनाबाट कान्छी औंलाजत्रो सिसाकलम झिकेर उहाँले अगाडि राख्नुभयो । त्यो पनि नतिखारेको ।</div><div style="font-family: 'lucida grande', tahoma, verdana, arial, sans-serif; line-height: 1.5em; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; text-align: justify;"><br />
</div><div style="font-family: 'lucida grande', tahoma, verdana, arial, sans-serif; line-height: 1.5em; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; text-align: justify;">'चक्कु छ ?'</div><div style="font-family: 'lucida grande', tahoma, verdana, arial, sans-serif; line-height: 1.5em; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; text-align: justify;"><br />
</div><div style="font-family: 'lucida grande', tahoma, verdana, arial, sans-serif; line-height: 1.5em; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; text-align: justify;">'...' आजकल ठिटा कहाँ खल्तीमा चक्कु हालेर हिँड्छन् र, ओढ्ने छोडेर उहाँ उठ्नुभयो । अनि देखेँ- महाकविको सच्चा रूप । जीउमा सिर्फ एउटा धोती छ । न भोटो, न गन्जी न कमिज ।</div><div style="font-family: 'lucida grande', tahoma, verdana, arial, sans-serif; line-height: 1.5em; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; text-align: justify;"><br />
</div><div style="font-family: 'lucida grande', tahoma, verdana, arial, sans-serif; line-height: 1.5em; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; text-align: justify;">कोही नपाएर होला उहाँ त्यसै फर्कनुभयो अनि ईश्वरीय औजारले कलम ताछ्न लाग्नुभयो दाँत एवं नङ्ग्राले । बीचबीचमा कुरा हुँदै थियो । उहाँ आफैं बोलिरहनुभएको थियो । मेरो त घाँटीभित्र आगो जलिरहेको थियो ।</div><div style="font-family: 'lucida grande', tahoma, verdana, arial, sans-serif; line-height: 1.5em; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; text-align: justify;"><br />
</div><div style="font-family: 'lucida grande', tahoma, verdana, arial, sans-serif; line-height: 1.5em; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; text-align: justify;">'नरेन्द्रजीकहाँ बनारसमा बडो आनन्दमा थिएँ तर के जन्जालमा आउनु भन्नु लेखेको रहेछ ।'</div><div style="font-family: 'lucida grande', tahoma, verdana, arial, sans-serif; line-height: 1.5em; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; text-align: justify;"><br />
</div><div style="font-family: 'lucida grande', tahoma, verdana, arial, sans-serif; line-height: 1.5em; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; text-align: justify;">दाँतको एक झोंकले सिसाकलम भाँचियो । लेख्ने एउटै उपाय थियो त्यो पनि ... । आज चिठी नलेखिने होला भनेर म निराश भएँ तर कविजीले सिसाकलमको काठ झिकेर आखिर एक इन्ची मात्र लामो सिसाले मात्र लेख्न लाग्नुभयो । औंलामा हराउने त्यत्रो सानो सिसाले पनि लेख्न सम्भव हुँदोरहेछ भनेर मैले जीवनमा पहिलोचोटि थाहा पाएँ ।</div><div style="font-family: 'lucida grande', tahoma, verdana, arial, sans-serif; line-height: 1.5em; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; text-align: justify;"><br />
</div><div style="font-family: 'lucida grande', tahoma, verdana, arial, sans-serif; line-height: 1.5em; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; text-align: justify;">मेरा आँखामा खपीनसक्नु आँसु भरिए । मैले सोचेँ- नेपालका महाकविको आज यो दशा छ । एउटा बर्नाड श छन् जसका प्रत्येक शब्दको मोल एक रुपैयाँ छ र एउटा देवकोटा छन् जसका ... साँच्ची, नेपालीहरू मानिस चिन्दैनन् । नेपाली कलाको पूजा गर्न जान्दैनन् । आफ्नो गौरव पनि बुझ्दैनन् । थाहा छैन, मेरो मनले कति सराप्यो । कतिको दुःख पायो । आफ्नो सफा लुगासँग मलाई आफसेआफ घृणा लाग्यो । मेरा असल कलम, घडी, बिलायती जुत्ता ... छिः मलाई आफूदेखि घृणा लाग्यो ।</div><div style="font-family: 'lucida grande', tahoma, verdana, arial, sans-serif; line-height: 1.5em; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; text-align: justify;"><br />
</div><div style="font-family: 'lucida grande', tahoma, verdana, arial, sans-serif; line-height: 1.5em; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; text-align: justify;">त्यो चिठी त आज मसँग छैन तर त्यो बहुमूल्य चिठीको केही वाक्य म अहिले पनि झलझल सम्झन्छु । 'महाशय, मलाई अहिल्यै माघ-पुस लागेको छ । माघ झरीझैं मेरो जीवन नै कठाङ्ग्रिरहेछ । मनमगजमा तुषारो जमे झैं दुःख जमेका छन् । आज मैले लेखेका साहित्य के साहित्य होलान् र ?'</div><div style="font-family: 'lucida grande', tahoma, verdana, arial, sans-serif; line-height: 1.5em; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; text-align: justify;"><br />
</div><div style="font-family: 'lucida grande', tahoma, verdana, arial, sans-serif; line-height: 1.5em; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; text-align: justify;">ऐतिहासिक यो पत्र जसको मूल्य सन् १९५२ मा १०,००० भन्दा कम होइन, लिएर मनमनै कठाङ्ग्रिँदै म पनि बाहिर निस्केँ ।</div><div style="font-family: 'lucida grande', tahoma, verdana, arial, sans-serif; line-height: 1.5em; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; text-align: justify;"><br />
</div><div style="font-family: 'lucida grande', tahoma, verdana, arial, sans-serif; line-height: 1.5em; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; text-align: justify;">मेरो जीवनमा देवकोटाजीसितको यो पहिलो भेट हो । ४/५ दिनपछि एकचोटि आउनु भनेकाले फेरि पुगेँ । स्याना बच्चाबच्ची पिठ्यूँमा घोडा चढिरहेका र हाम्रा कविजी एक नयाँ कविताको सिर्जना गरिरहनुभएको । मलाई यो देखेर आश्चर्य लाग्यो ।</div><div style="font-family: 'lucida grande', tahoma, verdana, arial, sans-serif; line-height: 1.5em; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; text-align: justify;"><br />
</div><div style="font-family: 'lucida grande', tahoma, verdana, arial, sans-serif; line-height: 1.5em; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; text-align: justify;">मानिस भन्छन्, कविता लेख्न एकदम एकान्त चाहिन्छ कुनै किसिमको खलबल कोलाहल हुनुहुँदैन तर हाम्रा गुरुजीको त्यस्तो परिस्थितिमा समेत लेख्ने विलक्षणता देखेर आश्चर्य लाग्यो ।</div><div style="font-family: 'lucida grande', tahoma, verdana, arial, sans-serif; line-height: 1.5em; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; text-align: justify;"><br />
</div><div style="font-family: 'lucida grande', tahoma, verdana, arial, sans-serif; line-height: 1.5em; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; text-align: justify;">'आहा, कहानी लेख्न भुसुक्क बिर्सेछु ।' मनमा ठूलो आशा लिएर आएको थिएँ । एकदम निराश भएँ । गुरुजी भन्दै हुनुहुन्थ्यो 'यो एउटा कवितामा खस्याङखुसुङ अलमलिएको । सुन्नुहुन्छ ?'</div><div style="font-family: 'lucida grande', tahoma, verdana, arial, sans-serif; line-height: 1.5em; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; text-align: justify;"><br />
</div><div style="font-family: 'lucida grande', tahoma, verdana, arial, sans-serif; line-height: 1.5em; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; text-align: justify;">'हवस् ।'</div><div style="font-family: 'lucida grande', tahoma, verdana, arial, sans-serif; line-height: 1.5em; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; text-align: justify;"><br />
</div><div style="font-family: 'lucida grande', tahoma, verdana, arial, sans-serif; line-height: 1.5em; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; text-align: justify;">कविता थियो अंग्रेजीमा प्रोमिथिस अन्बाउन्ड । मैले खोक्रो रवाफ नराखेर भनेका खण्डमा यो भन्नु अत्युक्ति होइन कि देवकोटाजीबाहेक अरू कसैको मुखबाट त्यो कविता सुनेको भए, म आफैंले पनि पढेको भए, मैले बुझ्ने थिइनँ । पृथ्वी आएका प्रथम पुरुषको स्वतन्त्रता लिएर रचिएको थियो त्यो कविता । आठ-आठ पंक्तिमै । त्यसमा अनौठो प्रयोग जुन गुरुजीले गर्नुभएको थियो, त्यो हो नेपालीकरण पनि आठै पंक्तिमा । फेरि यो पनि होइन कि एक भर्सलाई लिएर त्यसको सिधा अनुवाद । अंग्रेजीमा आठ लाइन, नेपाली आठ लाइन । अंग्रेजीको जुनसुकै लाइनसँग नेपालीको उही नम्बरको लाइन मिलाउनु उही रूपमा । फेरि कतै कठिन भए पनि एउटा कुरा ।... यदि मैले यहाँ यो भने कसैले पत्याउँदैनन् होला तर त्यो कविता प्रकाशित भएका खण्डमा गुरुजीबाहेक त्यसलाई राम्ररी पढाउन सक्ने र त्यसको पूर्ण मीमांसा दिन सक्ने मानिस विरलै होलान् कमसेकम यो २५ वर्षयता । यो कविता अहिलेको नेपाललाई होइन, २५/५० वर्षपछिको नेपाललाई हो ।</div><div style="font-family: 'lucida grande', tahoma, verdana, arial, sans-serif; line-height: 1.5em; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; text-align: justify;"><br />
</div><div style="font-family: 'lucida grande', tahoma, verdana, arial, sans-serif; line-height: 1.5em; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; text-align: justify;">'तपाईंलाई कस्तो लाग्यो ?' गुरुजीले सोध्नुभयो ।</div><div style="font-family: 'lucida grande', tahoma, verdana, arial, sans-serif; line-height: 1.5em; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; text-align: justify;"><br />
</div><div style="font-family: 'lucida grande', tahoma, verdana, arial, sans-serif; line-height: 1.5em; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; text-align: justify;">'खै, गुरुजी, मैले पत्ता लगाउन सकिनँ, मलाई कस्तो </div><div style="font-family: 'lucida grande', tahoma, verdana, arial, sans-serif; line-height: 1.5em; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; text-align: justify;"><br />
</div><div style="font-family: 'lucida grande', tahoma, verdana, arial, sans-serif; line-height: 1.5em; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; text-align: justify;">लाग्यो ।' लाग्छ हामीलाई त्यसबेला, जब हामी राम्ररी तहमा पुग्छौं । मलाई कविता त अनौठो लाग्यो तर त्योभन्दा अर्कै कुरा अनौठो लाग्यो, भनूँ ?'</div><div style="font-family: 'lucida grande', tahoma, verdana, arial, sans-serif; line-height: 1.5em; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; text-align: justify;"><br />
</div><div style="font-family: 'lucida grande', tahoma, verdana, arial, sans-serif; line-height: 1.5em; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; text-align: justify;">'आम्मै भन्नुस् न ।'</div><div style="font-family: 'lucida grande', tahoma, verdana, arial, sans-serif; line-height: 1.5em; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; text-align: justify;"><br />
</div><div style="font-family: 'lucida grande', tahoma, verdana, arial, sans-serif; line-height: 1.5em; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; text-align: justify;">'तपाईं असमयमा जन्मनुभएछ पो भन्ने लाग्यो । तपाईंजस्ता मानिसका लागि नेपाल बनिसकेको छैन ।'</div><div style="font-family: 'lucida grande', tahoma, verdana, arial, sans-serif; line-height: 1.5em; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; text-align: justify;"><br />
</div><div style="font-family: 'lucida grande', tahoma, verdana, arial, sans-serif; line-height: 1.5em; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; text-align: justify;">गुरुजी हाँस्न थाल्नुभयो । 'तपाईंले त मलाई मानिसै ठान्नुभएन । मेरो भनाइ कवितामा पो छ ।' म पनि हाँसेँ अनि सम्झेँ- भोलि मानिस बनारस जाँदै छ । भनेँ- 'भोलि पनि कहानी पठाउन पाइएन भने ... ।' बोल्दाबोल्दै रोकिएँ के भनूँ भनेर ।</div><div style="font-family: 'lucida grande', tahoma, verdana, arial, sans-serif; line-height: 1.5em; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; text-align: justify;"><br />
</div><div style="font-family: 'lucida grande', tahoma, verdana, arial, sans-serif; line-height: 1.5em; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; text-align: justify;">'कति बज्यो हेर्नुस् त ?'</div><div style="font-family: 'lucida grande', tahoma, verdana, arial, sans-serif; line-height: 1.5em; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; text-align: justify;"><br />
</div><div style="font-family: 'lucida grande', tahoma, verdana, arial, sans-serif; line-height: 1.5em; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; text-align: justify;">'छ बज्न लाग्यो ।'</div><div style="font-family: 'lucida grande', tahoma, verdana, arial, sans-serif; line-height: 1.5em; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; text-align: justify;"><br />
</div><div style="font-family: 'lucida grande', tahoma, verdana, arial, sans-serif; line-height: 1.5em; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; text-align: justify;">'भोलि कुन बेला मानिस जाँदै छ ?'</div><div style="font-family: 'lucida grande', tahoma, verdana, arial, sans-serif; line-height: 1.5em; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; text-align: justify;"><br />
</div><div style="font-family: 'lucida grande', tahoma, verdana, arial, sans-serif; line-height: 1.5em; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; text-align: justify;">'बिहान नौ बजेतिर ।'</div><div style="font-family: 'lucida grande', tahoma, verdana, arial, sans-serif; line-height: 1.5em; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; text-align: justify;"><br />
</div><div style="font-family: 'lucida grande', tahoma, verdana, arial, sans-serif; line-height: 1.5em; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; text-align: justify;">'तपाईंलाई कतिवटा कहानी चाहिने ?'</div><div style="font-family: 'lucida grande', tahoma, verdana, arial, sans-serif; line-height: 1.5em; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; text-align: justify;"><br />
</div><div style="font-family: 'lucida grande', tahoma, verdana, arial, sans-serif; line-height: 1.5em; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; text-align: justify;">'विभिन्न किसिमका १०/१२ वटा र १२ भयो भने छानेर १० वटा संकलन गर्न सकिन्थ्यो ।'</div><div style="font-family: 'lucida grande', tahoma, verdana, arial, sans-serif; line-height: 1.5em; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; text-align: justify;"><br />
</div><div style="font-family: 'lucida grande', tahoma, verdana, arial, sans-serif; line-height: 1.5em; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; text-align: justify;">'१२ कहानी ... १२ घन्टा ...' गुरुजी सोच्न लाग्नुभयो । नबुझेर म आश्चर्य मानिरहेको थिएँ । एकैछिन पछि भन्नुभयो ।</div><div style="font-family: 'lucida grande', tahoma, verdana, arial, sans-serif; line-height: 1.5em; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; text-align: justify;"><br />
</div><div style="font-family: 'lucida grande', tahoma, verdana, arial, sans-serif; line-height: 1.5em; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; text-align: justify;">'यसो गरूँ, आज तपाईं यहीँ बस्नोस् । म बोल्दै जान्छु, तपाईं लेख्दै जानोस् । बिहान ६ बजेसम्म कसो नसकिएला । हुन्न ? थाक्नु त हुन्न हगि ? भोलि बिहान कहानी जम्मै पुर्याइदिनेछु ।'</div><div style="font-family: 'lucida grande', tahoma, verdana, arial, sans-serif; line-height: 1.5em; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; text-align: justify;"><br />
</div><div style="font-family: 'lucida grande', tahoma, verdana, arial, sans-serif; line-height: 1.5em; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; text-align: justify;">यति सजिलोसँग यो कुरा भनिएको थियो कि मैले पहिले यसको माने नै बुझ्न सकिनँ । जब बुझेँ अक्मकाएँ । रातभरि एक थलामा बसेर लेख्नु रे ... न खानु न पिउनु रे ... र फेरि घरमा भाइहरू बिरामी ।</div><div style="font-family: 'lucida grande', tahoma, verdana, arial, sans-serif; line-height: 1.5em; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; text-align: justify;"><br />
</div><div style="font-family: 'lucida grande', tahoma, verdana, arial, sans-serif; line-height: 1.5em; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; text-align: justify;">'यसो त कसरी ... ।'</div><div style="font-family: 'lucida grande', tahoma, verdana, arial, sans-serif; line-height: 1.5em; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; text-align: justify;"><br />
</div><div style="font-family: 'lucida grande', tahoma, verdana, arial, sans-serif; line-height: 1.5em; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; text-align: justify;">'मकहाँ बस्न तपाईंलाई केही आपत्ति छ ? यहीँ खानुहोला नमिठो भए पनि ।' </div><div style="font-family: 'lucida grande', tahoma, verdana, arial, sans-serif; line-height: 1.5em; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; text-align: justify;"><br />
</div><div style="font-family: 'lucida grande', tahoma, verdana, arial, sans-serif; line-height: 1.5em; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; text-align: justify;">'खान त केही छैन तर रातभरि ... घरमा बिरामी छन् ।'</div><div style="font-family: 'lucida grande', tahoma, verdana, arial, sans-serif; line-height: 1.5em; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; text-align: justify;"><br />
</div><div style="font-family: 'lucida grande', tahoma, verdana, arial, sans-serif; line-height: 1.5em; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; text-align: justify;">'उसो भए जुन बेलासम्म सक्नुहुन्छ लेखूँ अनि सकिएको कहानीचाहिँ लैजानुहोला ।' इन्कार गर्न सकिनँ, थालेँ लेख्न ६ देखि १० बजेसम्म । ४ घन्टामा ५ कहानी लेखियो । महाकविको शक्तिको परिचय मैले त्यसबेला थाहा पाएँ । हामीलाई जीवनका आफ्ना घटनाहरू सुनाउँदा बीचबीचमा अड्नुपर्छ, उहाँ भने कल्पनाका आधारमा कसरी नयाँ प्लट, नयाँ शब्द एकदमै नदोहोर्याई काटकुट नगरी, नअक्मकाई भन्दै जानुहुन्छ कुनै किताब पढेझैँ । सायद त्यसभन्दा पनि छिटो मैले सर्टह्यान्ड जानेको भए, या रेकर्डिङ गर्न मसिन भएको भए, मलाई आशा छ र विश्वास पनि त्यस ४/५ घन्टाको अवधिमा १२ वटै कहानी लिएर आउने थिएँ ।</div><div style="font-family: 'lucida grande', tahoma, verdana, arial, sans-serif; line-height: 1.5em; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; text-align: justify;"><br />
</div><div style="font-family: 'lucida grande', tahoma, verdana, arial, sans-serif; line-height: 1.5em; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; text-align: justify;">त्यस बखतमा बटुलिएका- म यहाँ जानीजानी बटुलिएको भन्ने शब्द भनिरहेछु किनकि भण्डारमा चामल बटुलेझैं लागेको थियो मलाई । त्यसबेला कहानीहरूमा 'मधुराबोडसी' र 'चिनियाँ प्रेमी' उल्लेखनीय छन् ।</div><div style="font-family: 'lucida grande', tahoma, verdana, arial, sans-serif; line-height: 1.5em; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; text-align: justify;"><br />
</div><div style="font-family: 'lucida grande', tahoma, verdana, arial, sans-serif; line-height: 1.5em; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; text-align: justify;">फर्कने बेलामा कागजको एक मुठो अगाडि राखेर गुरुजीले भन्नुभयो- 'मकहाँ हराउनेछन् । जो पनि आउँछ, लैजान्छ, हराइदिन्छ । यी अलिकति गद्य र कवितासंग्रह छन्, आफूकहाँ सुरक्षित राखिदिनोस् । तपाईंकाँ भो भने हराउनेछैनन् ।'</div><div style="font-family: 'lucida grande', tahoma, verdana, arial, sans-serif; line-height: 1.5em; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; text-align: justify;"><br />
</div><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"></div><div style="font-family: 'lucida grande', tahoma, verdana, arial, sans-serif; line-height: 1.5em; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; text-align: justify;">घर आएर पोको फुकाएर हेरेँ, पढ्दै गएँ निद्रा मारेर । तिनमा उल्लेखनीय छन्- 'अन स्मोकिङ एक्जिस्टेन्स अफ गुड र इन्डियन समर क्लाउड र कवितामा लर्ड कृष्ण र गड इत्यादि ।</div><div style="font-family: 'lucida grande', tahoma, verdana, arial, sans-serif; line-height: 1.5em; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; text-align: justify;"><br />
</div><div style="font-family: 'lucida grande', tahoma, verdana, arial, sans-serif; line-height: 1.5em; margin-bottom: 0px; margin-left: 0px; margin-right: 0px; margin-top: 0px; text-align: justify;">ती सायद अहिले प्रकाशित भएका छैनन् तर जब प्रकाशित हुनेछन् अनि हामीले थाहा पाउनेछौं- अंग्रेजी भाषामा पनि देवकोटाजीको कति प्रवाह छ ।</div></div>Jotare Dhaibahttp://www.blogger.com/profile/16329491919485071804noreply@blogger.com6tag:blogger.com,1999:blog-6669289683346386890.post-9937099214834434352011-05-09T08:55:00.000+05:302011-05-11T18:05:01.208+05:30एब्स्ट्रयाक्ट चिन्तनः प्याज<div dir="ltr" style="text-align: left;" trbidi="on"><h5><div style="text-align: justify;"><span class="Apple-style-span" style="font-size: small; font-weight: normal;">हिजो साँझ बाङ्देलजीलाई नयाँ सडकमा भेटेँ । भन्नुहुन्थ्यो- "शङ्करजी, तपाईँको लेख, त्यो लेख, 'शङ्कर लामिछाने शङ्कर लामिछानेको दृष्टिमा' पढेँ ।''</span></div><div style="font-weight: normal; text-align: justify;"></div><div style="font-weight: normal; text-align: justify;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEirpQlF0G2JGCoBb4IuZoik1QbqgtHlLKRc5F5fN302XgRvkZ341rp8tW5g7O5GNVqpE6_jijZE62cpYnncfM7HhMxSFL9z2i1T8ck7lGUFliTnn2o2mqVAhOMjqmyKKhK6snMPO0a59usH/?imgmax=800" imageanchor="1" style="clear: right; float: right; margin-bottom: 1em; margin-left: 1em;"><img alt="Shankarji" border="0" height="52" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEirpQlF0G2JGCoBb4IuZoik1QbqgtHlLKRc5F5fN302XgRvkZ341rp8tW5g7O5GNVqpE6_jijZE62cpYnncfM7HhMxSFL9z2i1T8ck7lGUFliTnn2o2mqVAhOMjqmyKKhK6snMPO0a59usH/?imgmax=800" style="background-image: none; border-bottom-color: initial; border-bottom-style: initial; border-bottom-width: 0px; border-left-color: initial; border-left-style: initial; border-left-width: 0px; border-right-color: initial; border-right-style: initial; border-right-width: 0px; border-top-color: initial; border-top-style: initial; border-top-width: 0px; display: inline; padding-left: 0px; padding-right: 0px; padding-top: 0px; text-align: right;" title="Shankarji" width="171" /></a><span class="Apple-style-span" style="font-size: small;">"कस्तो लाग्यो ?''</span></div><div style="font-weight: normal; text-align: justify;"></div><div style="font-weight: normal; text-align: justify;"><span class="Apple-style-span" style="font-size: small;">" मजाको छ । अलि रियलिस्ट छ, अब एउटा एब्स्ट्रयाक्ट शैली प्रयोग गर्नुस् न ।''</span></div><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhWtTuvVg04YKewh2OB1t5HfAM4dfCN8PHLdIhMP0qwUr4mkw0T5bLF9zMoQq-gD1VYI96aB7FNl2F2XG6IKdq_Y872V1Wdr7gEQ6lQ8D9xlvI-J9eHb_75iNRA_c9280IyoUYw0B0HnpYp/s1600-h/Shankarji%5B2%5D.jpg" style="font-weight: normal;"><span class="Apple-style-span" style="font-size: small;"></span></a><div style="text-align: justify;"><span class="Apple-style-span" style="font-size: small;"><span class="Apple-style-span" style="font-weight: normal;"><br />
</span></span></div><span class="Apple-style-span" style="font-size: small;"><span class="Apple-style-span" style="font-weight: normal;"><div style="text-align: justify;">"एब्स्ट्रयाक्ट पेन्ट गर्ने त तपाईँको काम ! म कहाँ पेन्टिङतिर जाऊँ अब ।''</div></span><span class="Apple-style-span" style="font-weight: normal;"><div style="text-align: justify;"></div></span><span class="Apple-style-span" style="font-weight: normal;"><div style="text-align: justify;">" होइन, पेन-पिक्चरमा एब्स्ट्रयाक्ट शैली प्रयोग गर्नुस् न ।'' </div></span></span><div style="text-align: justify;"><span class="Apple-style-span" style="font-size: small;"><br />
</span></div><span class="Apple-style-span" style="font-size: small; font-weight: normal;"><div style="text-align: justify;">म हाँसिरहेँ । (हाँस्न जान्नु पनि ठूलो कला हो ! मानिसको उमेरमा विकास हुनासाथै उसको हाँसोको कलामा अनेक रङ चढ्न थाल्छन् ।) हाँसेर मैले बाङ्देलजीलाई बिदा दिएँ, र कुरालाई पन्छाएँ पनि ।<br />
<a name='more'></a></div></span><div style="text-align: justify;"><span class="Apple-style-span" style="font-size: small;"><br />
</span></div><span class="Apple-style-span" style="font-size: small; font-weight: normal;"><div style="text-align: justify;">'व्यथित'जीको हातमा 'हिमानी' को कभर डिजाइन थियो । देख्नासाथ बुझिन्थ्यो बाङ्देलको बुरुस हो । त्यसरी नै जसरी 'हिमानी' नाम सुन्नासाथ 'व्यथित' को कलमको सम्झना आउँछ । भन्नुहुन्थ्यो- ''तपाइँजस्तो कलम चल्ने मान्छे, एउटा कथा एक-दुई दिनमा लेखेर दिनुस् न ! म विदेश जाँदै छु यसलाई छपाउन विजयादशमीको साइतमा झिक्ने ।'' </div></span><div style="text-align: justify;"><span class="Apple-style-span" style="font-size: small;"><br />
</span></div><span class="Apple-style-span" style="font-size: small; font-weight: normal;"><div style="text-align: justify;">म हाँसिरहेँ । (हाँस्न जान्नु पनि ठूलो कला हो ! कुन मानिससँग कसरी हाँस्नुपर्छ त्यो जानिएन भने रोएको बराबर दुःख पाइन्छ ।) हाँसेर मैले 'व्यथित' जीलाई बिदा दिएँ, र कुरालाई पन्छाउन खोजेँ पनि !</div></span> <div style="text-align: justify;"><span class="Apple-style-span" style="font-size: small;"><br />
</span></div><span class="Apple-style-span" style="font-size: small;"><span class="Apple-style-span" style="font-weight: normal;"><div style="text-align: justify;">तर, मनबाट न 'व्यथित' गए, न बाङ्देल, न हिमानी, न एब्स्ट्रयाक्ट ! मन पनि कमालको वस्तु हो- त्यसमा कुरा पसेपछि निकाल्न गारो छ निकाल्न खोज्यो, आफ्नो व्यक्तित्व र कुराको स्वयंको व्यक्तित्वमा सङ्घर्ष भइदिन्छ । मनबाट, फेरि त्यही कुरा पसेकै रूपमा किमार्थ निस्कँदैन- त्यसको काँचुली फेरिसकेको हुन्छ । मैले मन पल्टाउन थालेँ, हेरिहालूँ यसमा खेलिरहने कुरा पनि कत्ति छ !<br />
<br />
</div></span><span class="Apple-style-span" style="font-weight: normal;"><div style="text-align: justify;">'व्यथित' जी ! कृष्णले मुख खोलेर यशोदालाई विश्वरूप देखाएका थिए । तपाईँ आज मेरो विश्वरूप हेर्नुहोस् मेरो मनमा के छ ? तर पहिले म तपाइँलाई एउटा कुराको सम्झना दिइहालूँ । म बीसौँ शताब्दीको (अङ्ग्रेजी !) एउटा बुद्धिजीवी हुँ । मध्यवित्त परिवारको, विवाहित, केटाकेटीको बाबु, तरुनो, स्वस्थ, निर्माणको भावनामा दत्तचित्त, सोझो नागरिक ! र म चिन्तित छु, मेरा अनेक समस्या छन् ।<br />
<br />
</div></span><span class="Apple-style-span" style="font-weight: normal;"><div style="text-align: justify;"><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgOqsbk-tnTxQU56GF7kCC7pgdWUZ1lLwM4H8JCstrBP_DJ7ZdWJGBgSwBPLsW9-WMnrvtBedVzrONDsYKLoje99drERnp83VXBZoyPXwZRW-0V4zbf_xsUHvXA8-A4eoxqVKCrSYxT5PN6/s1600/onion.jpg" imageanchor="1" style="clear: left; float: left; margin-bottom: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" height="223" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgOqsbk-tnTxQU56GF7kCC7pgdWUZ1lLwM4H8JCstrBP_DJ7ZdWJGBgSwBPLsW9-WMnrvtBedVzrONDsYKLoje99drERnp83VXBZoyPXwZRW-0V4zbf_xsUHvXA8-A4eoxqVKCrSYxT5PN6/s320/onion.jpg" width="320" /></a></div>सबभन्दा ठूलो समस्या हो- म दसगजा जमिनमा उभिएको छु । एकातिरको सिमानामा मेरा पुर्खाको विश्वास छ, एकातिरको सिमानामा मेरा सन्तानको विश्वास ! म स्पुतनिकको उडानमा खुसी पनि हुन्छु चन्द्रमाको धूलोमा रुसको हँसिया-हतौडा अङ्कित चिहृन उतारेको सुन्दा मलाई यस्तो गौरव अनुभव हुन्छ मानौँ हँसिया-हतौडा मेरै घरबाट खुश्चेभले मागेर लगेका थिए । र अर्कोतिर, चन्द्रमामा ग्रहण लागेको बेला पेटमा कुनै गर्भिणीले छोइदिन्छे कि भन्ने म पीर पनि मान्दछु- च्यामेपोडेलाई दान पनि दिन्छु, मानौँ महाराज मनु मेरा छामिछाने परिवारकै बाजे हुन् । म समाचारको निमित्त अखबारहरू, गोरखापत्रदेखि लिएर टाइम र न्यूज विकदेखि लिएर फिल्म-फेयर र रोमान्स पनि पढ्छु । मलाई प्रत्येक खबरमा एक विश्वास सँगाल्नुपर्दछ, परिरहेको छ । म्यारिलिन मनरोको हात्महत्या र एलिजाबेथ टेलरको नयाँ प्रेमको समस्या पनि मेरो मनमा छ ! मेरो मनमा डयाग हृयामलरसोल्डको मृत्यु, युएनओका कार्यबाही, यु.थान्ट, अमेरिका र रुसको शीतयुद्ध, लाओस्, सुएज, गलवानभ्याली, काश्मीर, मलाया, इरियन सिलोन......सब समस्या मेरा मनमा छन् । हेनरी मिलरको 'ट्रपिक अफ क्यान्सर' पढेँ, अब 'क्याप्रिकर्न' कहाँ पाउने ? सर विन्स्टन चर्चिलको तिघ्रा भाँच्चियो, बन्छ कि बन्दैन ? युएनओमा नेपालले के भन्ला ? कङ्गोले कतापट्टबिाट भोट बढ्ता पाउला ? छोरालाई टाइफाइड भएको निको भयो, आज अब मासु पाइने हो कि होइन, एकादशी आजभोलि दुवै दिन रे, एक वैज्ञानिकले घाँसबाट दूध निकाल्ने प्रयोग सफलतासाथ गरे, अराष्ट्रिय तत्वले सिमानाभित्र पसी फलानोलाई गोली हान्यो, फ्रान्सका राष्ट्रपतिलाई हत्या गर्ने प्रयास गरियो, एल्जेरियाको समस्या कसरी सुल्झने हो, अलबेयर कामु पनि र एल्जेरियाकै हो, उसको आजकल 'मिथ अफ सिसफस' पढ्दै छु, टेलिभिजनको प्रसारण टेल्सटरले युरोपमा उपलब्ध गरायो, पारिखेतमा ज्यापू मर्यो, मलाई 'जा-नए-धुन-ला-बाज्या' भन्थ्यो, त्यसको छोराछोरी छैन, बाङ्देलको पनि त छोराछोरी छैन, एब्स्ट्रयाक्ट चित्रण गर भन्छ, हिमानीको कभरजस्तो, 'व्यथित' को भाषाजस्तो ..........<br />
<br />
</div></span><span class="Apple-style-span" style="font-weight: normal;"><div style="text-align: justify;">यस्ता असङ्गत अनेक विचारमा सिमानाको बीचमा मैले आफ्नो व्यक्तित्वको दसगजे किनारा राखेको छु । भन्ठान, ओ 'व्यथित' हरू र बाङ्देलहरू, मेरो जीवन नै एउटा एब्स्ट्रयाक्ट जीवन हो, यसबाट त म रोज पन्छिरहेछु, रोज यसलाई पन्छाइरहेछु । रोज मेरो प्रातःकाल 'तरकारी किन्न पैसा चाहियो' बाट प्रारम्भ हुन्छ, रोज मेरो मध्यान्ह पैसा आउने बाटो खोज्नमा खर्च हुन्छ, रोज मेरो सन्ध्या 'अलि बढ्ता थाकेर आएछु' मा समाप्त हुन्छ । रोज मेरो परिचित कतै मर्दछन्, तिनको मृत्यु भुल्नुमा अलिकति समय खर्च हुन्छ । रोज अलि इतिहास सम्झिन्छु, रोज अलि भविष्यको रेखाङ्कन गर्दछु, रोज अलि वर्तमानको मूल्याङ्कन गर्दछु । रोज मोलमोलाइ, खरिद-बिक्री, बन्धक-ब्याज गर्दछु- आफ्ना आस्थाको आफ्ना विश्वासको आफ्ना इच्छा-आकाङ्क्षाको । 'आज ल्याएको मासु, नोकरलाई सुकुचाले ठगेछ, जम्मै हाडैहाड....' 'आजको दूध एकदम पातलो'....'दाउरा कत्ति चिसो, कत्ति महँगो'- यिनै सब कुराको घेरा छ जो गृहिणीले, बच्चाले, भान्छेले उदार भनी मेरै मनमा पोख्तछन् । यसभन्दा बाहेक अरू उदार छन् जो म स्वयं आफ्नो मनमा कोचिटोपल्छु- आजको पार्लियामेन्टमा नेहरूले यसो भन्यो, त्यसमा कति सत्य होला ! खुश्चेभले बर्लिनबारे चालेको यो नयाँ कदमले संसारमा के असर पर्ला ? विश्वयुद्ध भयो भने कहाँबाट सुरु होला ? थ्यालिडोमाइड औषधिले कति बच्चाको जीवन अन्धकारमय हुने हो ? आह ! एल्प्रेड नायस कहाँ मर्न पुगेछ ? तर उसको पहाडमै मर्ने इच्छा थियो रे !<br />
<br />
</div></span><span class="Apple-style-span" style="font-weight: normal;"><div style="text-align: justify;">बाङ्देलजी ! कुनचाहिँ मानिसको जीवन एब्स्ट्रयाक्ट छैन ? कुनचाहिँ मानिसको जीवन घृणित छैन कमसेकम उसको मौनताले आफ्नो दुर्गन्ध नढाकुञ्जेल ? कुन मानिसको भावना घृणित छैन कमसेकम मुस्कानका तरेलीले त्यसलाई नपुरुन्जेल ?<br />
<br />
</div></span><span class="Apple-style-span" style="font-weight: normal;"><div style="text-align: justify;">कुन मानिसको मनमा लोभ छैन-कमसेकम नाराले त्यसलाई नमारुन्जेल ? 'व्यथित' जी ! ती सतयुगे ऋषिमुनिहरूको जमाना छैन अब ! अब त प्रत्येक जागरुक मान्छेको मस्तिष्क कृष्णको विराट् रूपभन्दा कम सानो छैन ।<br />
<br />
</div></span><span class="Apple-style-span" style="font-weight: normal;"><div style="text-align: justify;">आजको प्रत्येक मान्छे एक भगवान् हो । यस्तो भगवान् जसले आफ्नो संसार स्वयं निर्माण गरेको हुन्छ-छलले, कपटले, धोखाले, हत्याले, ऐनले, गैरजिम्मेदारीले, अन्धविश्वासले, भक्तिले, श्रद्धाले, मुर्ख्याइँले । आजको भगवान् फेरि धर्ममा घेरिएको पनि त हुँदैन, उसले आफ्नो प्रतिद्वन्द्वी क्राइस्ट र मोहम्मद र बुद्धमा पनि आउँछ । फेरि आज भगवान् अलि डिप्लोमेट पनि छ- पुरेतजस्तै !.... 'यसो गर्न त कसो नहोला, पुरेतजी ? -ज्यू हुन्छ'.....जस्तो । आजको भगवान् फेरि अनिश्वरवादी पनि छ-बुद्धजस्तै । र आजको भगवान्लाई मानिसले कन्ट्रोल गरेको छ - बर्थ कन्ट्रोलजस्तै । भगवान् चाहियो, हाजिर छन्, भगवान् चाहिएन, गायब छन् ! जत्ति मात्रामा चाहियो, उत्ति मात्रामा आउँछन् । कविताको निम्ति चाहियो, छन्दबद्ध भई हाजिर, स्तुतिको निमित्त चाहियो, कोष भई हाजिर चाकरीको निमित्त चाहियो इन्साइक्लोपीडिया भई हाजिर-'गरीब परवर (उर्दूमा !), करुणानिधान (संस्कृतमा !), ख्वामित् (शुद्ध भानुभक्ते नेपालीमा !)....अँ ! भन्दै थिएँ, आजको मानिस स्वयं भगवान् बनिसक्यो, उसमा ती सब गुण व्याप्त छन् जो एक ईश्वरमा हुनुपर्दछ- सिर्फ एक गुण आजको मानिसले हराएको छ, र त्यो हो मानिसको गुण ! त्यो सच्चा मानिस जो सिर्फ छ र मरुन्जेल मानिस नै भइरहन्छ र मानिसकै रूपमा मर्दछ ।<br />
<br />
</div></span><span class="Apple-style-span" style="font-weight: normal;"><div style="text-align: justify;">आजको मनुष्यत्व हराएको तर भगवान् हुन नसकेको, मानिस खोज्नुपर्ने भए, 'व्यथित' जी र बाङ्देलजी ! मकहाँ आउनुहोस् । मभन्दा ठूलो अमानवीय अरू मानिस तपाइँ पाउन सक्नुहुने छैन र अरूले स्वयं मजस्तो आफ्नै परिचय पनि दिने छैन ! के गरूँ, 'व्यथित' जी ! मैले आक्रोशमा आफूलाई अमानवीय भनेको होइन । म, हेर्नुस न, हिन्दू, सबै भगवान् त मन पराउँछु नै, मलाई कसोकसो क्राइस्ट र बुद्ध र मुहम्मद पनि मन पर्छन् । मलाई ईश्वरउपरका सबै प्रकारका आस्था र उसका नाममा भएका सबै प्रकारका अत्याचारहरू पनि मन पर्छन् । ती नभएका भए- ती क्रुसेडहरू, ती शङ्कराचार्यका हमालाहरू, ती अशोकका धर्मदूतका विजय यात्राहरू, ती तुगलक शाहका जेहादहरू- ती सब नभएका भए आज 'व्यथित' हरू हिन्दू, बाङ्देलहरू इसाई तथा शङ्करहरू मुसलमान कसरी हुन्थे, म सबैमा विश्वास गर्ने र कुनैमा पनि श्रद्धा नगर्ने हुन सक्थेँ कसरी म 'अहँ ब्रहृमाऽस्मि' भन्न सक्थे जब मलाई आफूउपर विश्वास नभई अरूउपर हुँदो हो । म त आजको मान्छे होइन, 'व्यथित' जी ' म एक हजार वर्षपछि जन्मिने पृथ्वीको मान्छे हुँ । मेरो जन्मकालमा राष्ट्रका परिधिहरू, विश्वासका परिधिहरू, धर्मका परिधिहरू, राजनीतिका परिधिहरू, केही पनि हुने छैनन् !!<br />
<br />
</div></span><span class="Apple-style-span" style="font-weight: normal;"><div style="text-align: justify;">आज जो म दसगजामा उभिएको छु - त्यसको कारण अब भनिदिऊँ, तपाईँहरूलाई । म चाहन्नँ तपाइँहरूको घेरामा आफूलाई पार्न । म चाहन्नँ तपाइँको रङमा डुबल्की लगाऊँ । सिमउना नाघेपछि त मैले नागरिकता लिनैपर्छ- यसकारण म अनागरिक । म स्वयं एक सिमाना हुँ जसले वर्तमानलाई भूतबाट र भूतलाई भविष्यबाट अलग गरेको छ ।<br />
<br />
</div></span><span class="Apple-style-span" style="font-weight: normal;"><div style="text-align: justify;">तपाइँले सिमाना देखेकै होला ! दस-गजाको बीचमा एक पञ्चमुखी लिङ्ग अज्ञात रूपबाट निर्मित- जसलाई कसैले बेलपत्र चढाउँदैन तर जसलाई सार्न पर्यो अथवा हटाउनुपर्यो भने बलि चढाउनुपर्दछ अनेकका रगतको । यो सिमानाको रङ के हो । बाङ्देलजी ! सेतो ? (जस्तो लट्ठामा हुन्छ ') खैरो ? (जस्तो माटोमा हुन्छ !) रातो ? (जस्तो मानचित्रमा हुन्छ !) बग्ने ? (जस्तो नदीनालामा हुन्छ !) अदृश्य ? (जस्तो हिमालका टाकुरामा हुन्छ !) यी सिमाना रेखालाई, तपाइँ बाङ्देलजी ! यदि एब्स्ट्रयाक्ट चित्रण गर्न सक्नुहुन्छ भने म पनि मेरो एब्स्ट्रयाक्ट चित्रण गर्न सक्दछु ।<br />
<br />
</div></span><span class="Apple-style-span" style="font-weight: normal;"><div style="text-align: justify;">तपाईँले त्यो नगरुञ्जेल, नसकुञ्जेल म पनि अव्यक्त रहन चाहन्छु । मैले आफूलाई आज एब्स्ट्रयाक चित्रण गरेँ भने त्यसलाई बुझ्न फेरि पेरिसको वातावरणमा सास फेर्नुपर्नेछ । मेरो एब्स्ट्रयाक चित्रण पढ्नलाई तपाईँलाई फेरि 'एक दिन त' घोक्नुपर्नेछ ।<br />
<br />
</div></span><span class="Apple-style-span" style="font-weight: normal;"><div style="text-align: justify;">यसकारण म हाँसिदिन्छु ।<br />
<br />
</div></span><span class="Apple-style-span" style="font-weight: normal;"><div style="text-align: justify;">यसकारण मेरो हाँसोमा विभिन्नता छ । एउटा 'व्यथित' लाई, अर्को बाङ्देललाई, अर्को मेरो छोरालाई ।<br />
<br />
</div></span><span class="Apple-style-span" style="font-weight: normal;"><div style="text-align: justify;">यसकारण म बाँचिरहेछु, किनभने मैले आजसम्म अरूलाई र आफूलाई नै रियलिस्ट चित्रण गरेको छु ।<br />
<br />
</div></span><span class="Apple-style-span" style="font-weight: normal;"><div style="text-align: justify;">रियलिष्ट चित्रणमा त, म एउटा प्याज हुँ-रङ्गहीन, पत्रैपत्रले मोडिएको, अनन्त दुर्गन्ध र गहिराइ ।<br />
<br />
</div></span><span class="Apple-style-span" style="font-weight: normal;"><div style="text-align: justify;">आजको कृष्णको विराट् रूप पनि त प्याज हो । त्यसकारण, बाङ्देलजी प्याजको एउटा स्टिल-लाइफ लेख्नुस् । त्यसकारण 'व्यथित' जी, प्याजमाथि एक महाकाव्य लेख्नुहोस् । तपाईँहरूको त्यो कृति ऐतिहासिक हुनेछ- कारण त्यसमा आजको व्यक्तिको र आजको समाजको दुर्गन्ध अनन्त पत्रमा अनन्त कालसम्म सञ्चित रहनेछ । र त्यही चित्र र त्यही काव्यमा म पनि अनन्त कालसम्म बाँचिरहनेछु ।<br />
<br />
</div></span><span class="Apple-style-span" style="font-weight: normal;"><div style="text-align: justify;">त्यो चित्र र त्यो कविता आज लेखिएन भने, भोलि, 'हिमानी' को मृत्युमा, बाङ्देलको मृत्युमा, शङ्करको मृत्युमा, भविष्यले आजको इतिहास गुमाउनेछ ।<br />
<br />
</div></span><span class="Apple-style-span" style="font-weight: normal;"><div style="text-align: justify;">..... एक हजार वर्षपछि सिमाना हराए जस्तै ।</div></span></span></h5></div>Jotare Dhaibahttp://www.blogger.com/profile/16329491919485071804noreply@blogger.com6tag:blogger.com,1999:blog-6669289683346386890.post-24020817361843733312010-05-06T23:46:00.001+05:302010-05-07T00:29:50.483+05:30शङ्कर हाइकुका गर्विला क्षण<div align="justify"><span style="color: #0000a0;"><strong><span style="font-size: large;">ला</span></strong>मो अन्तरालपछि </span><span style="color: #0000a0;">ब्लगको बन्द दैलो उघार्ने क्रममा यसपाली हाइकु र त्यसमा शङ्कर लामिछानेको सहभागिताबारे लेखक प्रकाश सायमीले लेखेको <strong>‘शङ्कर हाइकुका गर्विला क्षण’</strong> शीर्षकको एउटा समीक्षात्मक लेख ल्याएका छौँ । खास गरी हाइकु विधाको जन्म, परिचय र विस्तारबारे बखान्नमा धेर खर्चिएको यस लेखमा शङ्करले नेपाली साहित्यमा हाइकुलाई प्रवेश गराएको प्रसङ्गसहितको भागले आंशिक स्थान ओगटेको छ । सायमीले शङ्करका कृतिहरूलाई पुन: नेपाली पाठकहरूमा परिचित गराउने क्रममा भावक अभियान नेपाल संस्थाको स्थापना र त्यससँगै शङ्कर-साहित्यको व्यापकतालाई धुरीमा पुर्याउन शङ्कर लामिछाने निबन्ध कोषको स्थापनामा विशेष योगदान गरेको स्तुत्य छ ।</span></div><div align="justify"><span style="color: #0000a0;">-------------------------------------------------------------------------------------</span> </div><div align="justify"><strong><span style="font-size: large;">जा</span></strong>पानका धेरै शास्त्रीय कलाहरू छन्, जसले विश्व समुदायलाई आकर्षित गरेको छ र त्यही अनुरूप ती कला वि<a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhUjlWh4tPJXDqBRrxCko8KnsQVXPBxd_cpEAdveQZ9zpNtkfztbIkWjvf4qKnm0RkVvpQSWLy8TaD7eG309O_EEvYCMEih4rHgDdDi9RQHFNlrpNBifTBG0k25vlegE3HJu4U6AkO917k6/s1600-h/Psayami2%5B2%5D.jpg"><img align="right" alt="Psayami2" border="0" height="177" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEiMis80joh-4IuF2MD6Abx7BGA5SIlVmmMsEvNXx7Myvyloy5yjfcxPzc_uyF1cUvM_1TIk8ErqKcMbp0g1B_2BKCehXzEJ0s7ggXYV4ijRaFDbBaMEgHkKA8wU60YFvVS5SwIzBI-pZqRx/?imgmax=800" style="border-bottom-width: 0px; border-left-width: 0px; border-right-width: 0px; border-top-width: 0px; display: inline; margin-left: 0px; margin-right: 0px;" title="Psayami2" width="213" /></a>श्वजनीत भएर गएका छन् । त्यस्ता धेरै कलाहरूले पश्चिमी जगत्मा आभ्यासिक कर्म र प्राज्ञिक चिन्तनको थाट बनाएका छन् जबकि ती कलाहरू जापानी समान र त्यसको इतिहासगत व्याख्यामा हेर्ने हो भने जीवनगत चरित्र नै हो । र, अभिन्न अवयव नै हो । </div><div align="justify"><br />
</div><div align="justify">बासोदेखि शिकीसम्मको शालीन परम्परामा जापानी सभ्यता र संस्कृतिमा हाइकुले धेरै विकासमान चित्र कोर्यो ।</div><div align="justify"><br />
</div><div align="justify">हायकु, हाइकु अर्थात् हा-इकुका विभिन्न र विविध छविका परिचय छन्, पाँच-सात-पाँच अक्षरारेखमा तयार पारिने यो काव्य रचनाको</div><a name='more'></a><div align="justify"> विशिष्ट रचनासत्ता जापानमा अद्यावधि छ, लेख्ने र सुन्ने निरन्तरको इतिहास भएको हाइकु विधासित ताङ्का, वाका, उता र चोकाको पनि अदृश्य सम्बन्ध बनेको छ । Choka साहित्यिक सिद्धान्तमा यसो भनिएको छ; A Japanese verse from which comgrises lines of five and seven syllables alternating regularly and concluding with two successive seven-syllable lenes.</div><div align="justify"><br />
</div><div align="justify">वाका र उता सातौँ शताब्दीदेखि नै स्थापित विधा थिए नै तर यसले हनस्थानमा मञ्च-व्यासन पाउन सकेको थिएन कदापि, यसले आशा वा अपेक्षा धेरै गरेको थियो - पुरानै विधा भए पनि । कालान्तरमा यसको वैज्ञानिक स्वरूप परिवर्तित र परिमार्जित त भयो नै । मूलत: ‘हाइकु’ विधामा स्थानापत्ति र नियमितताको दीर्घा थिएन त्यसैले यसको ठाउँ ‘किरेजी’ ले लियो, साहित्यिक परिभाषिकामा ‘किरेजी’लाई ‘कट्-ओर्ड्स’ भनिन्छ जस्तो; या काना, केरी र अन्य त्यस्तै शब्दहरूको बहुलता बन्यो जसको अनुवाद सही शब्दमा अर्थमुखी हुन सक्दैन, तर त्यसले एउटा ‘फलित शक्ति’ लाई विम्बधान गरिरहेकै हुन्छ ।</div><div align="justify"><br />
</div><div align="justify">हाइकुका तीन विशेषताहरू छन् -</div><div align="justify"><br />
</div><div align="justify">प्रथम : छोटो लयमा छोटो कविताको रचना, यति छोटकरीमा कि जतिको लागि उद्देश्य र आदेश परिपूर्ण छ ।</div><div align="justify"><br />
</div><div align="justify">दोस्रो : सन्नेट, त्रियोलेट जस्तै यस विधाले पनि आफ्ना अभिव्यक्ति नदोहोर्याईकन नयाँ तस्बिर दिन सक्छ ।</div><div align="justify"><br />
</div><div align="justify">तेस्रो : यो साह्रै लघुवृत्तको विधा हो र यसमा व्याकरणीय परिवर्तन पनि जायज देखिन्छन्, यसको वास्तविक त्रासद् भनेको अनुवादमा देखिन्छ । </div><div align="justify"><br />
</div><div align="justify">यस हिसाबले एक उन्मुक्त विधामा यसले चरित्र बनायो र यो विश्वीकरणको माध्यम बन्यो । हाइकु लघुतम कविता भए पनि यसमा कन्टेन्ट वा फर्म मात्र हुँदैनन, कन्टेन्ट र फर्म दुवै समाहित हुन्छन् । यो आफ्नो फर्म (विधा) द्वारा जे भन्न सक्छ, त्यत्तिकै हदमा वा त्यो भन्दा पनि बढी कन्टेन्ट वा कत्यद्वारा अभिव्यक्तिदायी हुने क्षमता राख्दछ । मलार्म्मेले कविताको जमिनी (जग) को इकाई शब्द नै हुन् भनेका छन्, यो कथन हाइकुलाई शतप्रतिशतवादी ठहरिन्छ – यो पूर्णकालीन सत्य हो । हाइकु शब्दकै बलमा बाँच्छ, मात्र शब्दकै बलमा । शब्दको मूल शक्ति साङ्केतिक वा उद्बोधनात्मक हुने गर्दछन्, त्यसैले कलपनामाति सक्दो सक्दो दबाब उत्पन्न गर्दछ । हाइकु त्यो ‘शब्द-शक्ति’ र ‘कल्पना-शक्ति’ मा यथेष्ट खेल्दछ – यो नै यस विधाको विशेषकीय पक्ष हो । न यो गीतसित मिल्छ र गीतात्मक छ, न यो मुक्तकसित मिल्छ र प्रबन्धात्मक छ तर यो बिनाछन्द र ताल सूत्रात्मक छ, सङ्गीतात्मक हनि ध्वन्यात्मक पनि । लामो कविताको समतुल्यमा यो अत्यन्त लघुतम विधा हो तर फर्मको हिसाबले यसमा गालिबको गजलमा गरेको बुसअत (फेलावट) को खराबी यहाँ छैन – यो यथेप्सित छ ।</div><div align="justify"><br />
</div><div align="justify">संस्कृत ‘काव्यशास्त्र’मा ‘छन्द’ र ‘तुक’लाई सदैव अनिवार्य मानिँदैन, न सिद्धान्तमा – न व्यवहारमा । दसौँ शताब्दीका साहित्य-शास्त्री राजशेखरले छन्द र तुकलाई लिएर निष्पक्ष रूपमा ‘उक्ति-वैशिष्ट्य नै काव्य हो’ भनेका छन् । छन्दलाई जहिले पनि काव्यको अलङ्करण मानियो तर साहित्यशास्त्री राजशेखरको मान्यताले त्यसको दीवार र देवल भत्काइदिएकै छ । छन्दबाट कविताले मुक्ति पाएपछि उन्नाइसौँ शदीमा भर्स लिव्र (Verse libre) को आन्दोलन शिखस्थ भयो, यही समय पाश्चात्य जगत्का एज्रा पाउन्ड, एमी लवेल, कोनराड आइकेन, विलियम इट्स, रोवर्ट फ्रस्ट र छविवादी आन्दोलनका प्रणेता टी ई ह्यल्मे पनि हाइकुतिर खिचिए । </div><div align="justify"><br />
</div><div align="justify">यो विधा वास्तवमा एक विचार, एक छवि र एक अनुभूतिमा एक दृश्यांशलाई रूपायित गरिने ‘एक खिँचाइ’ हो, सोह्रौँ शताब्दीमा ‘हायकु’ विधालाई प्रतिस्थापित गरिँदा यसलाई ‘होक्कू’ बनेर साहित्य सिद्धान्तमा बनिएको छ, पछि १९औँ शदीमा मात्रै यसलाई ‘हाइकु’ नामकरण गरियो । यसको उद्वोधित पङ्क्तिलाई रेङ्गा भनिन्छ, यस प्रवृत्तिलाई बासो र कोवायासी इसाले सही पहिचान दिए । बासो (१६४४-१६९४) को वास्तविक नाम मात्सुओ मुनेफुसा थियो भने इसा (१७६३-१८२८) को वास्तविक नाम कोवायासी नावुयुकी थियो । यी दुई जापानी कविले हाइकुको धर्म बुझेर यसलाई विश्वविख्यात बनाए ।</div><div align="justify"><br />
</div><div align="justify">यिनकै योगदान र महत्व बुझेर निबन्धकार शङ्कर लामिछानेले यसलाई नेपाली साहित्यमा पनि भित्र्याए । निबन्धकार लामिछाने ‘घरेलु तथा शिल्पकला केन्द्र’ का प्रबन्धकका रूपमा कार्यरत छँदा नेपाली भेषभूषालाई जापानमा परिचित गराएको उद्देश्यले विक्रमाब्द २०१९ मा गरिएको जापानको भ्रमणले नेपाली साहित्यलाई, साहित्यका अन्गिन्ती पाठकलाई र तिनको भविष्यलाई एक दिग्विषय दियो, त्यो हो – हाइकु । उनले सामाजिक, राजनीतिक र आर्थिक सबै रूपले सशक्त विधालाई नेपाली पाठकका समक्ष पस्किदिए जसको परिणामस्वरूप आज नेपाल र नेपालीका निम्ति ‘हाइकु’ एक सम्मान्य विधा र वैभव बनेको छ । </div><div align="justify"><br />
</div><div align="justify">लामिछाने स्वयम् नै पाश्चात्य र पूर्वीय साहित्यिक सिद्धान्तका अध्येता मात्र नभई प्रयोग र परिचयका धर्मले समसामयिकी विषयसूचीलाई बुझ्ने र मनन गर्ने, स्विकार्ने र सजाउने स्रष्टा पनि भएकाले उनले दिएको त्यो दान वा देन, कर्म वा कारण, सोच र सीमा समकालीन चर्चा बन्न पुगेको छ । उन्नाइस सालको हाराहारीमा नेपालीय परिवेशमा आएको ‘हाइकु’ विधा ढिलोढिलो गरी फस्टायो, यसको विकासक्रम र परिवर्तनलाई यसका जनक (नेपालमा भित्र्याएको सन्दर्भमा मात्र) ले सबै पूर्ण-प्रश्रित भएको हेर्न वा देख्न पाएनन् ।</div><div align="justify"><br />
</div><div align="justify">शङ्कर लामिछानेसम्बन्धी एउटा गतिविधि थाली र त्यसको एक वैँचारिक, भावकीय दिशालाई निर्दिष्ट लक्ष्य दिएर विश्राम लिइरहेको बेला हाइकुका कारणले म शङ्कर लामिछानेलाई पुन: सम्झिन पुगेको छु ।</div><div align="justify">यस घडीमा श</div><div align="justify">ङ्कर वर्ष मनाउन मलाई सघाउने थुप्रै भावकहरूमा अनेक-अनेक कृतज्ञता ज्ञापन गर्दै ‘शङ्कर र हाइकु’ का ती गर्विला क्षणलाई जयजय भन्न चाहन्छु ।</div><div align="justify"><br />
</div><div align="right"><strong><span style="color: #0000a0;">* साभार : कौशिकी त्रैमासिक, २०६५ असार ।</span></strong></div>Jotare Dhaibahttp://www.blogger.com/profile/16329491919485071804noreply@blogger.com1tag:blogger.com,1999:blog-6669289683346386890.post-20457785174715309032009-11-01T09:54:00.001+05:302011-05-11T21:24:37.281+05:30Abstract Chintan: Pyaaz (An Onion: Contemplating the Abstract)<div dir="ltr" style="text-align: left;" trbidi="on"><div style="text-align: justify;"> <span style="font-size: x-large;"><b>ग</b></span>त प्रस्तुतिमा <a href="http://www.meroradio.com/">मेरो रेडियो</a>को सौजन्यस्वरूप <a href="http://www.blogstreet.wordpress.com/">रुपेश श्रेष्ठ</a>को आवाजमा शङ्कर लामिछानेको बहुचर्चित निबन्ध कृति <i>एब्सट्र्याक्ट चिन्तन प्याज </i>भित्रको शीर्ष निबन्धलाई समेटिएको स्मृति घरमा यसपाली सोही निबन्धको अङ्ग्रेजी अनुवाद लिई आएका छौँ । आशा छ, भाषागत सीमाको कारणले खुम्चिएर रहेको शङ्करको उक्त निबन्ध सबै पाठकको घेरामा पुग्नेछ ।</div><div style="text-align: justify;"><br />
</div><div style="text-align: justify;">यस अनुवादलाई लामिछानेकै छोरी शिखा लामिछानेले तयार पारेकी हुन् भने यो सामग्री हामीले शङ्करकै सुपुत्र <a href="http://www.pravash.wordpress.com/">प्रभास लामिछानेको ब्लग</a>बाट साभार गरेका हौँ । प्रभासलाई हार्दिक धन्यवाद !</div><div style="text-align: justify;"><br />
</div><div style="text-align: justify;">------------------------------------------------ </div><div style="text-align: justify;"><br />
</div><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEiaD_4AcLQ6nzy31wJkYJ3bVcyhoA_9GXyCcM8rCgVeod7DyLrU087VhQLoXeXYOlCViud6W4EVY7oVHjBwPNbbJwyWABmSGP_YUiu6xySkjduK-mSNABWP48taUHyIf7kNiyHD0ZZrvplJ/s1600-h/red_onions.jpg" imageanchor="1" style="clear: right; float: right; margin-bottom: 1em; margin-left: 1em; text-align: justify;"><img border="0" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEiaD_4AcLQ6nzy31wJkYJ3bVcyhoA_9GXyCcM8rCgVeod7DyLrU087VhQLoXeXYOlCViud6W4EVY7oVHjBwPNbbJwyWABmSGP_YUiu6xySkjduK-mSNABWP48taUHyIf7kNiyHD0ZZrvplJ/s200/red_onions.jpg" /></a><br />
<div style="text-align: justify;">I met Bangdelji last evening on New Road. “Shankarji”, he says, “I just read your essay, you know that essay ‘Shankar Lamichhane in Shankar Lamichhane’s opinion.’”</div><br />
<div style="text-align: justify;"><br />
</div><div style="text-align: justify;">“Did you like it?”</div><div style="text-align: justify;"><br />
</div><div style="text-align: justify;">“It was entertaining. But too realistic. Why don’t you make the next one a little more abstract”.</div><a name='more'></a><br />
<div style="text-align: justify;"><br />
</div><div style="text-align: justify;">“But it is you who paints the abstract. How could I attempt painting at this point in my life.”</div><div style="text-align: justify;"><br />
</div><div style="text-align: justify;">“No, …..but what I mean is, why can’t you adopt an abstract style for your ‘pen-picture’?”</div><div style="text-align: justify;"><br />
</div><div style="text-align: justify;">I continued to smile.</div><div style="text-align: justify;"><br />
</div><div style="text-align: justify;">(Indeed, to know how to smile is a great art in itself. As man matures, he begins to develop infinite shade and nuance in his smiles). So with a smile, I bid Bangdelji goodbye, and shrugged off his suggestion.</div><div style="text-align: justify;"><br />
</div><div style="text-align: justify;">Vyatithji was holding the cover design for Himani. In the same way that the name Himani immediately evokes Vyatith’s penmanship, I instantly recognized Bangel’s brushwork. “You use your pen so skillfully”, he says, “you could finish writing something for me in just a day or two, in time to publish this issue for Dasain. You know I am going abroad to do it.”</div><div style="text-align: justify;"><br />
</div><div style="text-align: justify;">I continued to smile. (It is an art to know how to smile. Indeed, if you don’t know which smile to employ at the right time, you would suffer as though you were in tears.) With a smile I bid Vyatithji goodbye, and tried to shrug off his suggestion too.</div><div style="text-align: justify;"><br />
</div><div style="text-align: justify;">But neither Vyatith, nor Bangdel, Himani or Abstract would leave my mind. The mind is a strange beast…and once an idea takes seed, it is difficult to get rid of it. In fact, the harder you try, a struggle develops between the individual and the individuality of the idea itself. And eventually, the form in which it emerges from your mind is changed subtly from when you first conceived it. So I began to play with the idea, to see where it would lead me.</div><div style="text-align: justify;"><br />
</div><div style="text-align: justify;">Vyatithji, just as Krishna allowed Yashoda to view the entire universe by simply opening his mouth wide, please be ready to view my universe. But do you really wish to observe the contents of my mind? To begin with, I must remind you of this: I am a thinker inhabiting the 20th century (of the western calendar), from a middle class family, and married; I am a father, young and healthy, progressive in thought and a model citizen. I am also intensely anxious, and I face many problems.</div><div style="text-align: justify;"><br />
</div><div style="text-align: justify;">The biggest problem being: I stand here on my small ten bigha of land. It is bordered on one side by the traditions of my ancestors, and on the other I am bound by the trust of my children. I am delighted by the flight of Sputnik. I am proud when the Russians unfurl their hammer and sickle on moondust, as proud as though Khrushchev himself came to borrow the hammer and sickle from my house. However, during a lunar eclipse, I fret about being touched by a pregnant woman, and expiate by giving generous alms to beggars and sweepers, acting as magnanimous as though Maharaj Manu himself was the patriarch of the Lamichhane clan. I stay informed of all sorts of news, reading the Gorkhapatra, Newsweek and Time, and further supplement my reading with Filmare and Romance. I garner nuggets of truth within each piece of news. I am plagued by Marilyn Monroe’s suicide, weighed down by the problems of Elizabeth Taylor’s latest affair. The death of Dag Hammarskjold, the affairs of UNO chief U Thant, the Cold War, Laos, Suez, the Golan, Kashmir, Malay, Iran, Ceylon…all such problems beset my mind. I just finished Henry Miller’s “Tropic of Cancer”, and now am worried, where am I going to find “Capricorn”? I hear Sir Winston Churchill has a broken limb, and am concerned, will it heal or not? What is Nepal going to say in the UNO? Who will get the vote in the Congo? My son has finally recovered from typhoid, but I hear it is Ekadashi both today and tomorrow, so I don’t know whether I can buy meat at all. A scientist has been successful in transforming grass into milk; a terrorist has crossed the border and shot somebody; there was an attempt to assassinate the premier of France; how is the Algerian problem to be resolved? I have been reading “Myth of Sisyphus” by Albert Camus, and Camus himself is from Algeria; Telstar now has begun broadcasting television in Europe; meanwhile, the jyapu from the neighboring field has just died; he used to ask me ‘ja nai dhuna la, bajye?’ the jyapu had no children, and Bangdel too has none. But Bangdel asks me to write in an abstract style, just like his cover art in Himani, very similar to the language of Vyatith…..</div><div style="text-align: justify;"><br />
</div><div style="text-align: justify;">Enmeshed in, and limited by this multitude of ramblings, I hold on to my individuality, fenced within this ten bigha of land. So understand, you Vyatiths and you Bangdels, that this, my life, is in itself an abstract; that with this life’s abstraction I am continually distracted, and it is this abstraction I continually try to deflect. Each day my morning begins with, “We need money to buy fresh vegetables”, and each day my afternoon is spent searching for sources of this money; each day my evening concludes with “I am a little more exhausted today”. Every day, someone known to me dies, and I spend a little time trying to forget his death. Every day I remember a little of the past; every day I anticipate a little of the future, and every day I evaluate the present. Every day, I barter, buy and sell, pawn and redeem, my confidence, my beliefs and my desires. “Our servant is being cheated by Sukuchha, the butcher, did you see the meat today, nothing but bones..”; “today the milk is so watered down….”; “firewood has become so expensive and yet it is so wet..” all these complaints, brought to me in desperation by the wife, the cook and the child, these are the very complaints which define my boundaries. On top of which, I burden myself with additional worries; such as, Nehru’s proclamation in Parliament today…is there any truth in it? Khrushchev’s action in Berlin, how will it affect the world? Where will the next World War begin? How many children will live their lives in darkness because of the effects of Thalidomide? Where did Alfred Noyes end up dying? I hear that he always wished to die on the mountains.</div><div style="text-align: justify;"><br />
</div><div style="text-align: justify;">Bangdelji, whose life is not an abstract? What person’s life is not abhorrent to himself, until he learns to deaden the horror of living by being simply mute? Who does not experience acute despair, until he learns to mask it, bury it behind smiles? Vyatithji, which person does not feel greed and envy, until Nara himself finally extinguishes his life? This is no longer the satyayuga of rishis and seers. Today, every alert living being claims an intellect which is no less than the infinite form of Krishna.</div><div style="text-align: justify;"><br />
</div><div style="text-align: justify;">Every human being is a god today. A god, who creates his own world employing deceit, envy, betrayal, murder, legality, obligation, superstition, faith, devotion and ignorance. God today is not confined to a particular religion, but finds expression in Christ, Mohammed and Buddha. Today, god is also diplomatic, like a Brahmin purohit,…. just like the accommodating purohit who responds, “Of course, why not sir…” when we request, “Could we not use this shortcut purohitji?…” God, today, is anti-god just like Buddha. Today, we make use of god, just like we use birth control. If we need his presence he appears, if we don’t, he is conveniently absent. Whatever dose of god is required, that is the very amount prescribed. When he is needed for Poetry he appears as Meter; when he is needed for divine Hymns, he appears as sacred Vocabulary; when he is needed for Sycophancy, he is present as the Encyclopedia; he is the Destitute in Urdu, the Compassionate in Sanskrit, and of course the Consummate in purest Bhanu Bhakta Nepali. As I was saying, man has become god today, and is replete with all the godly virtues. He has appropriated all the virtues, except one, which man has irrevocably lost, the virtue of being human. He is no longer that honest man, who lives his life remaining true to being a man, to die in the end, simply a man.</div><div style="text-align: justify;"><br />
</div><div style="text-align: justify;">This man of today, the one who has lost humanity but has not yet achieved divinity, if this is the man you seek Vyatithji and Bangdelji, please come see me. No other greater “inhuman” person will you find; certainly no one who will expose himself as I am willing to. Vyatithji, how can I explain it? I am not labeling myself “inhuman” in rage. Look, since I call myself Hindu I am by instinct, polytheistic; nevertheless, I am also drawn to Christ, Buddha and Mohammed. I delight equally, in the veneration of God, as well as all the historical atrocities that have been committed in God’s names. If not for those atrocities, those Crusades, those Shankaracharya persecutions, those victorious conversions by Asoka’s ambassadors, those jihads by Tuglag Shah…if not for all that, then how could the Vyatiths become Hindu, the Bangdels Christian and the Shankar’s Muslim? And I would have ended a mere believer in all, and a devotee of none. How could I possibly say Om Brahmasma, when instead of believing in the Self, I only have faith in the Other?</div><div style="text-align: justify;"><br />
</div><div style="text-align: justify;">It is because, Vyatithji, I am not a man of the present. I am a man who is yet to be born, a thousand years from today. And in that distant future, these limitations of nationality, religion, faith and politics will no longer exist.</div><div style="text-align: justify;"><br />
</div><div style="text-align: justify;">I tell you now, why I still stand on my ten bigha of land. It is because, simply, I have no desire to be restricted by your definitions. I have no wish to be tainted by your colors. If I cross these boundaries, I will be forced to adopt citizenship, and this is why I prefer to remain an alien, without any citizenship at all. I simply exist, and am myself, that very frontier which separates present from the past, and the past from the future.</div><div style="text-align: justify;"><br />
</div><div style="text-align: justify;">You must have seen it. It is a five faced linga, set within that ten bigha of land, undefined, unadorned and bare of any devotee’s offerings. Yet if that linga had to be removed, it would require the greatest sacrifice, that of blood. Bangdelji, do you see the color of that frontier? Is it white as in the boundary marking lattha, brown as in the earth, or red as in the lines on a map? Does it flow like the river, or is it cloaked like the mountain peak? When you transform these lines of distinction into abstract art, Bangdelji, only then will I attempt to express my thoughts in the abstract style.</div><div style="text-align: justify;"><br />
</div><div style="text-align: justify;">Until you are capable of doing so, and while you remain unsuccessful, I also wish to remain undefined. If I did express myself in the abstract style today, then you would have to go back to the ambiance in Paris to fully comprehend it. In order to understand my abstract character, you will have to commit to memory, “One Day” all over again.</div><div style="text-align: justify;"><br />
</div><div style="text-align: justify;">This is why I continue to smile.</div><div style="text-align: justify;"><br />
</div><div style="text-align: justify;">And this is why, in my smile, there are subtle variations. One smile is for Vyatith, one for Bangdel, and one for my son.</div><div style="text-align: justify;"><br />
</div><div style="text-align: justify;">And so I continue to live. Simply because I have, as yet, portrayed others and myself always with truth, and with realism. And in a realistic depiction, I would be an onion; drenched with color, twisted within layers, eternally pungent and profound.</div><div style="text-align: justify;"><br />
</div><div style="text-align: justify;">Today, even Krishna can take on the cosmic form of an onion. So Bangdelji, draw a still life of an onion. And Vyatithji, compose an epic upon an onion. Your creations will be truly monumental. They will be authentic expressions of today’s individual and today’s society, in all its eternal desolation. And within that same painting and epic, I too may find eternal life.</div><div style="text-align: justify;"><br />
</div><div style="text-align: justify;">If that painting or epic is not created today, then tomorrow, with the inevitable passing of Himani, Bangdel and Shankar, the future will have lost all memory of our existence.</div><div style="text-align: justify;"><br />
</div><div style="text-align: justify;">…In the same way, a thousand years from now, all of these very distinctions too will dissolve.</div><div style="text-align: justify;"><br />
</div><ul><li style="text-align: justify;"><b style="color: red;">Translated by</b> <u><b>Shikha Lamichhane-Mayer</b></u></li>
</ul></div>Jotare Dhaibahttp://www.blogger.com/profile/16329491919485071804noreply@blogger.com7tag:blogger.com,1999:blog-6669289683346386890.post-83261231054237461892009-10-04T12:15:00.000+05:302009-10-04T12:22:44.551+05:30शङ्करको 'प्याज' सुनौँ<div style="text-align: justify;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEizcfUZBKU0O5-qxMuGcGmdxecIUGVFhtCxiwxYEWJ05dQVe_ztASLZ1a9aT2nj5ahrilBt3sVje4uIf5dclpPKluHlLUcGObTDG2dM8vwkwldn_LuZbustIT6tf6F9ilvmuNt6urIRLs71/s1600-h/logo.JPG" imageanchor="1" style="clear: right; float: right; margin-bottom: 1em; margin-left: 1em;"><img border="0" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEizcfUZBKU0O5-qxMuGcGmdxecIUGVFhtCxiwxYEWJ05dQVe_ztASLZ1a9aT2nj5ahrilBt3sVje4uIf5dclpPKluHlLUcGObTDG2dM8vwkwldn_LuZbustIT6tf6F9ilvmuNt6urIRLs71/s200/logo.JPG" /></a><span style="font-size: x-large;">२</span>०२४ सालको मदन पुरस्कार विजेता निबन्धकृति 'एब्स्ट्रयाक्ट चिन्तन प्याज' को महत्ता कसको नजरमा कति छ कुन्नी । तर सर्जकको रुपमा शङ्कर लामिछानेको परिचय स्थापनाको परीक्षण-पाइला त्यही कृति भयो, उनले पाठकको दैलोभित्र बास पाए ।<br />
</div><div style="text-align: justify;"><br />
</div><div style="text-align: justify;"><div style="text-align: justify;">स्वाद लिनेले उनका जम्मै किताबमा उत्तिकै रस भेट्छन् । ती मध्ये 'प्याज' को महिमा विशिष्ट रहिआएको छ 'पढालु' पाठकहरूमाझ । पहिलो चोटि किताब समाएर बस्दा नबुझ्दा-नबुझ्दै पनि धेरै कुरा बुझे जस्तो लाग्न सक्छ, र त्यही माझधारको चिनाजानासँगै शङ्करको केस्रादार अध्ययनको लागि घुम्टी खुल्छ ।<br />
</div><div style="text-align: justify;"><br />
</div><div style="text-align: justify;">यसपाली शङ्कर स्मृति घरमा त्यही कृति 'एब्स्ट्रयाक्ट चिन्तन प्याज' भित्रको शीर्ष निबन्धलाई सुन्ने रुपमा लिएर आएका छौँ, आशा छ यो स्वरुप शङ्करप्रेमी पाठकहरूलाई रुचिकर लाग्नेछ । यसलाई हामीले अनलाइन अडियो सङ्ग्रह '<a href="http://www.meroradio.com/">मेरो रेडियो</a>' बाट लिएका हौँ । निबन्ध वाचनमा आवाज <a href="http://www.blogstreet.wordpress.com/">रुपेश श्रेष्ठ</a>को हो ।<br />
</div><div style="text-align: justify;">सुन्नलाई <span style="font-size: large;"><a href="http://www.meroradio.com/?p=427"><span style="color: red;">यो लिङ्कमा</span></a></span> जानुहोला ।<br />
</div><b></b><br />
</div>Jotare Dhaibahttp://www.blogger.com/profile/16329491919485071804noreply@blogger.com4tag:blogger.com,1999:blog-6669289683346386890.post-27851130347252233122009-07-16T11:36:00.001+05:302011-05-11T08:21:27.390+05:30गिरीको याद<div dir="ltr" style="text-align: left;" trbidi="on"><div align="justify"><span style="color: #000099;"><strong><span style="font-size: 180%;">क</span></strong>वि अगमसिंह गिरीप्रति शङ्कर लामिछानेको कलमको प्रेम र श्रद्धाभाव यस लेखो<a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgnXU1adW5J_DiUythCNrXUsIZLxFvewU-kEzaJ8D1oCJhqBjKHurE68a_HMW1eXdl8XJLullExf3GMB6kkyBA2rw6XR-G2fWNJ8JNU18ND1w_lE77WVPitmMP91nx73qQTS9C2qaeu3QNT/s1600-h/Agamsimha+Giri+2.jpg"><img alt="" border="0" id="BLOGGER_PHOTO_ID_5358945261450345490" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgnXU1adW5J_DiUythCNrXUsIZLxFvewU-kEzaJ8D1oCJhqBjKHurE68a_HMW1eXdl8XJLullExf3GMB6kkyBA2rw6XR-G2fWNJ8JNU18ND1w_lE77WVPitmMP91nx73qQTS9C2qaeu3QNT/s200/Agamsimha+Giri+2.jpg" style="cursor: hand; float: right; height: 200px; margin: 0px 0px 10px 10px; width: 138px;" /></a>टको सार हो । हामीले यसलाई यहाँ यस रूपमा प्रस्तुत गर्नुको कारण त्यो श्रद्धाभावलाई पाठकसमाजमाझ छनक दिनु मात्र हुँदै होइन । बरू हो- गद्यलेखनमा प्रयोगशिल्पी भनी चिनिएका र पुजिएका-बुझिएका शङ्करको संस्मरणलेखनको पाटो के-कस्तो रहेछ भनेर उदाहरण राख्नु । त्यसो त कुनै व्यक्तिविशेष<a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjhQ3LfUUL-Q7L5bgPUEjSBgfupp_sijZ57vyIZ01Zc-B-yCFnS87Z3iArLurBaqmZV_HjkWiyLCaFBPaRQ8tokWQ0en__ESVov3tiDOi1nIuQjkCDW06TDf4OskGOHn6tk9IQUA2mo9pnz/s1600-h/Agamsimha+Giri+2.jpg"></a>माथि लेखिएको तथा संस्मरण लेखनको गहकिलो स्वाद चाख्न शङ्करको सिङ्गै किताब 'विम्ब-प्रतिविम्ब' मै पस्नुपर्छ ।<br />
<br />
तर परिचयात्मक निबन्ध-सङ्ग्रहको नाम दिइएको 'विम्ब प्रतिविम्ब'मा उनको उक्त पुस्तकलेखनको समयमा दिवङ्गत भइसकेका व्यक्तित्व मात्रै थिएनन् । जिउँदा अग्रज प्रतिभा र समकालीनबारे परिचयात्मक भाव उनले उतारेका थिए उक्त पुस्तकमा । प्रस्तुत 'गिरीको याद' निबन्ध भने अगमसिंह बितिसकेपछि लेखेका हुन् शङ्करले । </span><span class="fullpost"><span style="color: #000099;">गिरीबारे शङ्करले 'निरन्तर बजिरहने एउटा धुन' र 'ओम स्वाहा ! एउटा नवीन आहुति' गरेर अरू दुई सम्झौटो पनि लेखेका छन् । यी दुईसहित प्रस्तुत 'गिरीको याद' विम्ब-प्रतिविम्ब' सँगालोमा पढ्न पाइन्छ । यसपाली शङ्कर स्मृति घरमा त्यही यादलाई सम्झना गरौँ, पढ्नुस् 'गिरीको याद' :-</span></span><br />
<a name='more'></a></div><div align="justify"><span style="color: #000099;"></span></div><div align="justify"><strong><span class="fullpost"><span style="color: #000099;">--------------------------------------------</span> </span><br />
</strong><span class="fullpost"><strong><span style="font-size: 180%;">अ</span></strong>झ पनि विश्वास लाग्दैन गिरीको स्वर्गवास भयो भन्ने कुरा । एक दु:स्वप्न जस्तो भान हुन्छ, र लाग्छ कताकता, बिहानको उज्यालोमा निद्रा खुलेपछि वास्तवमा उनी अझै बाँचेका छन् भन्ने यथार्थ बोध सम्भव छ ।<br />
<br />
एक प्रकारले विचार गर्ने हो भने उनको मृत्युको दोष काठमाडौँ तथा खास गरी यसको सरकारी स्तरको अनेक औपचारिक कार्यप्रणाली तथा बेवास्ताको भावनालाई थोपरिदिए हुन्छ । प्रवासमा बस्ने नेपाली बन्धुहरू सोच्दछन्, आफ्नो मातृभूमिमा अवहेलनाको सिकार हुने छैनन् उनीहरू । र जब अवहेलनाले उनीहरूलाई मातृभूमिको मुटुमै प्रहार गर्दछ, उनीहरू निराशाको हद सीमामा पुग्दछन् । हामी जो काठमाडौँमा जन्मेम्, हुर्केम्, हामीलाई यसबारे बोध तथा सहिष्णुता एक द्वितीय बानी परिसकेको छ । प्रवासीका लागि यसको वेदना चर्को आघात दिने हुन्छ ।<br />
<br />
<strong><span style="font-size: 130%;">* * * </span></strong></span></div><div align="justify"><span class="fullpost"><strong><span style="font-size: 130%;"></span></strong><br />
मैले कतै लेखेको छु । काठमाडौँ त्रिभुवन विमानस्थलमा अचिन्तनीय रूपमा गिरीज्यूसँग मेरो अन्तिम भेट भएको थियो । अन्यान्य व्यक्तिलाई बिदा गर्न पुगेको, थाहा पाएँ गिरीज्यू पनि जाँदै हुनुहुन्छ । बिदा हुन गएँ । मनस्थिति उहाँको त्यस बेला पनि अलि अस्वाभाविक लाग्यो । एकाग्रता पारा झैँ ढलमलढलमल, दृष्टिमा चञ्चलता, कुनै पूर्वभावनाले मनमा अनेक कुरा खेलोरहे जस्तो ।<br />
<br />
<strong><span style="font-size: 130%;">* * * </span></strong><br />
<br />
यसअघि, यस्तै एउटा परिस्थितिमा मैले उहाँलाई भनेको थिएँ "मबाट केही सहयोग चाहिए भन्नुहोस् है, गिरीज्यू ।" जवाफ पाएको थिएँ, "चाहिएमा निश्चय पनि भन्नेछु ।" </span></div><span class="fullpost"></span><br />
<div align="justify"><span class="fullpost"><br />
</span><br />
<span class="fullpost"><span style="font-size: 130%;"><strong>* * * </strong></span></span></div><div align="justify"><span class="fullpost"><strong><span style="font-size: 130%;"></span></strong></span><br />
<span class="fullpost">यसपछि, एउटा संयोग । सरस्वतीपूजाकै दिनको कुरा । मेरो घर काठमाडौँको मुख्य सरस्वतीस्थानको मन्दिरको एक मात्र बाटोमा पर्छ । तसर्थ त्यस दिन मकहाँ परिचितहरू एक प्रकारले ताँती लाग्छन् । त्यस दिनको दिवाभोजनमा अम्बर गुरुङका परिवार सम्मिलित हुँदै थिए हामीसँग सरस्वतीको । सरस्वतीको दर्शन गरिसकेपछि उनीहरू आए । यो नियमित आकस्मिकता नै होला, हामीले त्यस दिन आनायास गफ गर्ने विषय रोज्न पुग्यौँ- मृत्युको । मृत्यु कति प्रकारका हुन्छन् र विश्वमा कसकसको मृत्यु कुन प्रकारबाट भयो ।</span><br />
<span class="fullpost"><br />
</span><br />
<span class="fullpost">"मृत्यु वास्तवमा अनेक प्रकारका हुन्छन्, मर्ने कुरा जान्दै नजानी सोच्दै नसोची मरिने, मर्न नचाहेर मर्नुपर्ने, मरणको अर्थ नजानेर मर्नुपर्ने, मरणको अर्थ बुझेर अङ्गीकार गर्नुपर्ने निस्सहाय भई, मरणको कामना गरी मृत्यु पर्खेर मर्नुपर्ने, मृत्युको अवस्था आफूले सिर्जेर मर्नुपर्ने, मृत्यु डाकेर पनि नआइदेओस् भन्ने कामनासहित मर्नुपर्ने ।" </span></div><div align="justify"><span class="fullpost"><br />
</span></div><div align="justify"><span class="fullpost"><span class="fullpost"><strong>(गोरखापत्र, श्रावण १ गते, २०२८, लेखक)</strong><br />
<br />
त्यस बेला यी चर्चा हुँदा, आज सम्झन्छु, गिरी चिरनिद्रामा सुतिसकेका थिए, तथा उनको पार्थिव शरीर भस्म पनि भएको थिएन होला !<br />
<br />
तर के, अम्बरलाई एवम् मलाई उनको अन्तिम टेलिप्याथिक संवाद त थिएन यो, जो हामीले अनजानमा मृत्युको चर्चामा परिणत गर्यौँ ?<br />
को जानोस् ?<br />
<br />
<span style="font-size: 130%;"><strong>* * * </strong></span><br />
<br />
"हामीले यहाँ एउटा कुरा भुल्नुहुँदैन । बाँच्न चाहनु जस्तो ठूलो चाहना अरू केही छैन । यसैका निमित्त हामी चोरी गर्छौँ, चाकरी गर्छौँ, डकैती गर्छौँ, डाँक पर्खन्छौँ, आफ्ना आस्थालाई धरौटीमा राख्छौँ, अर्काको विश्वासलाई (गलत भए पनि) मान्यता प्रदान गरिदिन्छौँ ।"<br />
<br />
<strong>(गोरखापत्र, श्रावण १ गते २०२८, लेखक)<br />
</strong><br />
र, गिरीमा यी सब कुराको अभाब थियो । युटोपियामा जन्मिनुपर्ने मान्छे, उनी नेपालको आस्था र अस्तित्व जोगाउन भारतमा हुर्के ।<br />
यही उनको अभिशाप या वरदान थियो ।<br />
अभिशाप यसनिमित्त: उनले अकाल मृत्यु मर्नुपर्यो ।<br />
वरदान यसनिम्ति : उनको असामयिक मृत्युबाट अरू लेखक कविका लागि एउटा विशेष व्यवस्था हुने सम्भावना छ ।<br />
<br />
<strong><span style="font-size: 130%;">* * * </span></strong></span></span></div><div align="justify"><span class="fullpost"><span class="fullpost"><strong><span style="font-size: 130%;"></span></strong><br />
दार्जिलिङप्रति मेरो विशेष प्रेम छ । दार्जिलिङ मात्र नभनौँ, सम्पूर्ण प्रवासप्रति । (दार्जिलिङकी नारी विवाह गरेर यो प्रेम उम्रेको नठान्नुस् !) प्रवासको सहायतानिमित्त २/३ पटक मैले सक्रिय अनुदान गरिसकेँ ।<br />
<br />
एकताक नेपालबाट नोकरी एवम् पेसाका लागि नेपाली भारत लाग्थे भने, आज त्यसको ठीक उल्टो परिस्थिति छ ।<br />
<br />
यहाँ अगम पनि आउँछन् भने, यहाँ अन्य त्यस्ता पनि आउँछन्, जो कसैलाई भगाएर जागिरको खोजमा आउँछन्, र भोकभोकै पर्छन् ।<br />
<br />
त्यस्तासँग नेपाल त्रसित भइसकेको छ । स्थानीय नेपालीहरू आफ्नो भाग खोसिएको अनुभव गर्दैछन् । र, छोपेको मन नपराउने अवस्थामा छन् ।<br />
<br />
यो कुरा, नेपालको आशा राख्ने सबै भाइले बुझ्नु आवश्यक छ ।<br />
<br />
<span style="font-size: 130%;"><strong>* * * </strong></span><br />
<br />
अन्त्यमा, मलाई एउटै कुरा भन्नु छ । गिरीज्यूलाई सबै दार्जिलिङको राजदूतमा गनेको छु । उहावको असफलताको दोष जसलाई थोपरे पनि, अवस्थाको सुधार हुने होइन ।<br />
<br />
<span style="font-size: 130%;"><strong>* * *</strong></span><br />
<br />
गिरीपछि नेपालीत्वको त्यो झन्डा उचाल्ने को छ, दार्जिलिङमा, त्यसको सूचना चाहियो मलाई ।<br />
<br />
<span style="font-size: 130%;"><strong>* * * </strong></span><br />
<br />
गिरी त गए ! अस्तित्व बाँच्छ के ?<br />
मलाई जवाफ चाहियो । </span></span></div><div align="justify"><span class="fullpost"><br />
</span></div><div align="justify"><span class="fullpost"><span class="fullpost"><strong>--------------------------------------------------------------</strong></span></span></div><div align="justify"><span class="fullpost"><br />
</span></div><span class="fullpost"><span class="fullpost"><div align="justify">*<strong>अस्तित्व</strong> - वर्ष २, पूर्णाङ्क ५, असोज २०२८<br />
* हामीले साभार गर्यौँ: <strong>'शङ्कर लामिछानेका निबन्ध'</strong> (२०५९), साझा प्रकाशन, ललितपुर बाट</div></span></span></div>Jotare Dhaibahttp://www.blogger.com/profile/16329491919485071804noreply@blogger.com3tag:blogger.com,1999:blog-6669289683346386890.post-48417673547868731502009-06-29T10:42:00.000+05:302011-05-11T08:22:08.797+05:30किन लेख्दिनँ म ?<div dir="ltr" style="text-align: left;" trbidi="on"><div align="justify"><strong><span style="font-size: 180%;">“म</span></strong> तिमीसँग साँच्चै रिसाएको छु, तिमीलाई भन्न मात्रै नभनेको ! मेरो साँच्चै चित्त दुखेको<a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgfp4u66ZyoTvGKJS7jasvpnp_p-VgRFwTZitIJwDHI3vKrERCBUsoyqa7svAAtTGSvDlGupD-TlffaYyLdJgTXl4M_bt-LbO7ldUIbDVcFGaU8MtsSGD8vXy2lz1kvKMqv_lTSv90GR5f4/s1600-h/Rajani+Dhakal+55.jpg"><img alt="" border="0" id="BLOGGER_PHOTO_ID_5359315326459923026" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgfp4u66ZyoTvGKJS7jasvpnp_p-VgRFwTZitIJwDHI3vKrERCBUsoyqa7svAAtTGSvDlGupD-TlffaYyLdJgTXl4M_bt-LbO7ldUIbDVcFGaU8MtsSGD8vXy2lz1kvKMqv_lTSv90GR5f4/s200/Rajani+Dhakal+55.jpg" style="cursor: hand; float: right; height: 196px; margin: 0px 0px 10px 10px; width: 140px;" /></a> छ तिमीसँग । तिमीले मेरो अपमान गरे झैँ लाग्छ मलाई आजकाल !” </div><div align="justify"><br />
यी वाक्यहरू सुनिरहँदा मेरो शिर निहुरिएको थियो । म निरुत्तर थिएँ । भित्रभित्रै आफैँलाई अपराधी अनुभव गरिरहेकी थिएँ । तर स्नेहको तरलताले लफ्रक्क रुझेकी थिएँ ।<br />
<br />
लाग्यो, मेरो आलस्यको ठिहीलाई पगाल्न समयले दिएको न्यानो सूर्योदय हो यो । चुपचाप सुनिरहेँ, अकर्मण्यताको ठिहीलाई पगाल्ने न्याना वाणीहरू । मनको कोमल भागमा मीठो स्पर्श पाएझैं लाग्यो । एउटा चेतनाले अर्को चेतनालाई ब्युँझाउने तातोपन महसुस गरेँ । हृदयमा चुपचाप लुकाएर मुसुक्क मुस्कुराएँ । केही बोल्ने आवाजै थिएन मसँग । त्यसैले एउटी आमाले सन्तानको मृदु तर व्यङ्ग्य वाणीलाई बेवास्ता गरे झैँ आवाजलाई कान दिइरहें, शब्द दिन सकिनँ । तर मेरो अघिल्तिर त मेरो पितातुल्य व्यक्तित्वको आवाज थियो । शरीरभरि एक प्रकारको तरङ्ग छुट्यो । एकैछिनमा झनझनायो मेरो शरीर । बाहिरको चिसोलाई चुनौती दिएझैँ रननन तात्न थाल्यो । मैले मेरा गालामा तातो-तातो हुँदै आएको रातोपन महसुस गरेँ ।<br />
<a name='more'></a><br />
<br />
<span class="fullpost">मेरो मनमा सिर्जनाको दियो बाल्न बारम्बार हृदयको मैन भएर पग्लिने आवाजमा साँच्चै दु:ख थियो । एउटा लेखकले अर्को सिकारु लेखकलाई देखाउनुपर्ने मायासहित नजानिँदो पीडा बगिरहेको थियो त्यो आवाजमा ।<br />
<br />
किन हो फेरि मभित्र कता कता दुख्यो । अहँ मलाई ती वचनहरू भने दुखेनन् । दुख्यो, मेरो अकर्मण्यता दुख्यो, मेरो लाचारी दुख्यो अनि दुख्यो त मेरो आलस्यपूर्ण जिन्दगी दुख्यो ।<br />
<br />
यति रहरलाग्दा दिनहरू मैले यस्सै सकाएँछु । जिन्दगीको व्यस्त मेलामा कति न्याना र फुर्सदिला हिउँदका दिनहरू थिए मेरा अगाडि तर तीसँग कुनै नाफाको मोल लिन सकिनछु मैले । मूल्यहीन बितेका दिनहरू आज शूल भएर घोचिरहेछन् मभित्र । थाहै नपाई बितेछन् ती दिनहरू । के उत्तर दिऊँ म उहाँलाई ? म किन लेख्दिनँ ?<br />
<br />
मै<a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEio-4jGL1MtGg7WWhQvDuMSGUVaWwPLBvevTzJdYj69vsdzA_1ksMHAeSXKG177EIMcwIYe2MXolpqhKxoRJhsTPGFTL1nHVkqmNYY36Q6c15nkpIZ_akXNO39SYb57j4bEbldk-7RVajOL/s1600-h/www.abilityonecatalog.jpg"><img alt="" border="0" id="BLOGGER_PHOTO_ID_5352626090404823602" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEio-4jGL1MtGg7WWhQvDuMSGUVaWwPLBvevTzJdYj69vsdzA_1ksMHAeSXKG177EIMcwIYe2MXolpqhKxoRJhsTPGFTL1nHVkqmNYY36Q6c15nkpIZ_akXNO39SYb57j4bEbldk-7RVajOL/s400/www.abilityonecatalog.jpg" style="cursor: hand; float: left; height: 400px; margin: 0px 10px 10px 0px; width: 171px;" /></a>ले नलेख्दा आफ्नो अपमान भएको सम्झिने मेरो आदरणीय प्रेरक व्यक्तिलाई दिने केही उत्तर पाएकी छैन आज मैले । म किन लेख्दिनँ आजभोलि ? म आफैँलाई थाहा छैन । तर नलेख्नुको छटपटीले मलाई पनि उत्तिकै पोलिरहेको छ । कुजीवन बाँचेजस्तो । मरीमरी बाँचेजस्तो वा बाच्दै नबाँचेजस्तो ! नलेख्दा मलाई यस्तो लाग्छ । तर किन लेख्दिनँ म ?<br />
<br />
उफ्, समयको व्यस्त पिंजडामा थुनिएर कतिबेला कतिबेला काटिएछन् मेरा पखेटाहरू । न उड्न सक्छु, न जस्तो छ त्यस्तोमै जिउन सक्छु ।<br />
<br />
कर्तव्यले चोरेको जिन्दगीको प्रत्येक समयसँग कुनै गुनासो छैन भन्दाभन्दै पनि त्यसैलाई निहुँ बनाएर म आज यस्तो अकर्मण्यताको पहाडमा किन चढिरहेछु ? समयका भँगालोहरू फटाफटी नाघेर विश्वासको सेतुबाट जीवनको आधा आकाशलाई रङ्ग्याउने मेरो चाहना कता हरायो खै आज ? के अरू कुरालाई कारण बनाएर मैले आफ्नै जिन्दगीको अर्को पाटो जिउन नजान्नु मेरो दोष हैन ? समयको मागलाई अक्षरले व्यक्त गर्नु हातमा कलम लिनेहरूकै कर्तव्य हैन ? खै मेरो कलम ? भाँचियो कि सुक्यो हँ ?<br />
<br />
किन हो थाहा छैन मन दुखिरहन्छ । किन दुख्छ यति विधि समस्याहरू ? किन दुख्छ यतिविधि घटनाचक्रका विविध दुर्गतिहरू ?<br />
<br />
आज मलाई सोच्न बाध्य पारेको छ, के म साँच्चै दुख्छु ? अहँ दुख्दिनँ । दुख्नुको प्रमाण के हो ? खै त्यसको प्रतिक्रिया ? खै कहाँ छ मेरो धर्ती फुटेको, टुसाएको ? के प्रगतिका लागि केही सुरुवात चाहिन्न र ? नअङ्कुराईकन, नटुसाईकन फुल्न खोज्ने मेरो मूर्खताले मलाई सीधै ललकारिरहेछ । तँ केही होइनस् । खालि ढुङ्गो, पत्थर !<br />
<br />
आफैँसँग खेद छ । खै, मनमा कलमको निबलाई मसी दिने तरलता ? कहाँ भाग्यो संवेदना ? कहाँ लुक्यो त्यो निश्चल मन ? किन देख्दैन यस्तो ज्यस्ति बिझ्ने क्षणहरूलाई । किन सम्पूर्ण पीडा आफैँमा समन गरेर समुद्र बन्न खोजिरहेछ मन ? हलाहल र कालकूटलाई मनमा लिएर बाँच्नुको बाध्यता किन ? नीलकण्ठ बनेर किन उद्दारक बन्न जानेन मेरो मनले ?<br />
<br />
ओहो ! कलमलाई हतियारले काटेको बेला के हेरिरहेछु म ? कलमवीर उमा सिंहहरू आफूलाई छियाछिया पारेर सत्य उकेल्दैछन् । सत्यलाई केहीले मेट्न नसक्ने अन्तिम आवाजमा पुकारी रहेकाछन् । तर म किन केही सोच्न सक्दिनँ ? किन लेख्दिनँ मेरो समाजको अन्यायको कथा ? किन बिझ्दैनन् आँखाहरूमा असत्यले पर्दा हालेका अँध्यारा कोठाहरू ? फेरि किन बिझेर लाचार हुन्छ मेरो लेखक ? उज्यालोलाई अँध्यारोले जितेको बेला किन काँप्दैन मेरो अभ्यन्तर ? कलमका कोमल शरीरमा खुकुरीले छियाछिया पारेर रगतका फल्साहरू बगाएको बेला, किन जुर्मुराउँदैन मेरो कलम ? सन्तानलाई आफ्नै आँखाअगाडि काटिएकी छोरीको लाश हेरेर टोलाइरहने आमाहरू देख्दा, किन मात्र टोलाइरहेछु म ? यो च्यातिएको समयलाई किन सिउँदैनन् मेरा हृदयका डिकाहरूले ? के आज मेरो मन शब्दहरूबाट भागेकै हो त ? के म शब्दविहीन भएकै हुँ त ? थाहा छैन आफैँलाई म किन लेख्दिनँ ?<br />
<br />
दिनदिनै अखबारका पृष्ठहरूमा छापिने समाचारहरूमा कति पल्ट बगाउँछु आफूलाई । के पग्लनु शब्दहीन हुनु हो ? आजैमात्र पढेँ, पढ्न स्कुल गएका बेला बाबुले छोरीको बिहेको डोन (सगुन) खायो । अब पढ्ने चाहना भएकी नौ कक्षामा पढ्ने छोरीलाई बिहे नगरी सुखै छैन । किनकि डोन खाएपछि विवाह रद्द गर्न पाइँदैन । रद्द गरे डोन फिर्ता गर्नुपर्छ । फिर्ता गर्ने उपाय पनि छैन । विवाह नगरे बाबुले घरबाट निकाल्छ । गरिबी र अशिक्षाको कारण समाजमा मौलाएको विकृतिले चिथोर्छ मलाई । कति निरीह छन् छोरीहरू । फेरि त्यही पत्रिकाको अर्को पानामा पढ्छु, अर्की छोरीको आवाज – “महिला विरुद्धको हिंसा स्त्री पुरुषबीच असन्तुलित शक्ति सम्बन्धको उपज हो ।” घटनाको जीवन्त प्रस्तुति गर्दै विचारको बुलन्दीमा इन्दु पन्त घिमिरेको आवाज आफ्नै हो झैँ लाग्छ ।<br />
<br />
जीवनका व्यावहारिक पाटोहरूमा नमिलेका क्षणहरू कति घोच्न आउँछन् । के तिनमा जुझ्नु शब्दहीन हुनु हो ? मानव भएर मानवताका लागि गर्न नसकेका कामहरूमा कति लखेटिन्छु ? समस्याको उल्झनमा फसिरहेका क्षणहरू कति टोलाइरहन्छु । समाजका अन्धविश्वासका बाटाहरूमा ठेस लाग्दा कति कहालिन्छु ? तर खै लेख्न सक्दिनँ !<br />
<br />
नलेख्दा संवेदनाहरू कहाँ सुकेर जान्छन् हँ ? विचारको शृङ्खलालाई भने नलेखी पोख्न नसकिने रहेछ । तर थाहा छैन मलाई, किन लेख्दिनँ म ?<br />
<br />
म क्षमाप्रार्थी छु मेरो प्रेरक व्यक्तित्वसँग ।<br />
<br />
<strong><span style="color: #993399;">- धापाखेल, ललितपुर ।</span></strong></span></div><div align="justify"><span class="fullpost"><strong><span style="color: #993399;">------------------------------------------------- </span></strong></span></div><div align="justify"><span class="fullpost"><strong><span style="color: #993399;"><span style="color: #cc33cc; font-size: 130%;">*</span><u><span style="color: #cc33cc; font-size: 180%;"> </span><span style="color: #cc0000;">तस्बिर</span></u> : <a href="http://www.abilityonecatalog.com/">एविलिटीअनइक्याटालग.कम</a>/ <a href="http://www.made-in-china.com/">मेड-इन-चाइना.कम</a></span></strong></span></div></div>Jotare Dhaibahttp://www.blogger.com/profile/16329491919485071804noreply@blogger.com25tag:blogger.com,1999:blog-6669289683346386890.post-43224759823267715932009-06-17T09:32:00.000+05:302011-05-11T08:20:19.430+05:30औपन्यासिक पात्र - जीवनको पृष्ठभूमिमा<div dir="ltr" style="text-align: left;" trbidi="on"><div align="justify"><strong><span style="font-size: 180%;">भ</span></strong>न्छन् दान गर्नु बिर्सिदिनु, अनि मात्र पुण्य मिल्छ । कुरा कहाँबाट उठ्छ भने, भ<a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgiB0Dc9K74yWzjQwXP0ryuANscSaS3w7VEuA8SQzfgLnTE-ZiZpVCzyYJf-WojwtEiQdA94HDu-IHLvZdt20Z-OnF3cUz9v0ddkypjyNhm0jFq_dPwM2iyV5H0uR6B3IKYwY2-ci8qfcbL/s1600-h/Shankarji.JPG"><img alt="" border="0" id="BLOGGER_PHOTO_ID_5348151918907620610" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgiB0Dc9K74yWzjQwXP0ryuANscSaS3w7VEuA8SQzfgLnTE-ZiZpVCzyYJf-WojwtEiQdA94HDu-IHLvZdt20Z-OnF3cUz9v0ddkypjyNhm0jFq_dPwM2iyV5H0uR6B3IKYwY2-ci8qfcbL/s200/Shankarji.JPG" style="cursor: hand; float: right; height: 48px; margin: 0px 0px 10px 10px; width: 167px;" /></a>र्खर एउटी अन्धी आइमाई केटोलाई डोर्याउँदै आइरहेकी थिई । उसलाई मैले एक ढ्याक दिएँ । बच्चोले पैसा हत्केलामा राखेर हेर्यो र बिस्तारै भन्यो 'पाँच पैसा' । स्वास्नीमान्छेको अनुहारमा न कुनै कृतज्ञताको भाव आयो, न हर्षको, न सफलताको । ऊ ढ्याक जत्ति नै निस्पन्द थिई । परेला चिम्लेकी नै ऊ बिस्तारै घुमी र गई । ठिटोले डोर्याउँदै लग्यो उसलाई ।<br />
<br />
असलमा यो साह्रै नगन्य एक घटना थियो । र, कहानी कलाको मापतौलमा यस्ताको उल्लेख गरिन्न पनि । र जीवनमै पनि यी जुन नगण्य पात्र छन् यिनलाई सम्झिराखिन्न । तर मेरो परिस्थिति अर्कै थियो, म त्यस बेला जीवनको गहनता र <a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgkrNSx2LWHDOyIWBrhTwl78QzCg6Eg0Xw_I2oft6Cbt5-vMsCZu05pT1P5urJ3tmLYyEIXtuXT4vhWzXc3xATzZbvb-4zGIYdr8xPt5Rd1kWZz7LAb2IWrViCiB7xRp5OptsjoOjq1ZckC/s1600-h/hollywoodandfine.com.jpg"><img alt="" border="0" id="BLOGGER_PHOTO_ID_5348144428624046562" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgkrNSx2LWHDOyIWBrhTwl78QzCg6Eg0Xw_I2oft6Cbt5-vMsCZu05pT1P5urJ3tmLYyEIXtuXT4vhWzXc3xATzZbvb-4zGIYdr8xPt5Rd1kWZz7LAb2IWrViCiB7xRp5OptsjoOjq1ZckC/s320/hollywoodandfine.com.jpg" style="cursor: hand; float: left; height: 231px; margin: 0px 10px 10px 0px; width: 339px;" /></a>महान्ता र विभिन्नताउपर रमिएको थिएँ । मेरो आँखामा एउटा स्मार्ट ठिटोको अनुहार व्याप्त थियो र मेरा कानमा उसका बोलीको झन्कार गुञ्जिरहेको थियो । ऊ असलमा स्कूलबाट भागेर आएको थियो । नीलो कट्टु, सेतो कमिज, पुस्तकको झोली जनै जस्तो भिरेको, दाहिने हातमा लन्च-बक्स । सडकमा उभिएर ऐनाभित्रका मालसामन निरीक्षण गरिरहेको । मेरो छोराकै स्कूलको लुगा देखेर, सायद एक आत्मीयताको नाताले होला- मैले अङ्ग्रेजीमा सोधेँ, 'आज स्कूलबाट चाँडै आयौ ?'<br />
<br />
पुलुक्क मेरो मुख हेर्छ ऊ ! अहिलेसम्म, साँच्चै भनूँ भने, म युनिफर्मसँग कुरा गर्दै थिएँ । <br />
<a name='more'></a><span class="fullpost">अब जब अनुहार आउँछ मेरो सामु म उसलाई उसकै रूपमा हेर्दछु घोप्ट्याएको त्रिकोण छ उसको अनुहार, र यसका आँखा भर्खरै मानौँ कसैले कर्धले अनुहारमा रोपेको दुई ताजा घाउ हुन् । नानी, परेला, आँखीभौँ केही देखिँदेन पहिलो झोँकमा । होलान् ती, तर तिनको प्रमुखता छैन, सायद प्रयोजन पनि । अनुहार विशिष्ट छ, बुझ्न नसकिने एक छाप छाडिदिन्छ मनमा, र धेरै बेरसम्मन् ऊ धमिलिएर पनि प्रष्ट भइरहन्छ मानौँ ।<br />
<br />
'फादरले घर जाऊ भन्यो । मलाई घाउ भयो ।'<br />
<br />
'कहाँ ?'<br />
<br />
'यहाँ ।'<br />
<br />
निहुरिएर घुँडामुनि हेर्छु । घिस्रिएको दाग छ, आलो ।<br />
<br />
'म त तिमी भागेर आयौ भन्ठानेको ।'<br />
<br />
'म भाग्ने खालको मान्छे होइन !'<br />
<br />
'मलाई थाहा थिएन नि त । मैले घाउ देखिनँ, ठानेँ स्कूलबाट तिमी भाग्यौ !'<br />
<br />
उसले बिर्सिदियो मैले दिन खोजेको सफाइ, त्यसरी नै जसरी हामी दान बिर्सिदिन्छौँ अथवा भनौँ सफाइका वाक्य उसको लागि महत्वहीन थिए, नगन्यै भनौँ ।<br />
<br />
'अस्ति मैले अङ्ग्रेज लिएर आएँ, यहाँबाट उसले दुईवटा यो किन्यो ।'<br />
<br />
उसले औँल्याएका कुरा हेर्छु - ज्यापू, ज्यापुनी हुन् काठका । उसको अनुहारको भाव यस्तो छ मानौँ त्यो किनाइदिएर उसले मेरो ठूलो उपकार गरिदिएको छ । मानौँ मैले उसप्रति कृतज्ञता गर्नैपर्दछ । स्वीकार गरिहाल्नु उसको महत्वलाई होच्याएको देखिने हुनाले म शङ्का प्रकट गरिदिन्छु - 'तिमीले किनाइदियौ ?'<br />
<br />
अब ऊ दङ्ग पर्छ । ऊ मलाई यस दृष्टिले हेर्दछु मानौँ उसको लमाइ ५ फीट एक्कासि बढ्यो र इथरमा उसका वरिपरि एक प्रकम्पन छ उसको सानको, सब मानौँ ग्रहण गरिरहेछु । चुप लागेर रोक्दारोक्दै फुस्कन गएको पाराले मुस्कान बिस्तारै छाड्दैछ । मलाई लट्टाइबाट धागो छाडिरहेको सम्झना आउँछ । यत्तिका मौन सम्भाषण जो भयो, यसको लागि मानौँ भाषा, शब्द अभिव्यक्ति खै पर्याप्त ?<br />
<br />
'मेरो घरमा यो पनि छ ।' उसले बुद्धको सानो प्रतिमा इङ्गित गर्छ । मलाई देखापर्छ झल्यास्स एक पूजाकोठा र खापा र धूपबत्ती र अनेक भगवान्का बीच बुद्ध बसेको दृश्य । म पनि यसरी टाउको हल्लाइदिन्छु मानौँ म जान्दछु सब, मानौँ मैले उसको पूजाकोठा देखेको छु, मानौँ म नै त उसको पूजाकोठे, पूजारी हुँ ।<br />
<br />
'यसभन्दा ठूलो र यसभन्दा राम्रो ! साँच्चिकैको । यस्तो अङ्ग्रेजलाई बेच्ने खालको होइन ।'<br />
<br />
पूजारीको जागिर पजनी हुन्छ मेरो । म मर्माहत मेरो । उसले मेरो व्यवसाय मानौँ राम्ररी जानेको छ ।<br />
<br />
'अँ ? !!' यो अँ म यस पाराले भन्छु जसमा आश्चर्य, प्रश्न, जिज्ञासा, अनुरोध सब छ । मानौँ यो ॐ को मन्त्र हो । बुझिदिन्छ ऊ कुरा; भन्छ - 'मसँग टिबेटन स्टोन पनि थियो दुईटा ।'<br />
<br />
ईश्वरको स्वादिलो गम्भीर चर्चा-बीच यो स्टोन दाँतमै मानौँ टोकिन्छ ।<br />
<br />
"अँ ? दुईवटा ?"<br />
'हरायो । बाकसबाट । नत्र देखाउने थिएँ ।' - ऊ भन्छ ।<br />
"तिमी कुन स्टैन्डर्डमा ?"<br />
'सेकेन्ड बी-मा ।'<br />
'घर कहाँ ?'<br />
'पनोरमा होटल…निरै ।'<br />
<br />
यस पाराले ऊ 'निरै' भन्छ, एकछिन गम खाएर, मानौँ पनोरमा होटल उसकै घर हो, 'निर' त अर्काको । ऊ घरतिर जान्छ । न कुनै ग्रिटीङ, न कुनै मुस्कान; फरक्क फर्कन्छ र हिँडिदिन्छ । म उसैको आभामा रुमल्लिरहन्छु ।<br />
<br />
मलाई केटाकेटी मनपर्छ । तिनको वरिपरि एक आभा हुन्छ, जीवनदायिनी । र त्यसको उद्गम स्रोत हुन्छ एक क्षणिक … जिज्ञासाको … असलमा केटाकेटी मलाई मनपर्छ उसले हामीलाई बिर्सिदिने हुनाले । र जब-जब एउटा स्मार्ट केटा म देख्छु, मलाई एक आशा प्राप्त हुन्छ, एक विश्वास बर्सिन्छ मेरो सामु । लाग्दछ अझै संसार समाप्त भइसकेको छेन ।<br />
<br />
कहाँबाट बीचमा यो दर्शन आइपुग्यो बूढो हुँदै गएको लक्षण यही हो - जेमा पनि अर्थ, योजना र दर्शन खोज्ने, नपाएमा भिडाउने ।<br />
<br />
अँ, त भन्दै थिएँ । त्यै केटाको तेजमा, छोडेर गएको वातावरणको आभामा म रुमल्लिरहेको थिएँ । त्य बेला म जीवनको गहनता, महान्ता र विभिन्नतामा रूमल्लिरहेको थिएँ । र मलाई सम्झना आइरहेथ्यो मेरो साथी एक कविको । जो कविता गर्न छाडेर मास्टरी गर्न छाड्यो । र जो अब मास्टर मात्रभएको छ । नाउँ उसले नकमाएको होइन, स्वयम् एक स्कूल बनायो, कविता क्षेत्रमा । लेख्न छाडे पनि, आजसम्म तर जसको बराबर चर्चा भइरहन्छ । ऊ बराबर भन्छ - कविता लेखिन्छ आत्मतृप्तिका लागि होइन त? 'तँ केटाकेटीका घेरामा एक छिन बस् त, कस्तो आत्मतृप्ति हुँदोरहेछ !' सडकमा हिँड्दाहिँड्दै एक दिन, अनायास, टक्क अँडेर, भन्छ ।<br />
<br />
'यो ठाउँ देख्छस् ?'<br />
<br />
'देखिरहेछु !'<br />
'राम्ररी हेर् ! यस ठाउँमा मलाई एक पटक चरम तृप्तिको अनुभव भयो !'<br />
<br />
ठाउँ हेर्छु । नाङ्गो पेटी र रित्तो भित्ता, पर्खालबाहेक तयहाँ केही छैन ।<br />
<br />
पानी परेर म तयहाँ त्यसै ओत लागेको थिएँ । एउटी ५ वर्षकी केटी आफ्नो आमासँग जाँदे थिई । मलाई देखी । आमाको ओढिरहेको छाता मागेर ल्याई । भन्छे- मास्साब, छाता लिनोस् । मेरो त आँखाका परेला भिजे । सक्छस तँ बुझ्न ? त्यस केटीको हृदयमा भएको भावलाई ? रिस, राग छल-कपट द्वेष केही नउम्रेको स्वच्छ स्नेह हो त्यो । त्यसले मुश्किलले ३००-४०० शब्द जानेकी होली, त्यत्रो सानो शब्द झिकेर 'मास्साब, छाता लिनोस्' बन्न सक्नु, आत्मप्रवञ्चनाबिना आफूलाई, आमालाई, वर्षालाई बिर्सेर ! भन् त, ती तीन शब्दमा कत्तिका कविता छ ! बिस्तारै गाला थपथपाएँ, भनेँ, 'भो, बा भो, भो, मान्छे पर्खिरहेको ।' बेमनसाथ ऊ फर्की । केटी स्कूलमा साधारण हो, विशेष आँखामा नपर्ने । भोलिपल्ट मैले क्लासमा उसलाई धन्यवाद दिएँ । उसको हनुहारको दीप्ति, त्यस बेला … ! बाबू, जीवनमा कविता छरिएर बसेका छन्, देख्न सक्नु र टिप्न सक्नु मात्र पर्छ । लेख्ने फुर्सद कसलाई ?'<br />
<br />
म जान्दछु, उसले नलेखिदिनाले हामीले धेरै कुरा गुमाएका छौँ । तर लेखिएका कुराबाट नै हामीले कहाव के कत्ति पाउन सकेका छौँ आजकाल ! फेरि दर्शन च्याउन खोज्छ । त, भन्दै थिएँ, जीवनको यस्तै गहनता, महान्ता र विभिन्नताले परिपूर्ण काव्यात्मक अनुभूतिमा रमाइरहेको बेला मेरा आँखामा पर्छन् ती ढ्याक जस्तो चिसो अनुभूतिहीन अनुहार । म पाँच पैसामा त्यसलाई पन्छाउने ध्येयले झटपट पैसा दिइहाल्छु र भन्छु, मन मेरो, तँ बिर्सिदे तैँले गरेको यो उपकार र फर्की आइज काव्यपूर्ण संसारमा । र याहँनिर म असफल हुन्छु । मलाई लाग्दछ म अतीतबाट उम्कन सकेको छैन । यो जो विगत एक इतिहासको निचोड छ, यो उक्ति, जसले 'अर्काको असफलतालाई पन्छाइदेऊ, पैसाले, दानले, पुण्यले, भजनले, स्तुतिले …' भन्छ, यही हो जो हाम्रा पुर्खाका पुर्खाले हाम्रा पुर्खालाई सिकाए, त्यस बेला जब समाजलेयो चेतनता पाएको तिएन, यो व्यक्तिको सामूहिक उत्तरदायित्व समाजउपर छ भन्ने चेतनता ! म किन अझै यो चेतनतालाई बन्दी बनाएर पुण्य कमाउने तर्खरमा छु हँ ?, म मेरा सन्ततिलाई किन फेरि यही उक्तिको कोसेली ओसारूँ हँ ?, जब स्वयम् मैले बुझिसकेको छु …. के बुझिसकेको छु ? हो कि होइन, सोझो कुरा गर्ने हो भने, मलाई पापी नै बन्न देऊ, बरू म सम्झिरहन चाहन्छु मैले दान गरेका कुरा, कारण अनि पो मेरा आँखा अगाडि बारम्बार र बराबर आइरहनेछन् ढ्याक जस्ता चिम्लिएका आँखा, चिसा अनुहार र निर्लिप्त भाव । र बारबार सम्झिरहेछु घोप्टिएको त्रिकोण र कर्धले उधारेको दुई गाउ अनुहारको, र बारबार म सम्झिरहन चाहन्छु मानिसको हीनतम अवस्था झब एक व्यक्तिले अर्को व्यक्तिसामु हात पसारेर पाएको दान पनि दान नसम्झिन सक्ने भएको थियो , जब दान पाएर पनि पाउनेको अनुहारमा कुनै प्रतिक्रिया, कुनै लाज, कुनै कृतज्ञता अथवा खोक्रो आशिष्को सङ्केतसम्म पनि थिएन । म सम्झिरहन चाहन्छु त्यो अनुहार जसले भीख माग्नु पनि एक कर्तव्य ठानिसक्यो, त्यत्ति ठूलो कर्तव्य मानौँ ऊ हामीलाई अनुगृहित गरिरहेछ, अथवा भनौँ त्यत्ति पनि होइन, उसको निम्ति त्यो क्रिया सास फेरेजत्तिकै, रौँ उम्रेजत्तिकै, नङ उम्रेजत्तिकै स्वाभाविक भइसक्यो । म चाहन्छु, म उमारिदिऊँ उनीहरूमा, आफू स्वयम् कृतघ्न भएर पनि एक लज्जाको भावना, वा म चाहन्छु उमारिदिऊँ स्वयम् आफूमा एक प्रतिक्रिया यी रगतमा घुसिसकेको परम्पराविरूद्ध । म चाहन्छु उसमा पीडाको, लाज-शरम-कष्ट-हीनताको अनुभूतिकै माध्यमबाट तिनको परिष्कार, तिनको दुर्दशाको निवारण छ ।<br />
<br />
दान दिने कुरा धर्म बनिसकेको धेरे भयो । आज मलाई अनुभव हुँदैछ, यो अब जीवन पनि पो बन्न थालिसक्यो ।<br />
<br />
म चाहन्छु, खुट्टामा घाउ भएर चाँडै घर आउने ठिटो, त्यो ठिटो जसले अङ्ग्रेजलाई ज्यापू-ज्यापुनी बेचिदियो, र उसको घरमा बढी ठूलो र बढी राम्रा बुद्ध छन्, र जसले बाकसबाट टिबेटन स्टोन गुमायो, त्यस ठिटोले चाहे कविता र कथा नलेखोस्, चाहे कवि-हृदय मास्टरलाई छाता नदेओस्, तर पनि, निश्चयसाथ 'पुण्यचाहिँ नकमाओस् ।'<br />
<br />
म जहाँ अडेको छु आज, त्यहीँसम्म मात्र उसका पनि पाइला पुग्ने हुन् र अगाडि बढ्न मैँ जस्तो अलमलिने हो भने, मलाई डर छ, हामी बाँचेको अस्तित्व रहेनछैन ।<br />
<br />
उसका आँखामा हामी पनि कहीँ नगण्य र बिर्सिदिनुपर्ने औपन्यासिक पात्र मात्र नरहन जाऔँ । </span></div><div align="justify"><span class="fullpost"><strong><span style="color: #cc33cc;"><span style="color: #000099;">* साभार:</span> <span style="color: #990000;">एब्सट्र्याक्ट चिन्तन प्याज</span> <span style="color: #cc6600;">(सम्वत् २०२४)</span> </span></strong></span></div><div align="justify"><span class="fullpost"><strong><span style="color: #cc33cc;">* <u>तस्बिर:</u></span></strong> <u><a href="http://www.hollywoodandfine.com/">हलिउडएण्डफाइन.कम</a></u> </span></div></div>Jotare Dhaibahttp://www.blogger.com/profile/16329491919485071804noreply@blogger.com8tag:blogger.com,1999:blog-6669289683346386890.post-45228516223895036252009-06-05T01:32:00.001+05:302009-06-06T01:56:13.008+05:30क्याट माने बिरालो<a onblur="try {parent.deselectBloggerImageGracefully();} catch(e) {}" href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjB3NaxEbfjrq2g5ocjm4vLGEmav1LSxv2fR5J-vHDgPJcOCWiJubZFePrNB8D4AKW7FebCzSu1JXMuS4yRxcAkdMkJM1uVOSJAS9N5ENqrfOQNyohQb68ksmESl1_Yb87eeLrq6h3ZhYIb/s1600-h/Shankarji.pro.jpg"><img id="BLOGGER_PHOTO_ID_5343787385178835106" style="FLOAT: right; MARGIN: 0px 0px 10px 10px; WIDTH: 136px; CURSOR: hand; HEIGHT: 200px" alt="" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjB3NaxEbfjrq2g5ocjm4vLGEmav1LSxv2fR5J-vHDgPJcOCWiJubZFePrNB8D4AKW7FebCzSu1JXMuS4yRxcAkdMkJM1uVOSJAS9N5ENqrfOQNyohQb68ksmESl1_Yb87eeLrq6h3ZhYIb/s200/Shankarji.pro.jpg" border="0" /></a> <div align="justify"><strong><span style="font-size:180%;">ए</span></strong>क अमेरिकन मित्र काठमाडौँबाट प्रस्थान गर्दै थिए । हामीसँग निकै हेमचेम थियो । उनले सायभिज-सङ्कर बिरालो पालेका थिए । अब त्यसलाई उचित वासको टुङ्गो लगाउने समस्या पर्यो तिनलाई । हाम्रो सहायता मागे ।<br /><br />एक प्रकारले म कुकुर, बिरालोप्रेमी हुँ । ती दुवै जनावरको केही अंश सायद ममा अवस्थित छ । जे होस्, मैले बिरालो स्याहार्ने जिम्मा लिएँ । हुन त बिरालो नदेखेको वा बिरालोउपर प्रबन्ध नलेखेको पनि होइन स्कुली जीवनमा, तथापि बिरालोको केही गुण, अवगुण रहेछन्, जो मलाई थाहा थिएन ।<br /><br />जस्तै, त्यो बिरालो थियो । बाथरुममा हग्ने । उसको निमित्त काठको बाकस बनाएर त्यसमा बालुवा राखिदिनुपर्ने । ऊ बिहानै बाथरुम जाने र त्यसमै हग्ने । बिरालो आफ्नो गुहु लुकाउँछ भन्छन्, लोकोक्ति हो, बिरालो बाघको फुपू रे,<span class="fullpost"> सारा भदालाई सिकाएर उसले एउटै कुरा सिकाएन रे, रूख चढ्ने । त्यसमा रिसाएर बाघले झोँकमा भन्यो रे, ' तँ मूलाको गुहु पनि बाँकी राख्दिनँ ।' - र त्यस बेलादेखि बिरालाले गुहु लुकाउन थालेको रे !<br /><br />त, त्यो अमेरिकन - सायभिज-सङ्कर बिरालो झन्डै छ महिनाजति बस्यो होला हामीकहाँ ।<br />त्यसको आगमनपछि, अनि पो मैले बिरालोबारे अध्ययन गर्न पाएँ । खासमा बिरालो सारै सुग्घरी हुँदो रहेछ । बिहान उठेपछि उसले मुख धुने, ज्यू चाटी सफा गर्ने गर्छ । आङ उसको सदा चिल्लो र चिप्लो हुन्छ ।<br /><br />त्यो बिरालो हामीकहाँ आउँदा गर्भावस्थामा थिई । केही महिनापछि उसले बच्चा पाई । सानो बेलामा बिरालाले गुँड सार्छ भन्ने उखान त्यस बेला स्पष्ट भयो । मुखले बच्चा समातेर उसले जताततै पुर्याएर - लाग्दथ्यो, जङ्गलको प्रवृत्ति अझै उसमा समाप्त भएको थिएन, मानौँ एकै ठाउँमा बच्चा राख्दा अरूले त्यसको सुइँको पाउँछन् ।<br /><br />अनि आउँछ उसले बच्चालाई तालिम दिने काल । उफ्रिने, झम्टिने, प्रहार गर्ने पन्जाले, रिसाउने, खुसाउने । सब सिकाउँछ उसले तथापि सारै दु:खदायी क्षण त सिकार गर्न सिकाएको अवस्था हुँदो रहेछ ।<br /><br />एक दिन एउटा ठूलो मुसा मारेर ल्याउँछे । कतै घाउ चोट<a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgDj2o6mNXU-4yw4byowBS33tanKmMsB_p2qgAFayjKru2DsWZbxztgbqlyBZ0SE7PP4Jcp5qNeMpTgme1WL6vVWpVkxZyTUzop6qy5yaTU2etTanFbAwi_XMiXI0MaA25zr-A12Uso5jRQ/s1600-h/www.digitaljournal.com.jpg"><img id="BLOGGER_PHOTO_ID_5343566653141093010" style="FLOAT: right; MARGIN: 0px 0px 10px 10px; WIDTH: 413px; CURSOR: hand; HEIGHT: 290px" alt="" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgDj2o6mNXU-4yw4byowBS33tanKmMsB_p2qgAFayjKru2DsWZbxztgbqlyBZ0SE7PP4Jcp5qNeMpTgme1WL6vVWpVkxZyTUzop6qy5yaTU2etTanFbAwi_XMiXI0MaA25zr-A12Uso5jRQ/s320/www.digitaljournal.com.jpg" border="0" /></a> छैन उसको जीउमा । ल्याएर पलङमुनि उसले राख्दछे र बच्चाहरूलाई त्यहाँ पुर्याउँछे । उनीहरू नौलो जन्तु देखेर तर्सिन्छन् । आमा स्वयम् मुसालाई खेलौना जस्तो गरेर खेल्छे, मानौँ भनिरहेकी होओस्, यस निर्जीव वस्तुबाट केको भय ? यसबाट बच्चाहरू खेल्न थाल्छन् । एउटाले एकातिर तान्छ अर्कोले अर्कोतिर । घण्टौँको यस खेलबहाडमा समेत त्यो वस्तु खाने सामग्री हो भन्ने ती जान्दैनन् । अनि, आमाचाहिँ आएर मुर्दा मुसामा घाउ बनाइदिन्छे । त्यसबाट रगत चाटेपछि त्यस नयाँ स्वादबाट बच्चाहरूमा हिंसाको प्रवृत्ति स्वत: ब्यूझेर आउँदो रहेछ, र अनि ती यो पनि जान्दछन्- मुसा खेलौनाको साथसाथै भोज्य पदार्थ पनि रहेछ, आपसमा स्पर्धा र ङारङुर सुरु हुन्छ तिनमा ।<br /><br />सिकारको यो उनीहरूको प्रतम अभ्यासपछि, दोस्रो कदमका रूपमा आमाले जीवित सानो मुसा पकडेर ल्याउँछे । कोठामा छाडिदिन्छे तथा ढोकाको छेउमा आफू बसेर त्यसलाई भाग्ने बाटो पनि बन्द गरिदिन्छे । बच्चाहरू त्रसित मुसालाई देखेर सुरुमा अचम्भित हुन्छन्, अनि बिस्तारै त्यसलाई लखेट्न थाल्छन् । आमाचाहिँ बीचबीचमा एक-दुई झप्पु दिएर मुसाको शक्ति क्षीण बनाइदिन्छे । भाग्ने प्रयास सकभर मुसाले गर्छ, तर चारैतिरबाट निराशा मात्र पाउँछ उसले । अनि, हुँदाहुँदा निराशाको यस्तो चरम सीमामा पुग्छ ऊ हतासिएर त्यसै लम्पसार पर्छ । निर्यातसमक्ष असहाय भएर पल्टेको मुसाको त्यो अवस्था देख्दा मेरी सानी छोरीले भनेकी थिई, "बुबा, त्यो मुसालाई बगैँचामा लुकाइदिऊँ ।"<br /><br />मैले भनेको थिएँ, "छोरी, यो प्रकृतिको नियम हो, बिरालाले मुसा खाएको स्वभावजन्य अधिकारलाई छेक्ने हाम्रो हक छैन । मुसा खाएन बने बिराला बाँच्छ कसरी ? फेरि, सधैँ हामी बिरालाको चियो पनि त गर्न सक्दैनौँ ।"<br /><br />आज मलाई लाग्दैछ, त्यत्रो दार्शनिक व्याख्या छोरीले बुझी वा बुझिन, तथापि ऊ चुप लागी । हामी हाम्रो समक्ष संहारको प्रक्रिया हेर्दे गर्यौँ ।<br /><br />बच्चाको विकाससाथसाथै मुसाको आकार पनि बढाउँदै लैजान्छे आमाचाहिँ । पछिपछि हुँदाहुँदा त पूरा विकसित मुसालाई जिउँदै अघाइने रूपमा ऊ ल्याउँछे र छाडिदिन्छे कोठामा । आफू उफ्रेर, जिस्केर, प्रहार गरेर ऊ सारा युद्धशास्त्र बच्चालाई सिकाउँछे ।<br /><br />यी सारा क्रिया गरून्जेल ऊ माया गर्छे बच्चालाई । अनि बच्चा पारङ्गत के बन्छ एक पटक, उसको माया स्पर्धामा बदलिन्छ । पहिले आफू नखाएर पनि बच्चालाई खान दिने आमा अब खाने बेलामा ती बच्चाप्रति ङुर्रसमेत गर्ने हुन्छे ।<br /><br />यो अवस्था मानौँ सक्षमताको बाधक हो । मानौँ अब जीवनयापनको समस्या सामूहिक नभएर पूरा रूपले व्यक्तिगत बन्न गएको छ । त्यस बेला लाग्छ, जनावरमा समेत आफ्नो व्यक्तित्वको विकासको आकाङ्क्षा हुँदो रहेछ वा भनौँ आफूसमान अरूलाई हुन नदिने स्वार्थको जुन भन्को छ, त्यो सभ्यताको देन मात्र होइन रहेछ ।<br /><br />अर्को कुरा जो मैले थाहा पाएँ, त्यो थियो सहवासको आवश्यकताले प्राकृतिक शत्रुता पनि सेलाउँदो रहेछ । जस्तै चलन छ भन्ने, कुकुर-बिरालो झगडा । तथापि, साथसाथ बस्ने अवस्था पर्न जाँदा ती दुई जनावरमा एक-अर्काप्रति बेवास्ताको भावना बढ्दै जाँदो रहेछ । पछिपछि त ती छेउछेमै ढक्केर घाम ताप्नेसम्म पनि हुँदा रहेछन् ।<br /><br />सारा कुरा विचार गर्दा, हाम्रा जीवनमा हाम्रै आँखासामु अनेकन् घटना घटिरहेका हुन्छन्, हामीले हेरि मात्र दिन सक्नुपर्छ, बुझि मात्र दिन सक्नुपर्छ । बाल्यावस्थामा जुन प्रबन्ध लेख्न सिकाइन्छ, जसको आरम्भ नै'बिरालो एउटा चारखुट्टे जनावर हो' वा 'गाई एउटा चारखुट्टे जनावर हो' - त्यो कति गलत तरिका रहेछ शिक्षापद्धतिको, त्यो आज अनुभव हुँदैछ । बिरालाले आफ्नो ज्ञान जुन प्रकारले प्रदर्शनपद्धतिद्वारा आफ्ना बच्चालाई सिकाउँछ, त्यो मानिसले भर्खरभर्खर शिक्षापद्धतिमा अपनाउने प्रयोग आरम्भ गर्न थालेको छ। त्यो पनि सभ्यताको विकास दस हजार वर्षपछि ।<br /><br />आज अनुभव हुन्छ जीवन पुन: आरम्भ गर्न पाए अनेक कुरा जो जान्नुपर्ने थियो र जो छुटिरहेको छ वा ढिला रूपमा मात्र पछिपछि जानियो, तिनलाई आरम्भमै जान्न सकिने थियो । ती कुरा अघि बुझ्न पाएको भए तिनले जीवनको प्रवाहलाई सायद नयाँ मोड दिन्थे कि ? जेजति गल्ती गरियो, हुन सक्छ, त्यसको मात्रा सायद कम पो बन्थ्यो कि ? केही नभए पनि सामान्य जीवनमा दार्शनिक दृष्टिकोणको बढी प्रभाव हुने थियो ।<br /><br />हाम्रो ज्ञान सी ए टी क्याट, क्याट माने बिरालाको सतहबाट निश्चय पनि माथि उठ्ने थियो ।<br /><br /><strong><span style="color:#3366ff;">------------------------------------</span> </strong></span></div><div align="justify"><span class="fullpost"><strong></strong><br /><span style="color:#990000;"><strong>:: साभार:</strong></span> शङ्कर लामिछानेका निबन्ध (२०५९), साझा प्रकाशन, ललितपुर ।<br /><strong><span style="color:#990000;">सम्पादक:</span></strong> शिव रेग्मी ।<br /><br /><strong><span style="color:#009900;">*तस्बिर:</span></strong> <u><a href="http://www.digitaljournal.com्/">डिजिटलजर्नल.कम<br /></a></u></div></span>Jotare Dhaibahttp://www.blogger.com/profile/16329491919485071804noreply@blogger.com15tag:blogger.com,1999:blog-6669289683346386890.post-22063292978893967352009-04-02T18:49:00.000+05:302009-06-06T02:24:48.183+05:30हृदयमा तोपलाङ्<div align="justify"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjuwD_UdF_uiCifnrqcliMmWsgdfu8VhKyH_wJF7jghoUYlRDSzpRXHxYvZ7bsZK5jwDfdEufLTn3s1araW5YGj0qVA3V_dS2o2tbXe94vuZ32ClTriFN7zszu6gwHYlvvSFgKguGksizQL/s1600-h/Tanka+upreti.jpg"><img id="BLOGGER_PHOTO_ID_5343949691823397218" style="FLOAT: left; MARGIN: 0px 10px 10px 0px; WIDTH: 132px; CURSOR: hand; HEIGHT: 184px" alt="" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjuwD_UdF_uiCifnrqcliMmWsgdfu8VhKyH_wJF7jghoUYlRDSzpRXHxYvZ7bsZK5jwDfdEufLTn3s1araW5YGj0qVA3V_dS2o2tbXe94vuZ32ClTriFN7zszu6gwHYlvvSFgKguGksizQL/s200/Tanka+upreti.jpg" border="0" /></a><strong><span style="font-size:180%;">वा</span></strong>ह तोपलाङ् !<br /><br />तिम्रो चित्र मेरो हृदयमा स्थायी बनेको छ । तिम्रो सङ्घर्षको कथा र पीडाका घाउहरूले म तरल बनेको छु ।<br /><br />कपासको फूलजस्तो<br />हुस्सुका गुच्छाहरू<br />तल खोँचबाट उठिरहेका<br />आकाश चुम्न<br /><br />हरियालीको पृष्ठभूमिमा<br />फूल झैँ आकाङ्क्षाका गुच्छाहरू पनि<br />आकाश चुम्न उठेको<br />अनुभूत गर्छु<br />तोपलाङ्मा ।<br /><br />एउटा संयोग मात्र थियो म तोपालाङ् पुग्नु । एउटा सुखद् तर आकस्मिक भविता । जीवनमा भइरहने सामान्य घटनाहरू झैँ एउटा छोटो यात्रा केही घन्टाको । कहिलेकाहीँ यस्ता सामान्य घटनाको ठूलै अर्थ र प्रभाव रहन्छ मान्छेको जीवनमा । जीवन भनेकै सूक्ष्म अवलोकन हो जसले नदेखिएका अनन्त भविताहरूको गहिराइ देख्छ र अर्थका सार्थक तहहरू अन्वेषण गर्छ । <span class="fullpost">एउटै घटना र संयोजित दृश्यको पनि अनन्त अर्थहरू उत्पादन गर्ने सम्भावना रहन्छ, सौसरले भने झैँ । तर त्यहाँ जरुरत छ खोजीको, भोकको, प्रतिबद्धताको, सिर्जनशीलताको, जीवनदृष्टिको र सकारात्मकताको ।<br /><br />तोपलाङ्मा मैले भैरवबहादुरलाई भेटेँ । उनी आफैँ तोपलाङ्का जीवित स्तम्भ बनेको पाएँ मैले । सत्तरी शिशिर पार गरेका उनको अनुहारका असङ्ख्य रेखाहरूमा सङ्घर्षको महाआख्यान पढ्न सकिन्छ । प्रत्येक रेखाहरू समयका क्रूर कोर्राबाट लेखिएका हुन् । अभाव, विपन्नता, अन्याय, अत्याचार, राज्यको पूर्वाग्रह र बेवास्ता आदिबाट संयुक्त रूपमा सिर्जित पीडाका उदास रङ्गहरूले कोरिएका हुन् उनका अनुहारका धर्साहरू । उनको दृश्य पिल्लिएको पाएँ मैले पीडाका तुलिकाघातले । उनको हृदयको पोखरी आफ्नै आँसुले भरिएको छ । उनको हृदय भन्छ :<br /><br />तोपलाङ्मा पानी पर्दा<br />मेरो आँसु मिसिएर झर्छ<br /><br />म सधैँ चिन्तित हुन्छु<br />मेरो आँसु मिश्रित झरीले<br />हरियाली डड्ने त हैन !<br /><br />हो भैरवबहादुरको जीवन तोपलाङ्कै उन्नतिमा समर्पित छ र उनी चिन्तित बनेका छन् मातृभूमिको प्रगतिप्रति ।<br /><br />जवानीमै सेनाको आकर्षक जागिर छोडेर उनी गाउँ फर्किएका हुन् र प्रयास गरेका हुन् गाउँको मुहार फेर्न । उनको जीवनमा आँसुको कथा मात्र छैन । उनको अनुहारमा पीडामा रेसा सँगसँगै उन्मुक्त हाँसो पनि छ । गाउँलेहरूलाई सङ्गठित गर्दै सामूहिक प्रयासद्वारा परिवर्तनका पक्षमा उभ्याउन सकेको सफलताको खुसी पनि निस्वार्थ र निस्कपट हाँसोमा प्रतिबिम्बित हुन्छ ।<br /><br />यो देशमा सारा राजनीति सामान्य र गरीब जनताकै उन्मुक्तिको लागि गरिएको छ र शासन तिनकै रक्षा र समृद्धिको लागि लक्षित भनिएको छ इतिहासमा । इतिहासको पछिल्लो टुप्पोसम्म पनि यही नै दसी कायम छ । तर यी सबै दसीहरू झूट, पाखण्ड र आडम्बर भएका छन् भन्ने प्रमाणका लागि एक्लै तोपलाङ् काफी छ ।<br /><br />राजधानीबाट केही किलोमिटर भित्रै पर्ने धादिङको यो गाउँ वास्तवमै धेरै अर्थमा नेपालका ठगिएका गाउँहरूको प्रतिनिधि हो भन्ने लाग्छ मलाई । न यहाँ 'एउटा गाई र घरको चित्र' पुग्यो, न 'गाउँ फर्क राष्ट्रिय अभियान', न पुग्यो 'एशियाली मापदण्डको वायु, न त 'आफ्नो गाउँ आफैँ बनाऊँ'को राष्ट्रिय अभियानको प्रभाव । यी नाराहरू केवल शत्तासीनहरूको दीर्घायुका लागि सिर्जना गरिएका प्रतिबद्धताविहीन नाराका नयाँ अवतारहरू मात्र भएका छन् तोपलाङ्का लागि ।<br /><br />जनताप्रति गरिएको धोकाहरूको शृङ्खला बढ्दै जाँदा विद्रोहको आगो पनि दन्किन्छ नै । तोपलाङ्माथिको राज्यको ज्यादती सम्झँदा मलाई मेरै गाउँको सम्झना भयो । झापाको भौतिकरूपमा अविकसित गाउँबाट झापा विद्रोहको आगो हुर्केको थियो । राज्य र राज्यहरूद्वारा पोषित सामन्तहरूको विरुद्धमा वि.सं. २०२० को दशकको अन्त्यतिर । चिनियाँ सांस्कृतिक क्रान्तिको प्रभावमा भारतको पश्चिम बङ्गाल राज्यको नक्सलवादीबाट चारु मजुमदारको नेतृत्वमा उठेको सशस्त्र विद्रोहको पहिरो असर पर्यो त्यहाँ । वि.सं. २०२० को दशकको अन्त्यतिर झापा विद्रोहले चरम रूप लिएको थियो । यस्तो सशस्त्र विद्रोहको चरमोत्कर्षमा युवाहरूले सामन्तको टाउको गिड्नेसम्म अभियान चलाएका थिए । तर तोपलाङ् संयमित छ, उसको विद्रोहले हतियार रोजेन । विद्रोहबाट उत्पन्न हुन सक्ने खतरनाक परिणतिबाट जोगिँदै आफ्ना चेतनाका आवाजलाई आफ्नै ढङ्गले बुलन्द गरिरह्यो । यद्यपि ती आवाजहरू राज्यका अगाडि साउतीभन्दा बढी केही हुन कसेका छैनन् -अहिलेसम्म ।<br /><br />भैरवबहादुरको उन्मुक्त पारदर्शी हाँसोमा उनको सफलताको कथा पनि प्रतिबिम्बित हुन्छ । उनको सबैभन्दा ठूलो विश्वास छ, गाउँलेको एकता र तोपलाङ्बासीको सहकार्यमा । उनको परिवर्तनको लडाइँ पनि यही बलमा टिकेको छ । उनीहरूले लडेर स्कुल ल्याए राज्यबाट । तर शिक्षक बेपत्ता छन् अहिलेसम्म । त्यहाँका बालबालिका चार घन्टा एकतर्फी हिँडेर प्राथमिक शिक्षा लिन जान बाध्य छन् । राज्यको ध्यान तान्न निरन्तर सदरमुकाम धाइरहेछन् गुनासोका पुलिन्दा बोकेर उनीहरू ।<br /><br />राजधानीको नाकैमा पनि देखेन राज्यले तोपलाङ्लाई । बाटोका लागि बजेट नदिएर निषेध गर्न खोज्यो । तर गाउँले मिलेर खने बाटो र जोडे नजिकको केन्द्रसँग । अवसरको राजमार्ग खोज्दै । राजधानी उज्यालोमा डिस्को नाच्छ । सँगै तोपलाङ् अन्धकारमा उच्छ्वास छोड्न बाध्य छ । अन्धकारकै बीचबाट पनि चहकिलो उज्यालोको खोजी गर्न ऊ प्रयत्नशील छ ।<br /><br />सूचनाको हकको आधारभूत अधिकारको नाङ्लो ठटाउँछ राज्य राजधानीबाट । सँगै तोपलाङ् सञ्चारसँग विच्छेदित भई कुहिरामा हराइरहेछ ।<br /><br />राज्य गाउँको आवाज नसुन्ने बहिरो भएको छ, समस्या नदेख्ने अन्धो, पीडा अनुभूत गर्न नसक्ने निर्दयी र ध्यान दिन नसक्ने अविवेकी बनेको छ । राज्य तोपलाङ्का लागि चेतनाहीन मुर्कुट्टा बनेको छ । लज्जास्पद कुरा के छ भने राजधानीबाट आफूलाई जनमुखी भनी सरकार ढ्वाङ् फुकिरहेछ । सुन्दर प्रकृतिको अनुपम सौन्दर्यमा गर्व गर्छ तोपलाङ् । हरियालीको बर्को ओढेर मुसुक्क मुस्कुरायो हामीलाई देखेर । यही हरियालीलाई आफ्नो र सन्ततिका सम्पदा ठानेका छन् यहाँका मानिसहरूले । डेढ दशकअघि सुख्खा डाँडा बन्न लागेको वनको संरक्षणका लागि सङ्गठित प्रयास गरेर फर्काउन सके हरियाली । प्रत्येक बच्चाको आँखामा चम्किने हरियालीको प्रतिबिम्ब वास्तवमा जीवनको प्रतिबिम्ब हो । तोपलाङ्ले जीवनको प्रतिरूप जोगाएको छ ।<br /><br />तोपलाङ् आत्मनिर्भर बन्न प्रयत्नरत छ । भुटेका मकै र साँधेको गुन्द्रुकमा रमाएको छ । अहिलेसम्म राज्यले चामलको लाइनमा उभ्याएको कर्णालीको जस्तो नियति भोग्नबाट जोगिएको छ ऊ । जे फल्छ त्यो नै उसको हो । आफ्नै आधारमा उभिएर तोपलाङ् बाँचेको छ ।<br /><br />भैरवबहादुरको आकाङ्क्षा, प्रतिबद्धता र सङ्घर्षलाई मनोजको नातिपुस्ताले निरन्तरता दिइरहेको छ । अझ प्रगाढ सपनाको साथ । प्रयासहरूको निरन्तरता नै उपलब्धिमा पुग्ने सिँढीहरू हुन् जीवनका । सिङ्गै गाउँ सङ्गठित रूपमा यिनै प्रयासका सिँढीहरू उक्लिरहेछ ।<br /><br />राज्यको खुनी पञ्जाबाट पनि आफूलाई बचाउने प्रयास गरेको छ तोपलाङ्ले आफूलाई । उत्पादकत्व बढाउने र उन्नत प्रविधिका नाममा जहाँ जहाँ राज्य पस्यो समस्या सँगै थोपरेको छ । तोपलाङ प्राकृतिक छ, जैविक वा अर्ग्यानिक छ । राज्यको काँध चढेर आयातीत रसायन छिरेको छैन त्यहाँ अहिलेसम्म । घातक रसायन रोक्न प्रयत्नशील छ तोपलाङ् ।<br /><br />शताब्दीऔँ लामो इतिहास भएको समृद्ध तामाङ संस्कृति तोपलाङ्को मौलिक परिचय बनेको छ । आफ्ना भाषा र संस्कृतिप्रति गर्व गर्दै यसको संवर्द्धनमा भिडेको छ तोपलाङ् । तोपलाङ् बहुलता स्विकार्ने उदारता देखाउँछ तर आफ्नो परिचय आफ्नै संस्कृतिबाट अघि सार्छ । इतिहासको गर्वमा मात्र होइन, तोपलाङ् वर्तमानमा नै बाँचेको छ । नजिकै चन्द्रागिरी पुगेर जीवन र प्रकृतिका शास्वत कविता रचना गरेका महाकवि देवकोटाले पनि काव्य लेख्दा सायद तोपलाङ्को प्रभाव पनि लिएको हुनुपर्छ ।<br /><br />तोपलाङ्का प्रौढ महिला पनि अक्षर पढ्छन् । अक्षरभित्र अन्तर्निहित जीवन र सभ्यताका आयामहरूको खोजी यहाँका महिलाले गरेका छन् । इतिहासमा सधैँ ठगिँदाको पीडाका वर्णमाला र उन्मुक्तिको सार्थक वाक्य पूरा गर्न सङ्घर्ष गरिरहेछन् उनीहरू । हँसिया, कुटो र लिपपोतका साथमा उज्यालाका गीतहरू पनि गाइरहेछन् उनीहरू ।<br /><br />हामी, तोपलाङ्का मित्रहरू छत्र क्षितिज र ऋषि बस्ताकोटीको प्रयासमा यहाँ आइपुगेका छौँ - गणतन्त्र घोषणा कार्यान्वयन भएको अर्को हप्ता । रगतले लेखिएको आँसुले लेखिएको, सिन्दूर र पीडाका मसीले लेखिएको गणतान्त्रिक नेपालमा तोपलाङ्को चित्र कसरी उतारिनेछ ? के तोपलाङ्जस्ता हजारौँ गाउँहरू उक्लिनेछन् राष्ट्रिय एजेण्डाका केन्द्रमा ? नयाँ नेपालको नयाँ अनुहारको चहक विपन्न गाउँबाट उदाउने छ ?<br />तोपलाङ्को छोटो यात्रामा यिनै यक्ष प्रश्न मेरो मनमा चट्याङ् जसरी गाडिएका छन् ।<br /><br />- <a href="mailto:tankaupreti@hotmail.com">tankaupreti@hotmail.com</a></span></div>Jotare Dhaibahttp://www.blogger.com/profile/16329491919485071804noreply@blogger.com3tag:blogger.com,1999:blog-6669289683346386890.post-95300492010321942009-03-23T09:11:00.000+05:302009-06-06T02:09:23.453+05:30तुम कौन हो ?<div align="center"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEg7sbCCuVP2vnkdPCMlhBuww7gNJgQCEG5vWg66vmQNkLUiRxpVgX_4oshl-e1um913JIJKpkIVErTaq__e-MS_-a1_At7wl3RjB2KOEggOrv2NdPJbAHPnhDCc-mFZ5HT2BGGS_D2pfHQU/s1600-h/mist-and-stone.deviantart.com.jpg"><img id="BLOGGER_PHOTO_ID_5316233274318137426" style="DISPLAY: block; MARGIN: 0px auto 10px; WIDTH: 390px; CURSOR: hand; HEIGHT: 269px; TEXT-ALIGN: center" alt="" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEg7sbCCuVP2vnkdPCMlhBuww7gNJgQCEG5vWg66vmQNkLUiRxpVgX_4oshl-e1um913JIJKpkIVErTaq__e-MS_-a1_At7wl3RjB2KOEggOrv2NdPJbAHPnhDCc-mFZ5HT2BGGS_D2pfHQU/s320/mist-and-stone.deviantart.com.jpg" border="0" /></a> <strong><span style="font-size:180%;">तु</span></strong>म कौन हो ?<br /><div align="center">चन्द्रमा की विमल, स्वर्णिम रश्मि सी तुम</div><div align="center">कौन हो ?</div><div align="center">तुम कौन हो ?</div><br /><div align="center">कमल की नव पल्लवी सी कोमला तुम </div><div align="center"><span class="fullpost">कौन हो ?<br />तुम कौन हो ?<br /><br />मधुर वीणा के स्वरों सी चन्चला तुम<br />कौन हो ?<br />तुम कौन हो ?<br /><br />आग की उठती लठा सी सुन्दरी तुम<br />कौन हो ?<br />तुम कौन हो ?<br /><br />कौन जीवन के अन्धेरे में उजाले की किरण सी<br />कौन हो ?<br />तुम कौन हो ?<br /><br />स्वर्ग का वरदान हो तुम<br />या कि माया मूर्ति कोई ?<br />अप्सरा या मानवी हो ?<br /><br />सत्य हो या स्वप्न कोई ?<br />मुस्कुराहट में नयन की<br />बात मन की<br />मत छिपाओ<br />यह बताओ<br /><br />कौन हो ?<br />तुम कौन हो ? </span></div><span class="fullpost"><div align="justify"><br /><strong><span style="color:#cc33cc;"><span style="color:#3366ff;">-----------------------------------------------------</span><br /></span></strong><span style="color:#993399;">शङ्करले हिन्दी साहित्यमा पनि कलम चलाएका छन् । खास गरी अध्ययनका क्रममा बनारस-बसाइमा सरसङ्गतिको प्रभावले उनी हिन्दी साहित्यतिर आकर्षित भएको र बिस्तारै लेखनमा पनि हात बसाउन थालेको पाइन्छ । हिन्दीमा विशेषत: उनी कविता लेखनतिर ढल्किएका छन् । तिनमा पनि प्रायश: उनले प्रेम-प्रणयका कविता लेखेका छन् । उनले लेखेका तिनै कविताहरूमध्येबाट प्रकाश सायमीको सङ्कलनमा रहेको र उहाँमार्फत समृद्धि सायद हुँदै हामीसम्मन् आइपुगेको कविता यहाँ प्रस्तुत गरेका छौँ । शङ्करका चेतनप्रवाह शैलीमा बगेका निबन्ध मात्र पढ्दै आएका पाठकहरूको मनमा यो सौगात फरक स्वादको रूपमा बस्ने नै छ ।<br /></span><br /><strong><span style="color:#990000;"><u>*तस्बिर:</u></span></strong> <u><a href="http://www.mist-and-stone.deviantart.com/">मिस्ट एन्ड स्टोन</a></u></span></div></div>Jotare Dhaibahttp://www.blogger.com/profile/16329491919485071804noreply@blogger.com1tag:blogger.com,1999:blog-6669289683346386890.post-13612985916682259662009-03-15T22:05:00.000+05:302009-06-06T02:56:19.720+05:30जापानी हाइकु कविता<div align="justify"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEiz1_6WCvQtj4z-HL3lsWVTgm4v4rRC82JqXwSK5dGqf47k7IOL4oHDlblbLjKRrCf8MbwonW83F07Z_fnZM7Ep1KJ0hem4zufZKg9rXQ2uPT8UQ7KYLqTUpIwoAY9UIJGnA2RcZEVPuiZA/s1600-h/Shankarji-.jpg"><img id="BLOGGER_PHOTO_ID_5343955583923035458" style="FLOAT: right; MARGIN: 0px 0px 10px 10px; WIDTH: 130px; CURSOR: hand; HEIGHT: 184px" alt="" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEiz1_6WCvQtj4z-HL3lsWVTgm4v4rRC82JqXwSK5dGqf47k7IOL4oHDlblbLjKRrCf8MbwonW83F07Z_fnZM7Ep1KJ0hem4zufZKg9rXQ2uPT8UQ7KYLqTUpIwoAY9UIJGnA2RcZEVPuiZA/s200/Shankarji-.jpg" border="0" /></a><strong><span style="font-size:180%;">५</span></strong>-६ वर्षअघि मैले हाइकु शैलीका एक दुई कविता <strong><em>रूप-रेखा</em></strong>मा प्रस्तुत गरेको थिएँ । तिनको छोटकरीमा तथा देखिने सहजताको परिणामस्वरूप सबैले खिसी त गरे, हाइकुको बाढी आयो, सम्पादकको डेस्कमा । हाइकुकविता वास्तवमा त्यति सहज कविता होइन । ५-७-५ अक्षरका कवितामा यसका तीन पङ्क्तिको मुख्य विभाजनमा एउटा दर्शन छ ।<br /><br />जापानी साहित्यमा हाइकु शैलीका कविताका सबभन्दा चर्चित कवि हुन् बासो । उनको बहुचर्चित कविता लिऊँ -<br /><br /></div><div align="justify"><br /><div align="justify">फुरूइके या (५) <span style="color:#3333ff;">पुरानो ताल<br /></span><span style="color:#000000;">कावाजु टोबिकोमू</span> (७) <span style="color:#3333ff;">भ्यागुतो उफ्रिन्छ</span><br /><span style="color:#000000;">भिजू नो ओटो</span> (५) <span style="color:#3333ff;">पानीको शब्द । </span></div><br /><div align="justify"><span class="fullpost">आफ्ना शिष्यहरूसमक्ष कविताको व्याख्या गर्दा बासोले भनेका थिए, उनका कविताको चरित्रको दुई विशेषता छन् । परिवर्तन तथा स्थायित्व । जापानी कविताको अध्ययन गर्ने व्यक्तिलाई थाहा हुनेछ, त्यसबखत परम्परालाई मात्र कायम राख्ने एक रोग व्याप्त थियो, उनको साहित्य समाजमा । बासोका कथन अनुसार, "मेरो कवितामा प्रत्येक वर्ष परिवर्तन आउनुपर्दछ र ती प्रत्येक महिना स्वच्छ हुनैपर्दछ ।"<br /><br />आउनुहोस् यस सन्दर्भमा माथिको कविताको अध्ययन गरौँ ।<br /><br />पहिलो पङ्क्तिमा, <a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjeXSLkOOXHvFpdi32tROHetUn9RDwIuirQGd8Kafq0hbZOGH-1lFCkrK2xbizxKzaK5VqmW9LC0-tW7rGGqfsw4lQxpWs0_5WRJKtwH9FWrPLayZh7DEW3KHm71spQspRecVhMV0xn7_O9/s1600-h/stylishcorpse.wordpress.com.jpg"><img id="BLOGGER_PHOTO_ID_5343954468528751266" style="FLOAT: left; MARGIN: 0px 10px 10px 0px; WIDTH: 267px; CURSOR: hand; HEIGHT: 283px" alt="" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjeXSLkOOXHvFpdi32tROHetUn9RDwIuirQGd8Kafq0hbZOGH-1lFCkrK2xbizxKzaK5VqmW9LC0-tW7rGGqfsw4lQxpWs0_5WRJKtwH9FWrPLayZh7DEW3KHm71spQspRecVhMV0xn7_O9/s320/stylishcorpse.wordpress.com.jpg" border="0" /></a>विश्वको कवितात्मक अभिव्यक्ति जनाइन्छ- त्यो हो समयहीन, सञ्चालनहीन पानी तालका । दोस्रो पङ्क्तिमा सामयिक हलचल जनाइन्छ- जसमा भ्यागुतोको उफ्राइ जनाइन्छ । तिनको सङ्घर्षको परिणाम हो तेस्रो पङ्क्ति- पानीको शब्द !! यसैलाई यदि औपचारिक रूपमा व्याख्या गर्ने हो भने पहिलो पङ्क्तिले चिरन्तन सत्य अभिव्यक्त गर्छ , जो जापानी साहित्यको एक आधारभूत गुण हो;बासोको देन यहाँ छ सञ्चालन निमित्त प्रयोग गरिएको भ्यागुतो, जो बेढङ्गको स्वररहित, परम्परालाई भत्काएर नयाँ परम्परा स्थापित गर्दछ ।<br /><br />सत्यको खोजी नै यदि कविताको मुख्य वस्तु ठान्ने हो बने त्यसलाई जने बुद्धिज्मका सन्दर्भमा हामी बुझ्न सक्छौँ, जसअन्तर्गत अन्य कुराका अतिरिक्त, बोध हामीलाई एक्कासि हुन्छ भन्ने सिकाइयो । यसै अनुरूप, नयाँ शिष्यलाई एक्कासि पाठ घोकिरहेको बेला कपालमा विस्तारै हिर्काउने गर्थे उनीहरू, ज्ञान उमार्न । जे होस्, एक्कासि उम्रेको भावना नै हाइकुको आत्मा हो । <strong>बासो</strong>को अर्को उत्तिकै चर्चित कविता लिऊँ- </span></div><span class="fullpost"><br /><div align="justify">कारेइदा नी (५) <span style="color:#3333ff;">जर्जर हाँगा</span><br />कासुनो तोमार्केरी (७) <span style="color:#3333ff;">कौवा एक बसेछ</span><br />आकिनो कुरो (५) <span style="color:#3333ff;">शरद्मा सन्ध्या ।<br /></span><br /><strong>बासो</strong>को यो कविताले प्रसिद्धि पायो- लाखौँ चित्रणमा । तर चित्रण गर्ने भने उनको उद्देश्य थिएन । कवितामा चित्रण मात्र उनी चाहदैन तिए, यसको उदाहरण निमित्त अर्को कविता लिऊँ-</span></div><br /><div align="justify"><span class="fullpost">सिजुकासा या (५) <span style="color:#3333ff;">कस्तो निस्तब्ध</span><br />इवानी सिमिइरू (७) <span style="color:#3333ff;">झ्याउँकिरीको शब्द</span><br />सेमी नो कोई (५) <span style="color:#3333ff;">डुब्छु डुङ्गामा ।<br /></span><br />हाइकु कवितामा सुधारको सम्भावना जहिले पनि हुन्छ । १००-२०० वर्षको कुरा त्यहाँ आउँदैन । (सन् १७१७-८४) मा लेखे :− </span></div><span class="fullpost"><br /><div align="justify">च्छुरो गाने नी (५) <span style="color:#3333ff;">मन्दिर घण्टा<br /></span>तोमारिते हिकारू (७) <span style="color:#3333ff;">आरामसाथ मस्त</span><br />कोचो का ना (५) <span style="color:#3333ff;">क्या झ्याउँकिरी !<br /></span><br />दोस्रो उपमा <strong>सिकी</strong>को (१८७६-१९०२)</span></div><br /><div align="justify"><span class="fullpost">च्छुरो गाने नी (५) <span style="color:#3333ff;">मन्दिर घण्टा</span><br />तोमारिते किकारू (७) <span style="color:#3333ff;">आराम ली उज्ज्वल</span><br />होतारू का ना (५) <span style="color:#3333ff;">त्यो झ्याउँकिरी<br /></span><br />यहाँ तपाईँहरूले देख्नुभयो होला- प्रत्येक कवितामा एक पद्धति छ- आफ्नै । प्रथम पङ्क्तमा विश्व अवस्थाको; दोस्रोमा सब्जेक्टको अवस्थाको, तेस्रोमा प्रतिक्रियाको ।<br />यी सारालाई अनुबन्ध गर्नुपर्यो १७ अक्षरमा !<br />सम्भव छ के ? </span></div><span class="fullpost"><br /><div align="justify">हाइकु, त्यही हो ।</div><div align="justify"></div><br /><div align="justify"></div><div align="justify"><span style="color:#cc6600;"><strong>--------------------------------------------------------------- </strong></span></div><div align="justify"><strong><span style="color:#993399;">प्रथम पटक प्रकाशित :</span></strong> रूपरेखा, पूर्णाङ्क ११३, असोज २०२७ साभार : शङ्कर स्मृति (व्यक्ति, कृति स्मृति), सन् २००६- पैरवी बुक्स, काठमाडौँ । </div><div align="justify"><strong><span style="color:#993399;">सम्पादक-</span></strong> प्रकाश सायमी ।</div><br /><div align="justify"></div><div align="justify"><strong><u>* तस्बिर</u> :</strong> <a href="http://www.stylishcorpse.wordpress.com/">स्टाइलिसक्रोप्स.वर्डप्रेस</a><br /></div></span></div>Jotare Dhaibahttp://www.blogger.com/profile/16329491919485071804noreply@blogger.com3tag:blogger.com,1999:blog-6669289683346386890.post-38446648258889094372009-03-01T21:23:00.000+05:302009-06-06T05:16:49.339+05:30मोफसलको कथा<a onblur="try {parent.deselectBloggerImageGracefully();} catch(e) {}" href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhy6AdBAeU6q99X2xR-tfOZY8YwayfWORtPt2cMdkPH4RPInIavB36qN4X9MgPkYPpuEeN0TCLqQcP4Zssx41YGRFV4aIIpW88oElvSuqc_P0Gd6vRdLMJnYSCP1r7LlNFV9gwNWqp4Ctbl/s1600-h/Sangeet+Aayam.JPG"><img id="BLOGGER_PHOTO_ID_5343980853645879698" style="FLOAT: right; MARGIN: 0px 0px 10px 10px; WIDTH: 130px; CURSOR: hand; HEIGHT: 187px" alt="" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhy6AdBAeU6q99X2xR-tfOZY8YwayfWORtPt2cMdkPH4RPInIavB36qN4X9MgPkYPpuEeN0TCLqQcP4Zssx41YGRFV4aIIpW88oElvSuqc_P0Gd6vRdLMJnYSCP1r7LlNFV9gwNWqp4Ctbl/s200/Sangeet+Aayam.JPG" border="0" /></a> <div style="TEXT-ALIGN: justify"><span class="Apple-style-span"><span class="Apple-style-span" style="FONT-WEIGHT: bold"><span style="font-size:180%;">भ</span></span></span>न्छन्, मोफसल राजधानीबाट धेरै टाढा छ । हुन त सायद त्यसैले पनि राजधानीवादको हावादेखि पर पनि छ । आज मात्र होइन हिजोदेखि नै मोफसल सँधै राजधानीबाट टाढा नै रहृयो । पर रहेपनि मोफसलले कहिल्यै राजधानीलाई स्मृतिको कठघरामा राखेन । कस्तो बिडम्बना छ भने राजधानी बिरामी पर्दा मोफसलले भरथेग गर्नुपर्छ तर मोफसल थला पर्दा पनि राजधानीले एक झल्को चियाउँदैन । अचम्म लाग्छ, मोफसलको ऋण खाएर बलियो र मजबुत बनेको राजधानी आफूलाई कहिल्यै मोफसलको ऋणी हुँ भन्दैन ।<br /></div><div style="TEXT-ALIGN: justify"><span class="Apple-style-span" style="font-size:medium;"><br /></span></div><div style="TEXT-ALIGN: justify">वास्तवमा मोफसलको कथा यतिमै समाप्त हुँदैन,<span class="fullpost"><span class="Apple-style-span" style="font-size:medium;">पुस्तकका पुस्तक लेखिन सक्छ मोफसललाई लिएर । उसको कथा नै यस्तो दर्दनाक छ कि जति नै भने पनि कहिल्यै टुङ्गिदैन । कथा समाप्त भएको उद्घोष बारम्बार गरिए तर पटकपटक सुरू हुन्छ त्यसको श्रृङ्खला । धेरै पीडा र यातनाहरूसँग दशकौँदेखि सङ्घर्षमय जीवन बाँच्दै हुर्किएको मोफसलमा सुविधाको ना</span></span></div><div style="TEXT-ALIGN: justify"><span class="fullpost">ममा राजधानीमा सहज रूपमा प्राप्त हुने ती यावत् कुराहरू पाइँदैनन् जुन मोफसलले पनि भित्री हृदयदेखि चाहना राखेको हुन्छ ।</span><br /></div><span class="fullpost"><div style="TEXT-ALIGN: justify"><span class="Apple-style-span" style="font-size:medium;"><br /></span></div><div style="TEXT-ALIGN: justify">पण्डितहरू भन्छन्, 'केन्द्र र मोफसलबीचको दूरी अब घट्दो क्रममा छ ।' विज्ञान तथा प्रविधिको चमत्कारका कारण केन्द्रमा पाइने कतिपय कुरा मोफसलमा नपाइने होइनन् तर यसको अर्थ यो हुँदैन- अब दूरी घट्दै गएको छ । एकले अर्कोलाई हेर्ने सोचमा जबसम्म आफ्नोपनको मीठो आभाष मिल्दैन तवसम्म दूरी घट्दै गएको कुरा कुनै काल्पनिक कथाको विषयवस्तु त हुनसक्छ कहिल्यै यथार्थ हुन सक्दैन । आजसम्म जुन दृष्टिकोणका साथमा मोफसललाई हेरिएको छ त्यही दृष्टिकोणकै निरन्तरता जता हेरे पनि देखिन्छ । मन खोइ त आत्मीयताले भिजेको, निथ्रुक्क नहुने गरी ओभानै मात्र देखिन्छ । यसलाई के नाम दिने ?<br /></div><div style="TEXT-ALIGN: justify"><span class="Apple-style-span" style="font-size:medium;"><br /></span></div><div style="TEXT-ALIGN: justify">पटकपटक भनिन्छ, 'जीवन यात्रा हो यात्रा जसरी नै बाँच्नुपर्छ । यात्राका उतारचढावहरू कहिले घाम हुन्छन् र झलमल्ल लाग्छन् । कहिले </div><div style="TEXT-ALIGN: justify">भने छाया भएर ओझेलमा रेखाहरू बनाउँदै त्यसमा सुँकसुँकाएर धमिला रङ्गहरूको समायोजन हुँदै पोखिन्छन् ।' भनाइकै पछि लाग्ने हो भने जीवन झन् कष्टकर हुने निश्चितप्रायः नै छ । सन्दर्भ के हो र त्यो जीवनमा कत्तिको सापेक्ष छ भन्ने कुराले मात्र धेरै ठूलो अर्थ राख्छ, जीवनका तमाम निरपेक्षरूपी उद्धरणहरूका साथले पनि जीवनमा केही परिवर्तन आउन सक्ने छैन ।<br /></div><div style="TEXT-ALIGN: justify"><span class="Apple-style-span" style="font-size:medium;"><br /></span></div><img id="BLOGGER_PHOTO_ID_5343981542613911522" style="FLOAT: left; MARGIN: 0px 10px 10px 0px; WIDTH: 436px; CURSOR: hand; HEIGHT: 282px" alt="" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEiT4XSsxvlUKIoeyfybPKB-P-eordG5YHCwvwWg5_pKhav-Sa3P_LQiwrJSK8ODIuzEEKJi3gfHfryj2EgDgtUV06NdL65I00f_M_rE59IHHOI1DZtxMGFzXFQjrePgGwI8NqyETUPy-F9m/s320/LonelyHome.jpg" border="0" /> <div style="TEXT-ALIGN: justify">धेरैपछि, केही समयअघि, काठमाडौंमा एक जनासँग भेट हुन्छ । उनलाई परिचित मान्दा पनि हुन्छ र नमान्दा पनि । त्यसको पनि कारण छ, उनीसँग केही वर्षपहिला मेरो परिचय भएको थियो र त्यसले निकै समय निरन्तरता पनि पायो । जब मलाई काठमाडौँले के साँझ के बिहान, के रात के दिन नभनी मोफसलतिर लखेट्दै थियो तब मलाई थाहा भयो सङ्घर्ष मात्र गर्नु शक्ति होइन रहेछ । बिनासङ्घर्ष कतिले नाम पनि कमाए र दाम पनि कमाएका प्रत्यक्षदर्शीका रूपमा उपस्थित हुने यिनै आँखाहरू पर्याप्त छन् । जति सङ्घर्ष गरे पनि त्यसको कुनै अर्थ नरहेपछि र बाँच्नसक्ने कुनै विकल्प नै नभएपछि काठमाडौँले मलाई मोफसलमा धपाएरै सन्तुष्टि लिएका दृश्यहरू अझै पनि यी आँखाहरूमा ताजै देखिन्छन् </div><div style="TEXT-ALIGN: justify">। </div><div style="TEXT-ALIGN: justify">म कलङ्की चोकबाट सधैँका लागि पश्चिमतिर लाग्दा मेरा पूर्वपरिचित मित्र भने त्यतिबेला अग्रपङ्क्तिमा बसेर जोड जोडसँग ताली बजाइरहेका थिए ।<br /></div><div style="TEXT-ALIGN: justify"><span class="Apple-style-span" style="font-size:medium;"><br /></span></div><div style="TEXT-ALIGN: justify">यो मेरो मात्र पीडा होइन, म त केवल प्रतिनिधि पात्र हुँ । केही हदसम्म काठमाडौँमा नै बसेर पनि श्रवण मुकारूङको पीडा हुनसक्छ यो । केही हदसम्म युवराज नयाँघरेको पनि पीडाका रूपमा दोहोरिन सक्छ यो । चाहे कृष्ण धराबासी नै किन नहून् या मनु ब्राजाकीकै पीडा हुनसक्छ यो ।<br /></div><div style="TEXT-ALIGN: justify"><span class="Apple-style-span" style="font-size:medium;"><br /></span></div><div style="TEXT-ALIGN: justify">मोफसलको पीडा भोग्नेलाई मात्र थाहा हुन्छ नकि आदर्शमा बाँच्ने आदर्श नायकहरूलाई । मोफसलको सङ्घर्ष अनुभव गर्नेले मात्र थाहा पाउँछ नकि राजधानीको सुख र सम्पन्नतामा जीवनबोध गर्नेहरूले । किन कहिल्यै लाग्दैन राजधानीको घाम मोफसलको धरतीमा ? एक झुल्को घामको प्यासी बनेर मोफसल धेरै अघिदेखि प्रतीक्षारत छ, उसले किन कहिल्यै बुझ्दैन मोफसललाई ? किन कहिल्यै गाउँदैन राजधानीले मोफसलको गीत आफ्नो नजिकको साथी मानेर ? गीतको वर्षाले पटकपटक रुझ्न चाहन्छ मोफसल, सङ्गीतको झरीले बारम्बार भिज्न चाहन्छ मोफसल । राजधानीले किन कहिल्यै यसलाई महसुस नै गर्दैन ?<br /></div><div style="TEXT-ALIGN: justify"><span class="Apple-style-span" style="font-size:medium;"><br /></span></div><div style="TEXT-ALIGN: justify">एक्लो एक्लो मोफसल जीवन्त सङ्घर्षका कथाहरू लेखिरहेछ तर सार्वजनिक गर्ने साहस जुटाउन सक्दैन । भन्छ, 'सार्वजनिक गरेर मात्र के हुन्छ ? प्रचारप्रसारका लागि पालो कुरेर राजधानीलाई चाकडी गर्नुपर्छ । यदि पालोको क्रम आयो भने पनि त्यसको कदर नै हुन्छ भन्ने के आधार छ र ! मोफसलले अहिले ती दृश्यहरू सम्झिन्छ जहाँ उसको पालो आउँदा पनि अरूले नै मिचेर अतिक्रमण गरेको विम्ब मोफसलको आँखाभरि अझै व्याप्त छ । मोफसललाई थाहा नभएको होइन, राजधानीलाई नमस्कार गरेर मात्र पुग्दैन, मोटो दक्षिणाको रूपमा भेटीसमेत चढाउनु पनि पर्छ ।'<br /></div><div style="TEXT-ALIGN: justify"><span class="Apple-style-span" style="font-size:medium;"><br /></span></div><div style="TEXT-ALIGN: justify">एक मन त लाग्छ, हुनेखानेहरू सबैले किन मोफसललाई रातारात त्यागेका होलान् ? किन हुँदाखानेहरूको जिम्मामा मोफसललाई छोडेर उनीहरू नफर्किने गरी भागेर गएका होलान् ? प्रतिभा पलायनको यस्तो अद्भूत दृश्य राजधानीले सायदै कहिल्यै देख्यो जति मोफसलले आफ्नो जिन्दगीभरि देख्यो । यस्तो प्रकारको प्रतिभा पलायनलाई अब के नाम दिने ? के सबैलाई राजधानी चाहिएकै हो त ?<br /></div><div style="TEXT-ALIGN: justify"><span class="Apple-style-span" style="font-size:medium;"><br /></span></div><div style="TEXT-ALIGN: justify">घाम सबैको लागि हो भनिन्छ, त्यसले दिने प्रकाशलाई सार्वजनिक अर्थ र अभिप्रायमा नै गणना गरिन्छ । पानीले कहिल्यै आफ्नो जात छुट्टयाउँदैन भन्ने कुरा घरिघरि प्रमाणित पनि हुन्छ । फूलको सुगन्धले कहिले कसलाई भेदभाव गर्छ र ! हावाको उपस्थितिले सबैलाई नै आलिङ्गनबद्ध गरेर सधैँ नै न्यानोपन प्रदान गर्दैन र ! मान्छेरूपी भौतिक प्राणीले कतिसम्म गर्यो भने प्राकृतिक रूपमा सबैका लागि उस्तै रहेको घाम भौतिक अर्थमा घामलाई हेर्ने सन्दर्भमा पनि ठूलो विभाजन ल्यायो । पानीको महत्व सबैका लागि त्यत्तिकै हो तर आजको मान्छेले पानीलाई पनि तराजुमा जोख्ने काम गर्यो । फूलले दिने सुगन्धमा कतै फरक महसुस हुँदैन तर मान्छेले फूलको सुगन्धलाई पनि फरक फरक मूल्यमा विक्री गर्न राख्यो । हावा सबैका लागि अनिवार्य छ तर आजको मान्छेले त्यस हावालाई पनि वर्गीय बनाउँदै त्यसको मूल्यवेत्ता कायम गर्यो ।<br /></div><div style="TEXT-ALIGN: justify"><span class="Apple-style-span" style="font-size:medium;"><br /></span></div><div style="TEXT-ALIGN: justify">यस कुरामा न कहिल्यै शङ्का थियो न अहिले नै कुनै शङ्का छ, राजधानीलाई अहिलेको राजधानी बनाउनुमा मोफसलको जति हात कसैको पनि छैन । दुःखको कुरा यही छ, राजधानीले यस्तो सत्यलाई कहिल्यै महसुस नै गरेन । चाहे कलामय यात्रामा बौद्धिक श्रमको लागि नै किन नहोस् या जीविकोपार्जनमा शारीरिक श्रमको बलमा नै राजधानीलाई सिञ्चित गर्ने अभियानमा किन नहोस्, हरेकपल्ट मोफसलले राजधानीलाई बचाएको छ । सधैँ नै राजधानी देशको गौरव र गरिमा हो भन्दै मोफसलले आफूलाई अर्पित गरेको छ । यात्रा यात्रामा साथ दिने मोफसललाई राजधानीले गर्ने व्यवहार प्रिय नहुँदा मोफसलबासीको मन चसक्क दुख्नु अनौठो पनि छैन ।<br /></div><div style="TEXT-ALIGN: justify"><span class="Apple-style-span" style="font-size:medium;"><br /></span></div><div style="TEXT-ALIGN: justify"><span class="Apple-style-span" style="font-size:medium;">- <a href="mailto:sangeetaayam@gmail.com">sangeetaayam@gmail.com</a></span><span style="font-size:85%;"> <br /></span></div></span>Jotare Dhaibahttp://www.blogger.com/profile/16329491919485071804noreply@blogger.com1tag:blogger.com,1999:blog-6669289683346386890.post-53010257446654056092009-02-15T22:14:00.000+05:302009-06-05T03:01:32.859+05:30THIS NIGHT<div align="center"><img id="BLOGGER_PHOTO_ID_5303068066247832290" style="DISPLAY: block; MARGIN: 0px auto 10px; WIDTH: 280px; CURSOR: hand; HEIGHT: 75px; TEXT-ALIGN: center" alt="" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEiNyFPuUPNIEJlh5uQLf6YZ3ydQDVeFeYMrUdRvu4d98lEd749t8wAg0SUpZN1VOHnGOtAD9rdtqaMzQtSNVao6yGBuvsR0Y8WgiglfIctB-dPMkyROl7HW2fQ8yTuQW7V50EiNjwUjSE_q/s320/notation.JPG" border="0" /><span style="font-size:130%;color:#3366ff;"><u></u></span></div><div align="center"><span style="font-size:130%;color:#3366ff;"><u></u></span> </div><div align="center"><span style="font-size:130%;color:#3366ff;"><u>- Shankar Lamichhane</u></span></div><div align="center"><u><span style="font-size:180%;color:#660000;"></span></u> </div><div align="center"><u><span style="font-size:180%;color:#660000;"></span></u></div><div align="center"><u><span style="font-size:180%;color:#660000;"></span></u></div><div align="center"></div><div align="center"><u><span style="font-size:180%;color:#660000;"></span></u></div><div align="center"></div><div align="center"></div><div align="center"></div><div align="center"><strong><span style="font-size:180%;color:#000099;">L</span></strong>ike a torn leaf of notation</div><div align="center">A piece of sky<br />Is glued over here.<br /><br />It is its song<br />thant the waves murmer<br />And sing out to the shores.<br /><br />This night,<br />Now I feel,<br />Will not be able to nestle in my eyes ! ---<br /><br />It is this night<br />That has taken away<br />The songs<br />That I composed<br />And had not yet sung. </div>Jotare Dhaibahttp://www.blogger.com/profile/16329491919485071804noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-6669289683346386890.post-23457194925688055612009-02-12T05:56:00.000+05:302009-02-15T22:13:13.374+05:30बूढ्यौली घर<a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjbnHQKvU_3CYsHDPPZ113MhSolUC8kgnO71r6D-goxhxHMjeWov8Qa9-KLgtwMZK_pdbpm6MIkB9JeLcZX6JODYLiMSeAsThHn7ClLl-o-DmN2M6GGRiRXxiN8iCMVffQKUFZHR6yK6wSD/s1600-h/old_people.jpg"><img id="BLOGGER_PHOTO_ID_5301704389042970770" style="DISPLAY: block; MARGIN: 0px auto 10px; WIDTH: 400px; CURSOR: hand; HEIGHT: 226px; TEXT-ALIGN: center" alt="" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjbnHQKvU_3CYsHDPPZ113MhSolUC8kgnO71r6D-goxhxHMjeWov8Qa9-KLgtwMZK_pdbpm6MIkB9JeLcZX6JODYLiMSeAsThHn7ClLl-o-DmN2M6GGRiRXxiN8iCMVffQKUFZHR6yK6wSD/s400/old_people.jpg" border="0" /></a><span style="color:#000066;"><strong><span style="font-size:180%;color:#330099;">मा</span></strong></span><span style="color:#000000;">याले</span> कसैलाई बचाउन सकिने त होइन तर पनि हामी <div><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgVypiraFnFaheXvEbRzMtHJZ0fmWoWOCBZPXBaM9kL5QbmLaxeNs0a8e9w7XV1ExiENEPxGbUSD-JU23DWAORjhmd6SbMPP2-gvUAdFiWKAFQmA-8o0jyTh-of_LHS-ACMoLXOSjPuZxIq/s1600-h/un.JPG"><img id="BLOGGER_PHOTO_ID_5301705437326311154" style="FLOAT: right; MARGIN: 0px 0px 10px 10px; WIDTH: 198px; CURSOR: hand; HEIGHT: 39px" alt="" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgVypiraFnFaheXvEbRzMtHJZ0fmWoWOCBZPXBaM9kL5QbmLaxeNs0a8e9w7XV1ExiENEPxGbUSD-JU23DWAORjhmd6SbMPP2-gvUAdFiWKAFQmA-8o0jyTh-of_LHS-ACMoLXOSjPuZxIq/s320/un.JPG" border="0" /></a></div><div align="justify"><div>निष्प्राण भएर लडेको मान्छेलाई कठै बिचरा भन्ने गर्छौँ । त्यसैले असी वर्ष पार गरेका मान्छे बित्दा पनि हामी त्यसलाई सहज मान्दैनौँ र उसको मृत्युलाई असामयिकताको संज्ञा दिन्छौँ । यति मात्र होइन, शरीरबाट अलग भएर उडी जाने अमर आत्मालाई पनि हामी मृत नै घोषित गरिदिन्छौँ । आजकाल सजिलो पनि भएको छ- को मरे भन्ने थाहा पाउन अखबार हेरे पुग्छ । विशेषगरी बूढाहरू (यसले विपरीतलिङ्गीलाई पनि जनाउँछ) लाई आफ्ना साथीभाइको जानकारी राख्न अखबार सहयोगी भएको छ । समवेदना छपाउने फेसन खुब चलेकोले घाटमा पत्रिकावालाले विज्ञापन प्रतिनिधि राख्नुपर्ने दिन पनि छिट्टै आउन सक्छ !<br /><br />हुन त मृत्यु बूढो भएपछि मात्र आउने होइन । न यो फोटोग्राफर नै हो जसले आफ्नो उपस्थिति अर्थात् फोटो खिच्ने बेला भएको जनाउ दिन्छ । मृत्यु त थाहा नै नदिई लुसुक्क आएर खुसुक्क जाने चिज हो । तर पनि केही अपवादलाई छाडेर साधारणतया मान्छेको मृत्यु युवा अवस्थामा हुँदैन । खानपिन र आहारविहारमा आएको परिवर्तन, रोगप्रतिको चनाखोपनले मान्छेको औंसत आयु क्रमशः बढिरहेको पाइन्छ । सयौँ वर्ष, अझ त्योभन्दा बढी बाँच्ने मान्छे पनि छन् । यसरी लामो समयसम्म बाँच्ने मान्छे सबै स्वस्थ-निरोगी भएरै बाँच्छन् भन्ने छैन । कति दीर्घरोगी भएर बसेका छन् । कतिपय मान्छे आफ्नै अकर्मण्यता, हठ, लत जस्ता कारणले बुढेसकालमा रोगी भएका छन् । नियममा बस्ने बूढाहरू तन्दुरुस्त मात्र होइन नब्बे वर्ष नाघ्दा पनि कमाउन सक्रिय छन् ।<br /><br />अहिलेको समय पहिलेको जस्तो संयुक्त परिवारको छैन । त्यतिमात्र होइन आजकाल विशेषगरी सहरका मान्छेमा बच्चा कम पाउने र छोरा र छोरीमा भेद नगर्ने चलन पनि आइसक्यो । धेरैजसो परिवारमा त अबको केही वर्षमा बाबु, आमा र एउटा बच्चा गरी तीन जनाभन्दा बढी मानिस नै हुँदैन । कुनैकुनै सासूहरूले एउटामात्र बच्चा पाएमा कागजस्तो एकवेते (कागवेते) हुन्छ भनी दबाव दिएको कारणले दुइटा पाउनेबाहेक धेरै बुहारीहरू दुइटा बच्चा पाउन राजी छैनन् । यसको कारण हो- थप आर्थिक भारबाट मुक्ति र कमाउन जान पाउने बाटो खुला । फेरि मान्छेले अब के बुझ्न थाले भने छोराछोरीले बुढेसकालमा सहयोग गर्छन् भनेर सोच्नु बेकार हो । किनभने उमेर पुगेपछि कसैले पनि सन्तानलाई न बन्धनमा राख्न मिल्छ, न उनको वृत्तिविकासको लागि संसार चहार्न जान रोक्न मिल्छ ।<br /><br />छोराछोरीको पढाइ पूरा भएपछि उनीहरू बाबु आमासँग बस्छन् र बुढेसकालको सहारा बन्छन् भन्ने कुरा अबको सामाजिक परिवेशमा सम्भव हुँदैन । यस्तो इच्छा राख्नु पारिवारिक द्वन्द्व सिर्जना गर्नु मात्र हो । द्वन्दले झन् वैमनष्यता बढाउँछ र रिक्तता तथा तिक्तता मात्र बढ्छ । जान्नेले बीचमा जोडिएको नाता बीचमा नै बिलाउँछ भनी सहज रूपमा लिनुपर्छ । नाता भनेको हाम्रो दाँत जस्तै हो, जो पछि आएर पहिले नै फुक्लन्छ । परिस्थितिलाई यस प्रकारले ग्रहण गरेमा मात्र अवकाशप्राप्त जीवन हाँसीखुसी रचनात्मक कार्य गरेर बिताउन सकिन्छ । होइन भने डिप्रेस हुने सम्भावना बढी रहन्छ ।<br /><br />आजकाल हामी देखिरहेका छौँ- पाँच/छ वर्षका बालकहरू पनि आमा-बाबुसँग छुट्टिएर आवासीय विद्यालयमा बसेका छन् । वास्तवमा भन्ने हो भने अरु कुराको अतिरिक्त बाबु आमाको व्यस्तताको कारण पनि यसो हुन गएको हो । अबका केही वर्षमा यस्तै विद्यार्थीहरूको जमात प्रसस्त पाइनेछ । यस्ता विद्यार्थी जवान भएर आफ्नो खुट्टामा उभिने भएपछि यिनका बाबु-आमा बूढो हुँदै जानु सेवाबाट अवकाश हुनु असहज नभई सामान्य कुरा नै हो । यस्ता बाबुआमाको चाहना छोरा आफूसँगै बसिदेओस्, हेरविचार गरिदेओस् भन्ने हुनु नौलो कुरा होइन । तर त्यो सोच राख्दा आफूले अभिभावन नगरेर आफ्नो छोरालाई कलिलै उमेरमा आवासीय विद्यार्थी बनाएर एकलकाँटे बनाएको कुरा बिर्सनु हुँदैन । अब यस्ता एकलकाँटे कामकाजी र आफ्नो वृत्तिविकासको लागि देशदेशावर गर्नुपर्ने छोरा आमा-बाबुसँग बस्ने भन्ने कुरा एकादेशको कुरा भइसक्यो । हो यस्ता छोराले आमा बाबुलाई आफ्नी श्रीमती सुत्केरी हुँदा केही महिना बच्चा हुर्काउन सम्म सहयोग लिन माया देखाउने हुन् । आजकाल त त्यो माया पनि आमा भन्दा सासु मनपराउने परम्परामा बदलिइसकेको छ ।<br /><br />माथिका कथनहरूलाई बियाँलो नगरेर गम खाने हो भने अब यूरोप-अमेरिकामा जस्तो हाम्रो एशियामा पनि बूढोको जीवन सहज एवम् सरल छैन भन्ने बुझ्नुपर्छ । पहिलेजस्तो नोकर चाकर राख्ने, राख्न सक्ने अनि तिनलाई विश्वास गर्न सक्ने स्थिति पनि अहिले छैन । आफू टाठै भए त बुढाहरू बिजुली, पानी, टेलिफोनको महसूल आफैँ बुझाउन जालान् । तरकारी, रासन आफैँ किनेर ल्याउलान् । आफैँ पकाएर खालान् । भाँडा माझ्लान् । होइन असक्त रहेछन् भने त उपचार गर्न कसले लगिदिने ! हात समातेर कसले पुर्याइदिने ! तातो पानी तताएर कसले खान दिने ! भन्ने समस्या आइलाग्छ । अनि त बत्तीको लाइन काटिएर अँध्यारैमा बस्नु पर्ने स्थिति पनि आउन सक्छ । यति मात्र होइन एक्लै बस्नुपर्दा एक्लोपनले झन गालेको हुन्छ । आफू फूर्तिलो भएको बेला धेरैलाई चिढाएको पनि हुन्छ जसले गर्दा चिढिएकाहरू खुलेर सहयोगी हुन पनि सक्दैनन् किनभने उनीहरूलाई कसैले लालची भनिदिन पनि सक्छ ।<br /><br />शारीरिक अवस्था क्षीण भएको बेला एककिलो आलु त भारी हुन्छ भने त्यो पन्ध्र किलोको ग्याँसको सिलिण्डरलाई कसरी यताउता गर्ने ? वास्तवमा बुढाका अनगिन्ति समस्याहरू छन् । अझ उमेरमा कुनै समस्या नझेलेर ढलेको लोटा नउठाएकाहरूलाई त आफ्नै शरीर बोझ भएको महसुस हुनेछ । मरुँ भने काल आउँदैन बाँच्दा पैसा भएर पनि मुखमा माड हाल्न सकिएन भनेर विगत सम्झेर पछुतो गर्दैमा केही हुने पनि होइन । बूढोको जीवन यसरी विरक्तिनु भनेको वर्डफ्लुभन्दा पनि खतरा हुन्छ । यसलाई त 'फिस फ्लु'सँग तुलना गरिदिए हुन्छ । बच्चाहरू रवरको चुङ्गीमा रमाएजस्तै नेता भनाउँदाहरू राजनीतिको चुङ्गी खेल्नमा नै मस्त छन् । युवा तन्नेरीहरूको कल्याण गर्न नसकेको देशले बूढाको कल्याण गर्ला भनी सोच्नु पनि अहिलेको परिप्रेक्ष्यमा सान्दर्भिक देखिँदैन । यो परिस्थितिमा बूढाहरूले आफूमाथि आइपर्नसक्ने कुनै पनि समस्याको पूर्वानुमान गरेर तत्काल कदम चाल्न बाध्य भइसकेको छ ।<br /><br />अवकाशप्राप्त बूढाहरूमध्ये आफूलाई शारीरिकरूपमा स्वस्थ ठान्नेहरू भने विहान विहान घुम्ने गरेका भेटिन्छन् र बाटामा समवयष्क साथीहरू भेट्दा भनेजस्तो नहुने रहेछ, हुँदै नहुने रहेछ भनी भलाकुसारी गरेको पनि सुनिन्छ । केही टाठाहरू काम पनि गरिरहेका छन् । सबैलाई एउटै अवसर नमिल्ने हुँदा धेरैजसो बुढाहरूको हविगत राम्रो छैन । कतिपयका छोरा विदेशमा अथवा जिल्लामा छन् । एउटै घरमा हुनेहरू पनि आम्दानीमा एकरूपता नहुनाले छुट्टिएर अलग्ग बसेका छन् । सँगै बस्नेको पनि छोरा बुहारी काममा, नातिनातिना पढ्न जान्छन् । अनि बुढो एक्लोको एक्लै । विधवा अथवा विधुरको समस्या अझ जटिल छ । बार्दलीमा एउटा मेच राखेर दिनभरि ट्वाल्ल परेर काल कुरिरहनु अर्थात् अर्को अर्थमा डिप्रेस भई अरु उपाय शून्य हुन जाने स्थिति छ । जसले छिमेकी एवम् नातागोताका मान्छेलाई गरिपुर्याउनु कि हेरिछाड्नुको अन्यौल उत्पन्न गराइरहेको छ । यो गम्भीर यथार्थलाई त्यति सारो सबैले महसुस गरिनसके पनि धान्नै नसक्ने गरी एकैचोटि यो समस्याले विकराल रूप लिने स्थिति देखापरिसकेको छ ।<br /><br />सर्सर्ती हेर्दा माथिका समस्या सामुहिक नभएर व्यक्तिगत हुन् । तर पनि यसलाई सामाजिक समस्या होइन भनेर टार्न मिल्ने अवस्था भने छँदैछैन । उमेरमा सबैले भोलिको ख्याल नगरी मार्वल छापेर घर बनाएका छन् । आफू भुइँ तलामा नबसी चार तलामाथि बस्ने बानी गरेका छन् । आज अर्काको बच्चालाई पढाइदिएजस्तो गरी नोकरचाकर बनाएर राखेका छन् । आफूले केही नगरी सबै काम अरुलाई लगाएर जीउ साँचेका छन् । तर बुढेसकालमा मार्वल छापेको घरमा बस्न र चार तला भर्याङबाट ओहरदोहर गर्न के सम्भव होला ? काम गर्ने मान्छे नै पाइए पनि ति महँगा हुन्छन् । केही अपवादलाई छाडेर सबैले राख्न सक्दैनन् । उमेरमा साँचेकोले जीउ चल्दैन । अनि परेन त फसाद । नानीदेखि लागेको बानी जाँदैन भन्ने हामी सबैलाई थाहा छँदैछ । उमेरमा आफैँले एक कप चिया पकाएर नखाएको मान्छे बूढो भएपछि एक्लै पर्यो भने त्यस्ताले आफ्नो लागि एक गिलास तातो पानी कसरी जुटाउला भन्ने जस्ता समस्या धेरै छन् । त्यसैले अबका दिनमा पनि केही नसोच्ने हो भने आगामी दिनमा बूढोको जीवन झनै कष्टकर हुने छर्लङ्ग छ ।<br /><br />हुन त हामी पशुपतिक्षेत्रको वृद्धाश्रम मात्र बुझेका मान्छेहरूलाई वृद्धाश्रममा बस्न जाने भन्दा अपच पनि हुन सक्छ । तर यथार्थमा माथि भनिएका बूढाले बेलैमा अलि भिन्न प्रकारको वृद्धाश्रमको बाटो रोज्नैपर्छ । अरु उपाय छँदैछैन । पशुपतिक्षेत्रमा अवस्थित सरकारले चलाएको वृद्धाश्रममा गरीब, दुःखी तथा अपहेलितलाई आश्रय दिएर पालिएको छ । त्यसैले त्यहाँ समाजका सबै क्षेत्रका मान्छे सेवा गर्न जान्छन् । एक किसिमले अर्को भाषामा त्यो हण्डीबराबर हो । गरीब असहायको लागि त्यो आवश्यक छ ।<br /><br />यहाँ उठाउन खोजिएको प्रसङ्ग आर्थिकरूपले असहायको होइन । पैसा भएर पनि शारीरिक अस्वस्थताले गर्दा आफ्नो हेरविचार आफैँ गर्न नसक्ने एवं परिवारमा कोही नभएर एक्लै बस्नुपर्ने स्थितिमा परेका बूढो मान्छेको हो । जो सँग आफ्नो गुजारा चलाउने पैसा छ तर व्यवहार चलाइदिने सहयोगी छैन त्यस्ताले अब आफ्ना छोरा-छोरीको घर रूँगेर दिनभर बार्दलीमा टवाल्लपरेर बस्नुभन्दा सबै कुराको सुविधा भएको एउटै घरमा समवयस्कसँग बस्नु बुद्धिमानी हुन्छ । त्यसो हुन सकेमा छोराछोरीको पनि आङ हलुको भई उनीहरू पनि निर्धक्कपूर्वक आफ्नो धन्दा गर्न पाउँछन् । तर यस्तो आश्रमको जीवन तालिकावद्धरूपमा हातेमालो गर्दै सञ्चालन गर्ने खालको हुनुपर्छ । त्यहाँ आ-आफ्नो एउटा कोठामा बस्ने । सामुहिक भान्सामा खाने । तालिकाअनुसार प्रार्थना, पूजा, ध्यान, योग, भजन, कीतर्न गर्ने, प्रवचन सुन्ने, आत्मानुभव सुनाउने, विद्यार्थीहरूको लागि प्रेरणाको स्रोत, अध्ययनको पुस्तक बनिदिने । संस्मरण लेख्ने । बगैँचामा डुल्ने । झर्नासँग मोहित हुने । चराचुरुङ्गीसँग जिस्किने । उफ्रिने । गाउने आदि वातावरण होस् ।<br /><br />अस्वस्थ भएमा उपचारको लागि बन्दोवस्त मिलाउन कर्मचारी एवम् स्वयंसेवी परिचालित भई यी सबको लागि बूढालाई केही गर्न नपरोस् तर आफ्नो लागि पर्न आउने न्यूनतम खर्च आफ्नै हातले आश्रमलाई बुझाउन पाउँदा उनीहरूको मनमा खुसी जागोस् । अनि मात्र बूढाको जीवन बूढो भएकोमा सार्थक हुन पाउँछ । होइन भने 'बाह्र छोरा तेह्र नाति बूढाको धोक्रो काँधै माथि' भन्दै मोहपासमा डुबेर काल कुरिरह्यो । कहिले छोरालाई सराप्यो कहिले बुहारीलाई सराप्यो । कुरा काटयो । तुरुक्क आँसु चुहायो । सानो छँदा छोरालाई काँधमा बोकेको सम्झ्यो । त्यसो गर्दा उसले मुतिदिएकोमा हाँसेर दङ्ग परेको संझ्यो । आफू छोराको घोडा भएको संझ्यो । अहिले त्यसैले स्वास्नीको पछि लागेर टेरेन भनेर खुइय गरेर आफ्नो जीवनलाई धिक्कार्यो । यसैमा जिन्दगी वित्छ । वास्तवमा बुझ्ने हो भने त छोराछोरी भनेको त हाम्रा मालिक हुन्, हामी त तिनको सेवक हौँ र तिनीहरू नै हाम्रा भोलिका बाबु हुन् । मानव चोलाको चक्रले त यसै भन्छ । उनीहरूलाई योग्य बनाइदिएपछि हाम्रो दायित्व सकिन्छ । तर पैसा खर्च गर्न सक्नेले पनि उनीहरूको वृत्तिविकास रोकेर आफैँसग बस्नुपर्छ भनी उनीहरूलाई बाध्य पार्नु भनेको आत्मकेन्द्रित प्रवृत्ति हो । यस्तो प्रवृत्तिले एक आपसलाई झन् टाढा पुर्याउँछ र दुवै पक्ष आपसमा खुल्न नसकेर एउटै घरमा सँगै बसेर पनि उकुसमुकुस भएको भान हुन्छ । छटपटाएर औडाहा भएर बोलचाल नगरेर बूढो बाबु र तन्नेरी छोरा एउटै घरमा बस्नुभन्दा बाबुले आफ्नो सुविधा रोज्नु र छोरालाई स्वतन्त्र छाडिदिएर असल मान्छे बन्ने सुझाव दिनु नै पैसाले सक्ने बाबुको धर्म हो ।<br /><br />यसैले पेन्सन खाने गरेका र पचास नाघेकाहरूले समयमा नै बूढेसकालको साथी "बूढो घर" बनाउने अभियान चलाएमा उनीहरूको हैसियत पनि बिसे नगर्चीको जस्तो हुन कत्ति बेर लाग्दैन ।<br /><br /><u><span style="color:#3333ff;">रचनाकाल- फाल्गुन १, ०६२</span></u> </div></div><div align="justify"><span style="color:#ff0000;"><strong>------------------------------------------------------------------------------------ </strong></span></div>Jotare Dhaibahttp://www.blogger.com/profile/16329491919485071804noreply@blogger.com1